Moja návšteva Zóny

Po dvoch dňoch v Kyjeve nadišiel čas výletu do Černobylu. Zájazd sa objednával v agentúre, ktorá zabezpečila sprievodcu z vládnych radov. Ja osobne som si rezervoval exkurziu cez webové stránky https://tour2chernobyl.com/ (za osobu sa platilo 130 euro alebo 170 dolárov). Požičanie Geiger metra stálo 10 dolárov na deň.

Registrácia začala o 8:30 pre hotelom Kozacky na Námestí nezávislosti. Skontrolovali sa pasy so zoznamom ľudí, doplatil sa zvyšok platby (prípadne celá).

Naša skupina mala 22 ľudí z rôznych krajín - Kanada, Nemecko, Fínsko, CZSK, US, Japonsko. Tento počet bol podpriemerný, občas chodí aj skupina o 100 ľudoch.

O 9:00 sa odchádzalo, či už boli všetci alebo nie. Dvaja Poliaci to nestihli a tak sme vyrazili bez nich. Pravidlá sú jasné, na nikoho sa nečaká.

Po nástupe do autobusu sa nám predstavil náš sprievodca – Maxim. Oznámil nám, že cesta bude trvať cca 2,5 hodiny a medzitým si pozrieme dokument o celej katastrofe (vidieť ho môžete tu https://www.youtube.com/watch?v=FdMLFJJyWnM)

Cesta ubehla bez problémov, šofér sa s ničím neobťažoval. Okolo 11 sme dorazili k prvej kontrole – vstup do 30km zakázanej zóny. Fotiť bránu, budovy a vojakov bolo zkázané (ale nie nemožné).

Nastúpil k nám vojak ozbrojený samopalom a kontroloval pasy. Jeden zo štyroch Fínov nebol na zozname (tento zoznam bol trochu iný ako ten pri úvodnej registrácii) a tak sme čakali čo bude. Maxim odišiel aj s vojakom z autobusu a o pár minút sa vrátil. Všetko sa vyriešilo a všetci sme mohli pokračovať ďalej.

Po kontrole nás čakala prvá zastávka – kancelárie agentúry v meste Černobyl. Cestou nám Maxim ukazoval rôzne opustené budovy a rozprával o tom, ako bola cesta a jej okolie dekontaminované. Ako sa odvážala kontaminovaná hlina, pokladali sa vrstvy asfaltu, sadili nové stromy...

Tiež nám prezradil, že hlavné prvky kontaminácie v zóne spôsobje cézium, stroncium a plutónium. Polčas premeny (half life) cézia a stroncia je asi 30 rokov, polčas premeny plutónia je 24 000 rokov. Tento polčas udáva časovú periódu, za ktorú sa rádioaktivitou rozpadne polovica určitého množstva daného prvku.

Čas nám ubiehal a dostali sme sa až ku kanceláriám. Tu sa nám dostalo krátkeho školenia o tom čo sa v zóne smie a čo nie.

Vonku na otovrených priestranstvách sa nesmie jesť, piť, fajčiť, nesmie sa nič položiť na zem, nesmie sa opustiť skupina, chodiť sa môže len po asfalte atď. Ak sa čokoľvek kontaminuje, napríklad kontaktom s rastilani alebo kovom, musí sa to nechať na kontrolných stanoviskách (či už sú to nohavice, topánky alebo iné veci...). V okolí 10km od elektrárne sú povinné dlhé rukávy a to bez ohľadu na horúčavy.

Mimochodom, od Maxima som sa dozvedel, že do Zóny vozí záujemcov aj 15x za mesiac.

Naša ďalšia zastávka bola v obchode v meste Černobyl – tu sme si mohli nakúpiť vodu, suveníry a rôzne drobnosti. A vyrazili sme do centra zóny.

Kontrola pred vstupom do 10km zóny bola už miernejšia. Zdvihnutá závora znamenala voľný vjazd.

Autobus si to šinul nemalou rýchlosťou, kontaminovaná príroda ubiehala za oknom až kým sme sa nedostali na miesto s výhľadom na všetkých 6 reaktorov.

Autobus zastavil a my sme mohli vystúpiť. Slnko nás nešterilo a Geiger metre sa prvýkrát rozpípali. Boli tu trochu vyššie hladiny kontaminácie ako obvykle, ale nič čo by krátkodobo uškodilo.

Mimochodom, 0,12 mikroSv/h sme namerali ráno v centre Kyjeva a to je normálna hladina rádioaktivity všade.

V roku 1986 sa táto hladina merala ešte v röntgenoch (0,12 mikroSV sa rovnalo cca 12 röntgenov).

