Minirecenzie - Marec 2013

Marec sa svojou nádielkou kvalitných hier podaril podstatne viac ako sklamaniami preplnený február (Dead Space 3, Aliens: Colonial Marines, pre niekoho aj Devil May Cry), no teraz je dosť ťažké určiť, ktorá hra je lepšia ako tá druhá. Hlavne ma prekvapil nový Tomb Raider a nečakane dobre dopadol aj Sniper: Ghost Warrior 2. BioShock Infinite spolu so StarCraft 2: Heart of the Swarm síce tak celkom nenaplnili moje očakávania, ale stále sa v oboch prípadoch jedná o výborné hry. Zo starších hier sa mi tento krát dostal do rúk iba Shift 2: Unleashed a po prejdení Ghost Warriora 2 som sa konečne donútil zahrať si aj prvú časť, kde to už až tak slávne nedopadlo. Toľko k obkecu na úvod. Prejdime k minirecenziám.

BioShock Infinite – 8/10

Tou najväčšou zmenou nového BioShocku je zasadenie do úplne nového prostredia predstavujúceho pravý opak už okukaných podvodných prostredí z Rapture. Miesto šialenými splicermi zamorených klaustrofobických chodieb vás čaká životom prekypujúce mesto v oblakoch, kde sa minimálne prvé hodiny hrania nebudete vedieť vynadívať na tú krásu okolo vás. Nebude trvať dlho a už vám bude robiť spoločnosť Elizabeth, ktorá s prehľadom zhadzuje z trónu do teraz najlepšieho AI parťáka v strieľačkách – Alyx Vance. Nielenže so svojimi aktivitami pri preskúmavaní okolia pôsobí neuveriteľne živo, ale aj jej výpomoc počas súbojov vám často zachráni krk. Navyše vôbec nezdržuje, vždy je na blízku a zároveň nikdy nezavadzia. Obľúbite si ju aj vďaka neustálej komunikácií s hlavným hrdinom. Ten je na rozdiel od predošlých protagonistov naozaj zhovorčivý a aj keď prílišná ukecanosť zvykne byť skôr na škodu, tak tu som sa vďaka výborne napísaným dialógom dokázal vžiť do svojej postavy lepšie ako v ktorejkoľvek inej strieľačke.

Hrateľnostne sa Infinite zmenil takmer na nepoznanie. Najväčšou novinkou je pridanie nadzemných koľajníc, ktoré slúžia na rýchle premiestňovanie sa medzi niekoľkými plošinami, kde každá predstavuje iné výhody v boji. Škoda len, že ich využitie nie je ani zďaleka také veľké, ako nám bolo prezentované v rôznych gameplayoch pred vydaním hry. Výber zbraní síce ničím extra zaujímavým nevyniká, ale ich používanie je vďaka znateľne lepšiemu správaniu podstatne zábavnejšie. Čo naozaj zamrzí je obmedzenie nosnosti len na dve zbrane, rovnako ako odbudnutie vizuálnych zmien pri ich upgradovaní a zabudnúť môžete aj na striedanie rôznych typov munície. V tomto smere sa nový BioShock bohužiaľ zmenil skôr na tuctovú, ničím nezaujímavú strieľačku. Zachrániť z vôd priemeru by ju mohli aspoň Vigory (premenované plazmidy), no ich využitie v porovnaní s predchodcami je dosť slabé, a tak vám v konečnom dôsledku nezostáva nič iné, ako len obyčajné zasypávanie nepriateľov spŕškou nábojov.

Neoddeliteľnou súčasťou Rapture bola jeho ikonická postava Big Daddy. Ten je v Infinite nahradený Handymanom, no zatiaľ čo Big Daddy ako ochranca Little Sister mal v hre svoje opodstatnenie, tak zasadenie Handymana mi prišlo zbytočné. Nemá v hre žiadny účel a ani súboje s ním nepatria zrovna  k tým najzábavnejším. Level design sa tiež skôr zhoršil ako zlepšil. Aj keď je prostredie podstatne detailnejšie, pôsobí živšie a jeho objavovanie stále slušne baví, tak kvôli jeho lineárnej štruktúre a neustálemu backtrackingu začne hra veľmi rýchlo upadať do stereotypu. Ale pravdou je, že aj keď je nový BioShock v mnohých prvkoch v porovnaní so svojimi predchodcami skôr krokom späť, tak som sa pri ňom veľmi dobre bavil už len kvôli výbornému príbehu a jeho nečakaného záveru, po ktorom som sa ihneď pustil do druhého hrania, aby som si celú skladačku dal lepšie dokopy. Veľkým pozitívom je aj dĺžka hry pohybujúca sa v rozmedzí 12-15 hodín, čo je v kombinácií s dá sa povedať povinným opakovaným hraním naozaj slušná porcia zábavy.

