Best of 2012 by Eduardo

Na úvod by sa patrilo oboznámiť vás s hrami, ktoré som ešte nehral, resp. nedohral, a preto ich budete márne hľadať v mojom Top rebríčku. Z tých väčších sú to hlavne Assassin’s Creed 3, ktorý ma nezaujal svojou tématikou a ešte len nedávno rozohraný Darksiders 2, kde môžem už teraz pochváliť minimálne kvalitnú hudbu a tak ako pri predchodcovi aj bojový systém. S rebríčkom by mohol pohnúť aj Risen 2, ktorý sa mi síce veľmi páčil, ale približne v polovici hry som ho prestal hrať kvôli štátniciam a od vtedy som sa k nemu nedonútil vrátiť. Far Cry 3 mám síce prejdený, ale nenaplnil moje očakávania a tak ho v Top 10 tiež nenájdete, no vo vedľajších kategóriách (či už pozitívnych alebo negatívnych) sa na zopár miestach umiestnil. Toľko k úvodu. Aj tak už určite máte z nedočkavosti prebehnutý celý rebríček, a tak si aspoň prečítajte z akého dôvodu sa hry umiestnili tam kde sa umiestnili.

 

Top 10:

 

10) Max Payne 3 (8/10)

 

 

Max Payne 3 to mal ťažké už od svojho ohlásenia. Max s vyholenou hlavou pobehujúci po slnkom zaliatom Sao Paule nebolo zrovna to, čo som po odkaze v záverečných titulkoch Max Payne 2: „Max Payne’s journey through the night will continue“, očakával. No Rockstar nakoniec prekvapil a s novým Maxom to vôbec nedopadlo tak zle, ako to na prvý pohľad vyzeralo. Zasadenie hry do iného prostredia vysvetlili priam dokonale, Maxove monológy sa stále výborne počúvajú a tento krát sú aj podstatne vtipnejšie, akčné sekvencie vďaka euphoria enginu pôsobia neporovnateľne realistickejšie a variabilita prostredí so stále sa meniacim Maxovým vzhľadom sú tiež krokom správnym smerom. Čo ale krok správnym smerom nebol, je prepojovanie akčných sekvencií otravnými, nekonečne dlhými a často úplne zbytočnými cutscénami, ktoré nedovolia vychutnať si hru naplno. Nahradiť ich vlastnou exploráciou prostredia, tak by Max Payne 3 určite bol o pekných pár priečok vyššie.

 

9) Spec Ops: The Line (8/10)

 

 

Príbehy vo vojnových hrách sú nudné. Na tom sa zhodne snáď každý. Koho stále baví zachraňovať svet pred zlými Rusmi, hrať nonstop za nejakých spasiteľov sveta a na konci jasať nad vlajúcimi americkými vlajkami. Spec Ops: The Line je pravým opakom všetkého, čo dnešné vojnové hry predstavujú. V roli kapitána Martina Walkera zažijete realistickejší pohľad na hrôzy vojny, kde aj zdanlivo hrdinské činy vo výsledku spôsobia viac utrpenia ako úžitku. Všetko, čo sa v hre udeje sa následne prenáša na hlavného protagonistu, ktorý v neskorších fázach príbehu musí zvládať nie len boje s nepriateľmi, ale aj so sebou samým. Výborne napísaný príbeh, na ktorého konci síce krátkeho, ale o to pôsobivejšieho putovania pieskom zasypaným Dubajom, vás čaká rozuzlenie, na ktoré len tak ľahko nezabudnete. Škoda len tuctovej hrateľnosti, ktorá Spec Ops: The Line nedovolí byť niečím viac, ako len obyčajnou strieľačkou s naozaj podareným príbehom.

 

8) Ghost Recon: Future Soldier (8/10)

 

 

Otrávený každoročným Call of Duty, Medal of Honor a ešte neviem akými vojnovými “kvalitkami“, je pre mňa Future Soldier príjemnou zmenou ku konečne niečomu novému a sviežemu, kde sa k súbojom pristupuje úplne inak ako vo vyššie menovaných kopírkach samého seba. Tichý postup s využívaním najrôznejších gadgetov od výmyslu sveta za doprovodu troch naozaj užitočných spolubojovníkov v uveriteľne spracovanej blízkej budúcnosti a k tomu hracia doba presahujúca 10 hodín, čo je tiež jav, ktorý som pri akčnej hre nezažil už naozaj dlhú dobu. No hra to rozhodne nie je dokonalá. Nezáživný príbeh, otrasná optimalizácia a nefunkčný co-op a multiplayer ma zrovna nepotešili, ale aj tak som sa pri novom Ghost Recone bavil priam kráľovsky, a tak si svoje miesto v mojom top rebríčku určite zaslúži.

