Castlevania: Lords of Shadow - Mirror of Fate

Leto. Ako ja nenávidím leto. Hovorte si, kto chcete čo, ale je to jednoznačne najhoršie ročné obdobie. Vždy sa mi otvára nožík v kapse, keď počujem rosničku v TV kvákať niečo v tom zmysle, že nás čaká nádherný letný deň bez jediného mráčika, kedy teplota vystúpi na príjemných letných 32 až 36 stupňov. Takýto deň nemôže byť už z princípu príjemný. Je otravné chodiť v takomto počasí do práce, je otravné stretať spotených a smradľavých ľudí v MHD, je otravné sa vôbec hýbať, a je úplne nemožné sa z plných pľúc nadýchnuť čerstvého vzduchu.

A ako sa máme k takémuto počasiu postaviť my vášniví hráči? Môj recept je nasledovný. Do jednej  ruky si zoberte svoj milovaný handheld, do  druhej fľašu obľúbeného chladeného nápoja a nasaďte smer pivnica, najlepšie tá vínna. V mojom prípade padľa voľba na 3DS, hru Castlevania: Mirror of Fate, a fľašu dobrého bieleho vínka. Pýtate sa, prečo práve táto hra? Odpoveď je jednoduchá – odohráva sa na jednom rozľahlom hrade a v jeho ešte rozľahlejších katakombách, a teda sa priamo núka hrať ju v pivnici.

Poďme však pekne jedno po druhom. Najprv treba otvoriť fľašu, naliať si vínko, zvlažiť pery a vychutnať si prvý dúšok. Zatiaľ všetko bez jedinej chybičky. Nasleduje rozbalenie hry, vloženie cartrige do 3DS-ka, zapnúť. Vypnúť všetky svetlá v pivnici a ja sa ocitám v absolútnej tme, teplota sa motá okolo 15 stupňov. Takto má vyzerať nádherný letný deň. Nabieha úvodná obrazovka hry, ktorá nám predkladá udalosti, ktoré sa udiali 25 rokov po skončení úspešného reštartu série Castlevania s podtitulom  Lords of Shadow.

3DS pokračovanie má byť spojovacím článkom medzi spomínaným dielom a jeho chystaným pokračovaním, a na nás čakajú osudy Gabrielových potomkov, konkrétne jeho syna Trevora Belmonta, a jeho dvoch synov Simona a Alucarda. Mená vám určite nie sú neznáme, pokiaľ vám je táto séria aspoň trocha blízka. Po tom, ako sa v úvode dozvedáme, resp. je nám pripomenuté, že sa z Gabriela stal všemocný Dracula, som si uvedomil svoju prvú chybu. Sakra, to víno malo byť červené. Rýchlo dopíjam biele, bežím po novú fľašku, tentoraz červeného. Už by nič nemalo rušiť tú správnu atmosféru, aj ruky sa mi začínajú pomaly chvieť , ako keby tu sám Dracula číhal niekde v temnote.

Ako som už spomínal, z nášho klaďasa Gabriela je záporňák Dracula (presne tak ako sa biele zmenilo na červené) a ja sa dozvedám, že jediný kto môže Gabriela zastaviť, sú jeho potomkovia. A tak sledujem, ako hneď po narodení unáša Bratstvo Svetla malého Trevora od svojej matky. O pár rokov neskôr sa do našej upírskej telenovely pripojí Simon, Trevorov syn a Gabrielov vnuk, ktorý kráča svoju cestu pomsty voči Draculovi, ktorý zabil jeho matku.

Hra je rozdelená do troch aktov, každý je z pohľadu inej postavy, ktorú aj ovládate, čo je síce super pre samotné vyrozprávanie príbehu, nie však už pre samotné hranie, kedy má každá postava iné zbrane, kombá, a celkovo štýl boja. Len si na jedného zvyknete, a už si musíte prsty prenastaviť podľa iného. A víno vám v tom vôbec nepomôže. Ale poďme pekne po poriadku. Pri hraní Mirror of Fate sa bude okamžite cítiť ako ryba vo víne každý, kto kedy mal tú česť s hrami ako God of War, prípadne Bayonetta, alebo samozrejme s Castlevania: Lords of Shadow. Tak ako sa žáner hack-and-slash hier (a v podstate aj veľa iných) postupom času mení, tak aj tu nájdeme večne milované QTE. Čo slúži autorom ku cti je, že do samotného dizajnu hry boli veľmi dobre implementované, avšak problémy sa občas vyskytnú s ich načasovaním. Určite si na mňa spomeniete v momente, keď budete otvárať jednu z mnohých truhlíc a nestihnete zareagovať na opakované stláčanie jedného a toho istého tlačidla od prvej nanosekundy, a už tú truhly proste otvoriť nestihnete. Takže kľud, treba si dať ďalší dúšok, pokus číslo dva vám neutečie. Ono problém to nie je nijako závažný, len sem tam vás vyhodí z dobrej nálady, najmä pri bojoch s bossmi.