Shift 2: Unleashed - 8/10

Shift 2 sa po vydarenom predchodcovi o nejaké výrazné zmeny nesnaží. Veď ako sa hovorí: „načo meniť niečo, čo dobre funguje?“. Kariéra zostala viac menej rovnaká ako v jednotke, len tento krát je podstatne prehľadnejšia, čo napomáha v lepšom pocite z progresu hrou. Pribudla aj kopa nových tratí, miešaných s tými známejšími z prvého dielu, ktoré aj vďaka vysokej variabilite rôznych typov závodov a rozšíreného vozového parku nezačnú nudiť až do záveru kariéry. Výraznou zmenou k lepšiemu prešla v predošlom diely priam katastrofálna drift disciplína, rovnako konečne zmizlo divné poskakovanie vozidiel na nerovnom povrchu vozovky, čo robilo ovládanie superšportov v neskoršej fáze hry neskutočne frustrujúce. Ale bohužiaľ, slabá odozva ovládania vám bude strpčovať život minimálne prvé hodiny hrania, no po jej zvládnutí sa vám hra odvďačí výbornými adrenalínovými závodmi.

Príjemnou zmenou je aj pridanie striedania dňa a noci, kde nočné závody predstavujú úplne inú výzvu ako tie denné. Škoda len ich katastrofálnej optimalizácie, kde v prípade vlastnenia slabšieho PC budete nútení neustále skákať do nastavení a vypínať tiene, aby ste kvôli inak veľmi pôsobivej hre svetla a tieňov mali z daných závodov niečo hrateľné, nie len jednu síce peknú, ale neovládateľnú slideshow. Vyvážená obtiažnosť tiež nebola silnou stránkou predošlého Shiftu, no tu si na nej dali tvorcovia viac záležať, a tak som už nemal problémy s neustálym prehadzovaním úrovní obtiažnosti v závislosti od druhu závodov. Miernym zlepšením prešla aj AI súperov, ktorí sa viac snažia vyhýbať kolíziám a tiež sa šikovne uhýbajú pri ich predbiehaní. V poslednej štvrtine však príde zmena, súperi si vašu prítomnosť na trati tak nejak prestanú všímať a zo zábavného závodenia sa razom stane jedna frustrujúca záležitosť, kde kvôli neľútostnému kolíznemu modelu budete neustále objímať okolité mantinely.

Ak niečím prvý Shift urobil dieru do sveta závodných hier, tak to bol výborne spracovaný pohľad z kokpitu. Tu pre ešte väčšie umocnenie zážitku pribudol úplne nový pohľad z prilby jazdca, kde sa kamera automaticky natáča v každej zákrute, čo zážitok z jazdenia posúva o ďalšiu úroveň vyššie. Rovnako po vzore predchodcu nechýbajú ani výborné zvuky burácajúcich motorov, spolu s podareným soundtrackom, ktorý sa tento krát zmenil do orchestrálnej podoby, čo zo sledovania replayov robí priam filmový zážitok. Skrátka a dobre, ak sa vám páčil prvý Shift, tak vás pokračovanie určite nesklame. Prináša vylepšenia v každom jednom aspekte hry, no stále obsahuje zopár menších, či väčších chybičiek ťahajúcich kvalitu zbytočne dole. Ale aj s nimi sa u mňa Shift 2 zaraďuje k tomu najlepšiemu, s čím som sa pri závodných hrách kedy stretol.

Sniper: Ghost Warrior - 3/10

Čisto ostreľovačsky zamerané hry by ste vedeli spočítať na prstoch jednej ruky. Prečo teda nevyužiť šancu a nevyplniť medzery v tomto subžánri? Snažiť sa o to chce budgetový Sniper: Ghost Warrior, no veľmi dobre mu to nejde. Síce vás od prvého momentu očarí krásnym technickým spracovaním a prostredím ako vystrihnutým z Far Cryov a prvého Crysisu, ale po prvých dvoch misiách príde nečakané zistenie, že ono to ani tak veľmi sniperská hra vlastne nie je. Viac ako polovicu hry totiž tvoria lacné napodobneniny CoD misií, pri ktorých nechýbajú ani spomaľovačky času pri vykopávaní dvier a bojovanie proti hordám neskutočne tupých vojakov, kde im dokonale sekundujú vaši spolubojovníci s ich neschopnosťou trafiť aj meter vzdialený cieľ.