 

7) Transformers: Fall of Cybertron (8,5/10)

 

 

Transformers: War for Cybertron (WfC) bolo pre mňa jedno z najväčších prekvapení. Miesto priemernej až podpriemernej hry som sa dočkal naozaj zábavných bojov Autobotov proti Deceptikonom na ich bojmi poničenej domovskej planéte. Skvele napísané postavy s prvotriednym dabingom, zaujímavé prostredie a chytľavá dynamická hrateľnosť. Žiadna ťahačka peňazí priživujúca sa na filmoch, ale samostatne fungujúca hra, na ktorej si vývojári dali skutočne záležať. Pokračovanie Fall of Cybertron (FoC) malo čo robiť, aby svojho predchodcu dokázalo prekonať, no s prehľadom sa mu to podarilo. Ak bol WfC v niečom slabší, tak to bola jednotvárnejšia náplň misií, a práve na tomto si v pokračovaní dali najviac záležať. Každá misia je jedinečná a každý transformer ponúka rozdielny gameplay. Či už klasické strieľanie, stealth sekvencie, platforming, alebo dokonca hranie za železného tyranosaura rexa. Všetko čo bolo dobré na WfC, to vo FoC zostalo a zvyšné nedostatky boli dotiahnuté takmer do dokonalosti. Jediným väčším mínusom je zastaralé technické spracovanie a možno troška slabší úvod hry. No ak sa vám páči Transformers univerzum, tak toto je rozhodne hra, ktorej by mal každý fanúšik dať šancu. A ak ním nie ste, tak verím, že by ste sa ním po vyskúšaní WfC a FoC mohli ľahko stať. Bayova filmová trilógia je len slabým odvarom toho, čo Transformers univerzum ponúka.

 

6) Alan Wake (8,5/10)

 

 

Kedysi hra, na ktorej sa prezentovala skutočná sila najnovšieho hardvéru svojej doby, no neskôr odkúpená Microsoftom a zmenená na Xboxovú exkluzivitu. Konzolisti si výslednú podobu večne odkladaného, pôvodne sandboxovo zameraného, ale neskôr do lineárnej podoby pretvoreného psychologického trileru od tvorcov prvých dvoch Maxov Paynov, mohli užívať už v roku 2010, no nakoniec sme sa nášho „techdema“ dočkali aj na PC. Remedy si na porte dalo naozaj záležať a tak sme nedostali len odfláknutú hru na utíšenie vyplakávajúcich PCčkárov, ale skutočne odladenú hru, na ktorej ani nebolo cítiť, že by to bol len obyčajný port z konzol. Alan Wake sa na PC hrá perfektne, vyzerá perfektne ale hlavne nám konečne dovoľuje užiť si tú večne vychvaľovanú exkluzivitu o ktorej konzolisti básnili kde sa len dalo. Pri Alan Wake som mal až prehnané očakávania, no tie boli vo výsledku ešte s prehľadom prekonané. Alanova nočná more točiaca sa okolo súboja s temnotou v prostredí ako stvorenom pre poriadny triler, ma perfektne zabavila na niekoľko naozaj dobre strávených večerov. Inovatívna hrateľnosť s využívaním svetla pri bojoch s temnotou posadnutými nepriateľmi a spracovanie podareného príbehu do podoby ôsmich seriálových epizód sú tým najväčším ťahúňom Alan Wake. No v pokračovaní si prosím väčší výber zbraní a väčšiu variabilitu nepriateľov (splnené v spin-offe Ameriacan Nightmare) a bude to dokonalé.

 

5) Borderlands 2 (9/10)

 

 

Prvý Borderlands bol pre mňa svojho času jedna z najnudnejších hier. Nulový príbeh, nudné zbrane, ktoré vyzerali a aj sa chovali ako cez kopírku, side questy stále dokola o tom istom a k tomu všetkému bezduché behanie po jednotvárnych nezaujímavých prostrediach. Na pokračovanie som už od jeho ohlásenia pozeral s pohŕdaním a neočakával nič iné ako len kopírku prvej časti. No ako sa hovorí, zdanie môže klamať. Zo zdanlivo nudnej hry sa vykľula neskutočne zábavná jazda, ktorá konečne má aj svoj hnací motor v podobe podareného príbehu s obrovským množstvom zábavných vedľajších postáv. Prostredia sa menia ako na bežiacom páse a vďaka podstatne väčšej variabilite zbraní sa konečne dostavila aj tá radosť z nachádzania nového lootu. Jednotku som nemal chuť ani dohrať no v dvojke mi po prejdení hry hneď letel kurzor na riadok s názvom “New Game+“ a to myslím hovorí samo za seba.

