GTA IV

Aký zmysel majú číselné hodnotenia hier ? Či už v bodoch, alebo percentách, nakoniec je to vždy o tom, či sa daná hra páči fanúšikovi žánra, hernej série, proste či hra zabaví, alebo nie toho-ktorého človeka. Hra môže mať aj samé 10 z 10 hodnotenia, no niekomu po zapnutí môže pripadať prázdna, nudná, nezaujímavá a naopak, iná môže mať priemerné až podpriemerné čísla, no predávať sa bude v státisícoch.

Vec vkusu.

Ako je to s hrami série GTA ? Predobjednávky a samotné predaje trhajú zakaždým rekordy, množstvo 10 z 10 hodnotení trhajú rekordy. Je aj GTA IV taký dokonale obrúsený diamant ? Chválené bolo z každej strany azda všetko ... zaujímavý príbeh plný perfektne napísaných a nadabovaných postáv, doladená streľba s možnosťou krytia sa za prekážky, streľba počas jazdy, soundtrack plný najlepšej hudby a grafika, posúvajúca dovtedy možnosti konzol na hranicu možností.

Hype ? Hype !

V štvrtom pokračovaní tejto akčnej série sa chopíte postavy menom Niko Belic, východoeurópsky žoldnier, ktorý akoby z oka vypadol jednému z povstalcov v Half Life 2 a rozhodol sa emigrovať do Liberty New York City. Ako už býva v GTA zvykom, musíte sa vyšplhať na pomyselný vrchol lezením po množstve ukradnutých áut, mŕtvol a sprevádzacích misií.

Po tom čo som previezol pár ľudí v príbehu po meste, vzal jedného na bowling, následne si kúpil baseballovú čiapku, kvalitné čínske tenisky a najdiétnejší MC-burger som sa vybral do svojho virtuálneho bytu a sadol pred TV na pozeranie nejakých príšerných reklám a seriálov. Približne v tento moment som začal premýšľať, či hrám Grand Theft Auto, alebo „Nudný Život Simulátor“ ? Čo bude ďalej ? Misia s písaním listu mame ?

Po troche virtuálneho spánku som teda ukradol najbližšie dostupné auto, švihol si to cez červenú, skratkou cez chodník, rozbil pár poštových schránok a zrazil jedného či dvoch advokátov. Vtedy sa prebudili Páni policajti ktorý na toto zrejme netrpezlivo čakali tak veľmi ako aj ja a štartovala naháňačka.
Super, teraz sa začína to pravé GTA, som si hovoril. Krížom cez najbližšiu uličku, pri východe z nej som ale nevypočítal správny polomer zatáčky, auto hodilo trojité salto a následne nabúralo do „Svetového najtvrdšieho dubového stromu™“, vďaka čomu Niko letel čelným oknom a v bolestiach pekných pár metrov na čerstvo pokosený trávnik. Auto našťastie dopadlo na kolesá. Zúfalo som sa snažil naštartovať pokrútený plechový šalát ktorý bol kedysi „mojim“ autom, avšak za moment som si uvedomil absenciu policajných sirén.

Aha, takže tentoraz sa dá policajtom zdrhnúť obyčajnou rýchlou jazdou. Človek by si pomyslel že polícia so zločincovým pokusom o útek bude počítať ... dáva to logiku, v kútiku duše som sa však cítil porazený keďže som sa nakoniec musel vrátiť k bratrancovi Romanovi pre ďalšie sprevádzacie misie, v ktorých niekoho beriete z bodu A, do bodu B, následne bodu C ... tempo misií na začiatku hry sa rovná dokumentu o lovení rýb pustený polovičnou rýchlosťou. Spočiatku budete vodený za ruku úplne vo všetkom, keďže hra po vás postupne chce aby ste sa naučili ako šoférovať auto, ako šoférovať nákladiak, ako šoférovať trolejbus, strieľať z miesta, za behu, z úkrytu, ako používať internet, telefón, TV a veľa iných vecí, ktoré vysvetľovať ani netreba. Po pár hodinách vám to možno začne pripadať že celá hra je jeden veľký tutorial.

Hra sa postupne rozbehne až keď sa dostanete do druhého safe-house domu. Dovtedy však potrvá hranie približne päť až osem hodín, v závislosti od toho, čo budete robiť, prípadne nerobiť medzi príbehovými misiami. Keď sa však už rozbehne, tak je to dráha ako na kolotočoch, ktorá však z času na čas zastaví na mieste. Pomerne často dostanete telefonát od niektorého zo známych, či s nimi nepôjdete do divadla, na pivo, večeru, alebo iné činnosti. Znie to ako zaujímavý, realistický prvok, lenže to si žiada autom dôjsť k danej osobe kde ju/ho vyzdvihnete, odveziete na miesto, budete predstierať že sa bavíte a následne osobu odveziete domov. V praxi je to len zbytočné obťažovanie hráča. Cítite sa ako keby ste zastavovali jazdu každých 5 minút aby ste skontrolovali stav nového nástreku na aute. Jediný dôvod prečo to možno robiť budete je ten, že len tak sa dozviete viac o príbehovom pozadí či už hlavnej postavy, alebo vedľajších.