No keď už príde na tie ostreľovačské misie, tak hra aj relatívne slušne baví. Nechýba nutnosť prispôsobovať sa gravitácií, sile vetra a pri pohyblivých cieľoch aj času letu guľky. Problémom je, že vyššie spomínaná AI vás vie nelogicky spozorovať hneď ako si všimnú smrť svojich kolegov, čo v kombinácií s ich chirurgickou presnosťou streľby aj na extréme dlhé vzdialenosti dokáže slušne frustrovať. Kvalitu hry rozhodne nedvíha ani trojhodinová dĺžka kampane s takmer neexistujúcim príbehom, kde sa na konci tvorcovia neobťažovali ani so zasypávaním vášho hrdinu americkými vlajkami, a tak vám bude musieť stačiť jednoduchý nápis „THE END“. Ale po klesnutí ceny hry na približne 5€ sa určite bude jednať o celkom slušnú kúpu.

Sniper: Ghost Warrior 2 - 5/10

Po úspešnom nalákaní troch miliónov hráčov na svoju podpriemernú hru bol príchod pokračovania nevyhnutnosťou. Tento krát sa ale tvorcovia celkom pochlapili, dokonca aj zistili čo to slovo „sniper“  znamená, a tak sa Ghost Warrior 2 svojej ostreľovačky a pištoľky s tlmičom drží zubami nechtami, až vám nedovolia ani ich výmenu za nepriateľské zbrane. Pri tichom zakrádaní dokonca pribudla aj možnosť tichého zabíjania nepriateľov útokmi na blízko, no na druhú stranu sa zabudlo na gravitačné zákony porušujúce lano z Call of Juarez na zdolávanie vysokých prekážok a lezenie po skalách. Zlepšilo sa aj správanie nepriateľov, ktorí sa naučili ukrývať za prekážky a ich dohľadnosť so schopnosťou vášho spozorovania boli vyladené na znesiteľnejšiu úroveň.

Nebolo snáď jediného prezentačného videa, kde by sa autori nepochválili behom hry na najmodernejšom engine od Cryteku, ale kvalít Crysisov sa ani zďaleka nedočkáte. Hra je síce naozaj pekná a odstránenie zeleného filtra nahradeného podstatne krajším nasvietením s pestrejšími farbami poteší. Kvalita textúr ale zbytočne tlačí výsledný dojem dole, čo zas bolo vyvážené plynulým chodom aj na slabších mašinách. Hra to však ani zďaleka nie je dokonalá. Strpčovať život vám budú zle rozložené checkpointy, dĺžka kampane si s prvou časťou môže podať ruky, linearita misií si zas berie daň v podobe nulovej znovuhrateľnosti a druhý akt (z troch) svojím umiestnením do mestského prostredia celkom nudil. Celkovo sa ale jedná o podstatne kvalitnejšiu hru ako jeho predchodca, ktorej by som v prípade nepremrštenej ceny možno dokázal prihodiť ešte aspoň jeden bod k dobru.

StarCraft 2: Heart of the Swarm – 8,5/10

Takmer tri roky čakania na pokračovanie mojej najobľúbenejšej stratégie. Stálo to za to? Nie tak celkom. Nie že by Heart of the Swarm bola zlá hra, to ani náhodou. Stále tu máme výborne spracovanú kampaň s vysokou variabilitou misii nesúcu sa v duchu Wing of Liberty, podarený príbeh s podstatne lepším tempom, bezkonkurenčné Blizzardovské cutscény a rovnako nechýba ani upgradovanie jednotiek. To bolo tento krát ešte rozšírené o samostatné evolučné misie, kde si budete môcť v boji otestovať mutácie pred tým, ako si jednu z nich permanentne zvolíte. Ale tou najpríjemnejšou novinkou je prítomnosť Kerriganovej v misiách, ktorá so svojimi špeciálnymi schopnosťami dokáže vyhrať aj zdanlivo prehraté súboje. Znie to všetko fajn, že? Kde sa teda stala chyba?

Pri variabilite misií je miestami vidieť, že Blizzardu už dochádzali nápady a tak sa niektoré podobajú tým z WoL ako vajce vajcu. Inde zas svojou „aktivuj attack move povel a pozeraj sa“  jednoduchosťou dokážu slušne nudiť. Taktiež priechod kampaňou výrazne zlineárnel, zabudnúť môžete aj na morálne rozhodnutia a aj na ingame cutscény. Tie sú tento krát z nejakého dôvodu nahradené predrenderovaným videami, až som mal pocit, akoby som hral nejaký konzolový port. Nie sú to zas až také veľké chyby, že by nejak výrazne kazili zážitok z kampane. Problém je len v tom, že pri WoL si nastavil až príliš vysokú laťku kvality, ktorú s HotS nie len že neprekonali, ale ju ani nedorovnali, čo po takom dlhom čakaní naozaj zamrzí. No na druhú stranu som bol až prekvapený ako ma zergská kampaň dokázala vtiahnuť, vzhľadom na to, že v prvom StarCrafte mi ich ťaženie vôbec nesadlo.