V úsekoch, kedy máte svojho hrdinu plne pod kontrolou, je všetko v najlepšom poriadku. Analógom určujete smer pohybu, rovnako ako aj smer vašich úderov, štvorica tlačidiel na pravej strane zaobstará slabý a silný úder, skákanie a hádzanie rôznych projektilov. Zadné tlačidlá majú pod kontrolou blokovanie a uhýbanie. Nič, čo by bolo neobvyklé na veľkých konzolách a musím povedať, funguje to rovnako dobre aj na malom 3DS. Všetko sa ovláda veľmi prirodzene a prispieva tak k plynulému boju.

Ako som spomínal, každý akt máte pod kontrolou iného hrdinu. Na jednej strane sa tak dostavuje pomerne uspokojivý pocit, že hra rýchlo napreduje, keďže sa vám takmer neustále odomykajú nové a nové schopnosti, avšak po čase sa vám to všetko môže začať pliesť, lebo je toho jednoducho veľa. Ide o rôzne vylepšenia útokov z diaľky, schopnosti posilňujúce útok či umožňujúce prekonať obranu súpera. Skúsenostné body získavate zabíjaním nepriateľov, zbieraním zvitkov, ktoré vám podrobnejšie objasnia príbeh, a riešením rôznych hádaniek. Tých je bohužiaľ v celej hre len veľmi málo, a tie naozaj veľké a komplexnejšie sú len dve. Tu by mohli tvorcovia hry naozaj zapracovať, lebo ten potenciál je značne nevyužitý. Čo si však naopak užijete podstatne častejšie, je vracanie sa už cez prejdené lokácie,  čo už až tak potešiteľné nie je. A keďže hrad a jeho podzemie je pomerne rozsiahle a ľahko sa v ňom dá stratiť, na mape vám vždy svieti bod, kam sa
treba dostať. Šipku nad hlavou si tvorcovia hry chvalabohu odpustili.

K hernej náplni ešte musím dodať, že prvé prejdenie kampane vám vydrží tak 7-8 hodín, ak popíjate, môže aj desať. Na svojej ceste za pomstou stretne veľké množstvo zaujímavých, a vo väčšine prípadov absolútne bizarných monštier a zvediete desiatky súbojov s jednotlivými bossmi. Hre je primerane náročná, nikdy neskĺzne k plytkej jednoduchosti a ani čírej frustrácie. Checkpointy sú veľmi dobre rozvrhnuté, a nestáva sa, že by ste opakovali nejaké dlhé pasáže za každým, keď sa vám niečo nepodarí. Spomínanú hraciu dobu si môžete ešte predĺžiť hľadaním všetkých bonusov a tajných truhiel s cieľom dosiahnuť 100% prejdenie, ktoré je odmenené bonusovým zakončením.

Predtým, než ešte prejdem k záverečnému zhrnutiu, nalejem si posledný pohárik, a poviem vám niečo o technickom spracovaní. To je jedným slovom fantastické, rovnako ako to víno, čo sa mi práve prevaľuje na jazyku. Pri hraní samotnej hry nikdy nemáte pocit, že autori boli obmedzovaní výkonom malého 3DS, a odviedli jednoducho skvelú prácu. Návrhy jednotlivých monštier sú nápadité, jednotlivé prostredia sú prepracované do detailov, vonkajším nechýba potrebná monumentalita. 3D je použité veľmi dobre a problémy s ním môžu nastať len vo chvíľach zbesilých súbojov, kedy sebou hádžete zľava doprava, a tým sa vám samozrejme rozostrí obraz. To ale nie je chyba hry, to je jednoducho daň za 3D bez okuliarov.

Na záver musí poďakovať Konami, že svoju reštartovanú Castlevaniu úspešne preniesli aj na malú konzolu, a mne tak spríjemnili jeden predĺžený, veľmi horúci víkend. To, čo fungovalo nedávno na veľkej obrazovke, funguje bez problémov aj vo vreckovom vydaní. Mirror of Fate je plnohodnotná veľká hra, ktorá sklamala slabším príbehom, ktorý je navyše tak trochu nasilu ukončený. Tu je jasne cítiť, že hra má slúžiť ako chutný predkrm, prípadne návnada na plnohodnotné pokračovanie Lords of Shadow, ktorého sa snáď dočkáme ešte koncom tohto roka. Je ju však zábavné a návykové hrať. A áno, mohla byť dlhšia.     

your constantly worriedmuschroom aka dickie

Plusy: technické spracovanie, vyvážený a dobre zvládnutý súbojový systém, veľa rôznych schopností

Mínusy: málo hádaniek, občasných backtracing, zmena postáv a ich schopností nemusí sadnúť každému