V čase havárie, keď sa rádioaktívny mrak prehnal nad Kyjevom a vláda zaryto mlčala o katastrofe (a ľudia boli nútení oslavovať 1. máj pochodom v uliciach), boli v jeho uliciach namerané hodnoty až 30 000 röntgenov. Nemusím nikomu hovoriť, čo to malo za následky…

Po približne 10 minútach sme vyrazili smerom k sarkofágu a reaktoru č. 4. Cestou k nemu bolo zakázané fotiť okolie elektrárne.

Autobus nás vyklopil na jednom konktrétnom mieste (mimochodom všetky fotky majú GPS súradnice v EXIFe, tak si môžete určit ich presnú polohu) približne 200 metrov od reaktoru č. 4. Fotiť sa smel len reaktor, jeho okolie už nie.

Nedaľeko reaktoru sme mohli pozorovať práce na novom sarkofágu, ktorý má úplne zakryť celý 3. a 4. reaktor. V budúcnosti nám teda zmizne z očí úplne.

Keď sme si všetko dosýtosti nafotili, autobus nás odviezol do Červeného lesa. Názov dostal po tom, ako ho rádioaktívny mrak úplne zničil a dostal červený nádych. Dnes už nič nenaznačuje predošlú katastrofu, les je plný zelene a spievajúcich vtákov. 

Naša cesta pokračovala do mesta Pripjať. Mesto je ohradené plotom a vchody strážia vojaci. My sme však mali všetky povolenia a tak sme mohli bez problémov vstúpiť.

Autobus nás vysadil v blízkosti bazénu a presunul sa bez nás na hlavné námestie. My sme tak dostali možnosť poprechádzať sa priamo v uliciach voľakedy 50 000-ového mesta.

Vstup do budov je v dnešných dňoch už zakázaný vládou – budovy sú vo veľmi dezolátnom stave a hrozí nebezpečenstvo kolapsu. Maxim sa domnieva, že ďalší zákaz bude nasledovať v zábavnom parku, kde ruský kolotoč už prehráva boj s časom... My sme ešte mali možnosť ho vidieť na vlastné oči.

V meste Pripjať je prekvapivo nízká hladina kontaminácie – celé mesto bolo totiž vyčistené a dekontaminované. Sovietska vláda plánovala, že Pripjať bude slúžiť aj v budúcnosti. Kontaminovaná hlina bola poodvážaná nevedno kam, mesto vyčistené vodou.

Avšak nájdu sa v Pripjati miesta s extrémne vysokou kontamináciou (hlavne v okolí zábavného parku). Tam totiž pristávali armádne vrtuľníky keď bojovali v počiatočných hodinách s neviditeľným nepriateľom. Lietali nad reaktorom a zhadzovali do neho piesok, neskôr olovo... Po niekoľkých minútach museli pristáť a dať si prestávku a pristávali práve v zábavnom parku. Na týchto miestach Geiger metre ukazovali až 8mikro Sv/h.

Celé mesto teraz zarastá zeleňou a miestami len ťažko nachádzame cestu, po ktorej sa voľakedy bezstarostne prechádzali ľudia. Od bazénu sme vykročili smerom na hlavné námestie. Myslím, že jedna fotka je lepšia ako tisíc slov…

Tu na nás čakal autobus, ktorý nás okolo reaktoru č. 4 odviezol do jedálne, kde na nás čakal výdatný obed – ale pod podmienkou, že sme sa nekontaminovali. Čakal na nás kontrolný bod. Ruky sme položili po stranách zariadenia a to skontrolovalo úroveň kontaminácie... chvíľka napätia, svetlo sa rozsvietilo na zeleno a malá bránka sa otvorila. Prešli sme všetci.

V jedálni na nás čakal boršč, šalát, mäso, posúchy, závin. Neviem odkiaľ mali ingrediencie, ale všetko chutilo ako malo. Po obede sme mali možnost zhliadnuť sumce v nedaľekej rieke, ktoré (vďaka absencii rybárov) dorastajú do ozrutných rozmerov. Boli skutočne obrovské a my sme im ešte prilepšili zvyškami chleba z obeda.

Naša návšteva zóny sa chýlila ku koncu a tak sme sa poberali naspäť. Ďalšia kontrola hladiny kontaminácie na náš čakala pri odchodu z 10km zóny. V Černobyle sme sa ešte zastavili, aby nám Maxim ukázal stroje, ktoré boli použité počas havárie. Podotýkam, že išlo o skutočné stroje, žiadne makety. Ešte rýchly pohľad na zoznam všetkých zničených a opustených dedín po katastrofe (zoznam bol veľmi dlhý, odhadom cca do 100) a už sme boli na hranici 30km zóny. Posledná kontrola hladiny kontaminácie a boli sme vonku...