Mierne sklamanie zo slabšieho obsahu kampane ale dokonale vyvažuje výborný multiplayer . Kopa nových jednotiek pre všetky rasy príjemne osviežili zabehnuté herné mechaniky, rovnako pribudlo rankovanie hráčov, kde po každom odohratom zápase získavate XP body sprístupňujúce nových avatarov, decaly, skiny a dokonca aj animácie. Samozrejmosťou sú aj nové mapy a upravené fungovanie niektorých jednotiek, kde napríklad siege tanky majú obliehací režim prístupný aj bez jeho výskumu, alebo hellionu pribudla transformačná abilita na ešte efektívnejšie odrážanie útokov zerglingov a zealotov. Jednoducho ak vám pri StarCrafte ide hlavne o multiplayer, tak budete s HotS určite nadmieru spokojní. Ak vás multiplayer nezaujíma, tak sa pripravte na o niečo kratšie a orezanejšie ťaženie, ktoré ale znova ponúka vysokú znovuhrateľnosť a zaujímavý pohľad na rasu zergov. 

Tomb Raider – 8,5/10

Aby sa Crystal Dynamics vyhli rovnakému osudu ako ich predchodcovia z Core Design, rozhodli sa prísť s reštartom a kompletným prekopaním celej Tomb Raider série. Hlavnou zmenou je pretvorenie hry do survival podoby a jej zasadenie do otvorenejšieho prostredia. Zatiaľ čo nám otvorenosť bola sľubovaná už v predchádzajúcom Underworlde, tu sa výsledok aj skutočne dostavil. Explorácia prostredia je zvládnutá skrátka výborne. Na každom kroku nachádzate rôzne zberateľné predmety odkrývajúce históriu ostrova a postáv, rovnako nechýbajú ani hrobky so síce jednoduchými ale stále zábavnými logickými hádankami. Po okolí nájdete aj kopu debničiek so surovinami slúžiacimi na upgradovanie vášho vybavenia. Upgradovať budete hlavne svoje zbrane, kde sa vám do rúk dostanú klasiky ako pištoľ, brokovnica, samopal a po novom aj módny trend tohto roka – luk, ktorý som si obľúbil dokonca ešte viac ako ten z Crysis 3.

Aj keď prestrelky nikdy neboli silnou stránkou Tomb Raider série, tu si na nich konečne dali poriadne záležať. Nie že by sa jednalo o niečo inovatívne, ale nahradenie nudného auto-aimu modernejším systémom zo súčasných strieľačiek bol určite krok správnym smerom. Zlepšenia sa dočkala aj AI nepriateľov. Tá je síce stále otrasná, ale aspoň sa snaží pôsobiť inteligentnejšie. Škoda len, že to s počtami nepriateľov hra často príliš preháňa, kvôli čomu niektoré akčné sekvencie začnú byť skôr otravné ako zábavné. No našťastie ich vždy šikovne vystriedajú skákacie sekvencie, ktoré vôbec nestratili na zábavnosti, práve naopak. Vďaka získavaniu stále nového vybavenia sa zdolávanie prekážok neustále mení, čím sa vám zároveň sprístupňujú aj pred tým nedostupné lokácie. Tu je cítiť silná inšpirácia Arkhamskými Batmanmi, takže ich fanúšikovia sa tu budú cítiť ako doma.

Spracovanie samotného prostredia je jednoducho dychberúce. Síce graficky nový Tomb Raider neprekonáva technologicky najpokročilejšie hry posledného obdobia, no úrovňou detailov a zaplnenosťou okolia rôznymi drobnosťami sa určite zaraďuje k tým najživším a najuveriteľnejším prostrediam s akými som sa do teraz stretol. Nemôžem nespomenúť aj asi prvý krát v sérií bezproblémovo fungujúcu kameru, rovnako ako bravúrny výkon novej Larinej dablérky, ktorá sa do svojej postavy vžila priam dokonale, vďaka čomu Lara pôsobí uveriteľnejšie ako v ktoromkoľvek Tomb Raiderovi do teraz. Reštart série jednoducho dopadol výborne. Od dokonalosti ho delia len už spomínané prehnane akčné prestrelky a raz za čas sa objavujúce otravné Quick Time Eventy. Taktiež určité preskriptované sekvencie sa so svojou filmovosťou mohli troška krotiť, no niektoré zas skutočne stáli za to.

-

FIN

-

Teraz nás čaká herné sucho s nič poriadneho neponúkajúcim aprílom, a tak sa hádam konečne pustím do tých v minulom článku spomínaných hier, prípadne do opakovaného hrania niektorých starších kúskov. Zaujímavejší bude až máj, kde si robím chute na nový Lost Planet, Grid 2 a hlavne najočakávanejšiu hru tohto roka – Metro: Last Light.