 

4) Dishonored (9/10)

 

 

Nelineárny postup relatívne otvoreným mestom s kopou cestami ako plniť misie, likvidácie hlavných cieľov na niekoľko možných spôsobov, každému hráčovi podľa jeho gusta, vysoká replayabilita, skvelá atmosféra, veľmi zaujímavé univerzum a svieža hrateľnosť s možnosťou teleportovať sa na krátke vzdialenosti, prevteľovať sa do zvierat a ľudí alebo zastavovať čas, ma nenechali chladným až do samotného záveru. Byť tak lepšieho príbehu a otvorenejších prostredí bez ich delenia na menšie lokácie, tak by sa tejto hre nedalo moc čo vytknúť. No ako celok je to vo svojom takmer vymretom subžánri (z posledných pár rokov mu robí spoločnosť snáď len Deus Ex: Human Revolution) naozaj jedinečná hra, ktorú si v budúcnosti s radosťou ešte pár krát zopakujem.

 

3) XCOM: Enemy Unknown (9/10)

 

 

Hra, ktorá ma počas celého svojho vývoja obchádzala. Žiadne sledovanie noviniek, gameplayov, nič, stačila mi len informácia, že sa jedná o ťahovú hru a tým okamžite putovala do ignore listu, keďže tento žáner ma akosi nikdy nezajímal. No v tom vyšlo demo a na naliehanie kamaráta som tomu dal šancu. Výsledkom bola okamžitá závislosť a predobjednávka plnej hry, po jej vydaní nasledovalo niekoľkodňové závisláčenie s priemerným hracím časom okolo 8 hodín denne, až kým ma hra nevypľula so slzami v očiach, že nemôžem ďalej pokračovať aj po skončení hlavného príbehu. Zabíjanie každého nepriateľa predstavovalo obrovskú radosť a každý neúspešný zásah pri 99% pravdepodobnosti úspechu vyústilo v... zaujímavú reakciu s veľkým počtom neslušných slov. Do toho nonstop motivácia hrať ďalej vďaka stále sa sprístupňujúceho nového vybavenia, veľmi dobre spracovaného vylepšovania základne a neustále bojovanie s nedostatkom finančnej podpory. K dokonalosti chýbal len prehľadnejší manažment základne a vojakov a možno o niečo komplexnejšie súboje, no inak sa jedná o neskutočne chytľavú, prístupnú, po technickej stránke pekne zvládnutú záležitosť pri ktorej vás počas hrania navyše sprevádza super soundtrack ako vystrihnutý z minuloročného Deus Ex:HR.

 

2) Mark of the Ninja (9,5/10)

 

 

Keď sa povie Klei Entertainment, tak si asi každý automaticky vybaví prvých dvoch Shankov. Celkom vydarená side-scroller sekačka s hlavným hrdinom pripomínajúcim Rodriguezovho Machete s večne nasratým mexikánom Dannym Trejom. No tento krát sa Klei rozhodol urobiť pravý opak Shanka a výsledok je až prekvapivo kvalitná stealth hra, ktorá hravo prekonáva aj Dishonored. Kopa možností ako riešiť rôzne prekážky, upgradovanie hlavnej postavy o nové pohyby a vybavenie, či už na odlákavanie nepriateľov alebo naopak ich likvidáciu. Podobne ako v novom Hitmanovi, tak aj v Mark of the Ninja je každý level bodovaný, no tu na rozdiel od Hitmana skutočne motivuje používať čo najefektívnejšie útoky a neslúži len ako frustrujúca zbytočnosť strhávajúca body za každú maličkú chybičku. Ale to, čo vyvyšuje Mark of the Ninja nad ostatné stealth hry tohto roka, ktorých bolo naozaj dosť, je samotný side-scrollový gameplay, pri ktorom stealth mechaniky pôsobia nečakane sviežo, že som pri hraní zažíval až podobné pocity ako svojho času pri prvom Splinter Cell.

 

1) Tribes: Ascend (9,5/10)

 

 

Unreal Tournament + lyžovanie + jetpacky. Kto nevyskúšal, ten nepochopí. Multiplayerovka v ktorej už len samotný pohyb po mape dokáže zabaviť viac, ako ktorákoľvek hra, čo sa mi tento rok dostala do rúk. Poletovanie po kopcoch na obrovských mapách v rýchlostiach pohybujúcich sa od 200 do 400 KM/h sa pre mňa stalo drogou na stovky hodín. Neskutočná zábava, kde Capture the Flag mód naberá úplne iný rozmer a kde aj vyhratie obyčajného súboja jeden proti jednému dokáže uspokojiť viac, ako zabitie desiatich nepriateľov bez jediného úmrtia v Battlefielde alebo inej modernej multiplayerovke. Žiadne killstreaky, unlocky a podobné nezmyselné “vychytávky“ moderných hier, len čistá oldschoolová hrateľnosť a k tomu všetkému úplne zdarma. Tribes: Ascend pre mňa nie je len najlepšou multiplayerovkou minulého roka, ale pravdepodobne aj najlepšou multiplayerovkou, akú som kedy hral.

 

Ostatné „Naj“ kategórie:

 

Strieľačka:

1) Max Payne 3

2) Transformers: Fall of Cybertron

3) Far Cry 3

 

Multiplayer:

1) Tribes: Ascend

2) Counter Strike: Global Offensive

3) Natural Selection 2

 

Indie:

1) Mark of the Ninja

2) Trine 2

3) Hotline Miami

 

Sťahovateľná hra:

1) Alan Wake: American Nightmare

2) I Am Alive

3) The Walking Dead

 

DLC:

1) Trine 2: Goblin Menace

2) Hard Reset: Exile

3) Borderlands 2: Mr. Torgue’s Campaign of Carnage

 

Hlavný hrdina:

1) Max Payne

2) Martin Walker (Spec Ops: The Line)

3) Alan Wake

 

Záporný hrdina:

1) Handsome Jack (Borderlands 2)

2) Vaas Montenegro (Far Cry 3)

3) Mr. Scratch (Alan Wake: American Nightmare)

 

Hrateľnosť:

1) Mark of the Ninja

2) Dishonored

3) Tribes: Ascend

 

Technické spracovanie:

1) Hitman: Absolution

2) Far Cry 3

3) Sleeping Dogs

 

Art Design:

1) Dishonored

2) Trine 2

3) I Am Alive

 

Soundtrack:

1) Spec Ops: The Line

2) Far Cry 3

3) Ghost Recon: Future Soldier

 

Atmosféra:

1) Alan Wake

2) Dishonored

3) I Am Alive

 

Najlepší príbeh:

1) Spec Ops: The Line

2) Alan Wake

3) Binary Domain

 

Najslabší príbeh:

1) Far Cry 3

2) Dishonored

3) Mass Effect 3

 

Najlepší záver:

1) Spec Ops: The Line

2) Transformers: Fall of Cybertron

3) Mass Effect 3 (Extended Cut DLC)

 

Najhorší záver:

1) Mass Effect 3 (pred Extended Cut DLC)

2) Far Cry 3

3) Serious Sam 3

 

Prekvapenie:

1) Spec Ops: The Line

2) XCOM: Enemy Unknown

3) Mark of the Ninja

 

Sklamanie:

1) Far Cry 3

2) Need for Speed: Most Wanted

3) Deadlight

 

Najlepší port:

1) Borderlands 2

2) Max Payne 3

3) Hitman: Absolution

 

Najslabší port:

1) Binary Domain

2) Ghost Recon: Future Soldier

3) Need for Speed: Most Wanted

 

A to by bolo asi tak všetko. Čo sa týka môjho celkového pohľadu na rok 2012, tak som bol s hrami veľmi spokojný. Hlavne ma potešil veľký počet stealth hier, ktorých nikdy nie je dosť, vývojári konečne začali robiť poriadne PC porty a recenzenti si po 5 rokoch konečne všimli, že vojnové FPS hry sú stále dokola o tom istom (viď reakcie na najnovší Medal of Honor), tak sa snáď v MMS žánri dočkáme aj nejakých tých zmien k lepšiemu.

 

V tomto roku sa teším na onedlho vychádzajúci Bioshock: Infinite, Metro: Last Light, ktoré po krachu THQ boh vie kedy vyjde, StarCraft II: Heart of the Swarm, Grid 2, Project CARS, Splinter Cell: Blacklist a Crysis 3 (pevne dúfam, že budú lepšie ako predošlé časti), Zeno Clash 2, samozrejme GTA V a tak trocha aj na Dead Space 3.

 

A samozrejme ďakujem každému, kto to pretrpel až po koniec článku.