GTA 1 bolo také bláznivé, že mohlo byť prakticky zasadené do Sveta (krvavých) rozprávok, Vice City bol stále dosť šialený a farebný. Potom však séria zobrala pravouhlú zákrutu na ulicu „drsného realizmu“, čo podľa mňa nie je najlepšia cesta pre túto frančízu. A väčšina tvorcov pod pojmom „Drsný realizmus“ chápe to, že celá farebná škála musí byť odtieňom šedo-hnedej a hnedo-šedej, aby to pôsobilo temne a drsne. Skôr to však vyzerá ako keby sa na Svet pozeráte cez starý sépiový filter. Čo nie je hnedé je oranžové, čo nie je oranžové je sivé a čo nie je sivé, je príliš tmavé aby ste to vôbec vedeli rozoznať. Vďaka teda tvorcom za implementovanie automatického zameriavania, lebo v polovici prípadov by som nevedel rozoznať tmavú machuľu ktorá je odo mňa pár desiatok metrov. No hru som aj tak prešiel s manuálnym mierením, lebo zmysel podobnej pomôcky vidím akurát pre ľudí ktorý chcú, aby sa hra hrala sama.

Jazda autom pôsobí realistickejšie, no miestami až príliš ťažkopádne a akékoľvek pokusy o brzdenie pri zatáčaní vyústili do nekontrolovateľného šmyku. Sixaxis ovládanie na PS3 zážitku taktiež príliš nepridáva a po hodine hrania vás začnú bolieť prsty z používania plynu a brzdy pri používaní R2 a L2.

Avšak najväčším sklamaním pre mňa, bol prekvapivo samotný príbeh. Áno, postavy sú perfektne spracované pomocou motion capture technológiou, skoro každá veta je presne tam, kde byť má, hlas vystihuje každého charakter ... problémom je ale fakt, že asi 70% misií neposúvajú príbeh od nikadiaľ nikam ! Asi neprekazím žiadne tajomstvo pre tých ktorý hru nehrali ak poviem, že hlavný „hrdina“ prišiel do Liberty City kvôli pomste a hľadá toho, kto ho pred dlhými rokmi zradil, kvôli komu prišiel o veľmi dobrých kamarátov. Ešte zo začiatku je smerovanie príbehu zaujímavo dávkované, no po pár hodinách sa začnete sami seba spytovať, kvôli čomu sa rozprávate s človekom, s ktorým sa rozprávate a hlavne, prečo mu robíte poskoka ? Spočiatku zaujímavý charakter a profil Nika Belica, je postupne zadupávaný do zeme a úplne zakopaný po tom, čo splníte jednu príbehovú misiu, v ktorej získate 250 000 dolárov (ktoré nie je možné nijakým spôsobom minút ani keby naozaj chcete), no on aj naďalej ide za ľuďmi po úlohy s odôvodnením „Peniaze prídu vždy vhod“ a prijme úlohu za (vtedy už smiešnych) 5000 dolárov. A samotná osobná pomsta ? VAROVANIE, MOŽNÝ SPOILER ! – Neviem ako to prežívali iný hráči, ale po tom čo sa už konečne dostanete k osobe, ktorá môže za všetko utrpenie hlavného protagonistu, je vám prakticky hodený na odstrel bez toho, aby mal možnosť sa proti vám brániť. Vidíte ho prvý krát v hre, viete o ňom len to, čo povedal Niko, takže aký máte dôvod ho zabiť ? "Lebo Niko povedal" ? A čo teda po jeho zabití ? Cítite sa asi tak, ako povie aj Niko – nijak. Necítite nič, lebo ako sa dá v hre súcitiť s postavou, ktorej minulosť poznáte len zo slov, no autori vám nedali možnosť to „zažiť“ ? Akýkoľvek prológ, alebo úvod spracovaný ako daná udalosť, by určite pomohla a motivovala hráča oveľa viac. Niko jednému zo svojich kontaktov aj povie, že preňho nebude nájomným vrahom, no po nejakom čase sa vám v hre sprístupnia úlohy nájomného vraha. Charakter protagonistu na bode mrazu.

Toto je tá desiatková, dokonalá hra ? Nie, nie je. Zábava pri naháňačkách s policajtmi, zrážaní chodcov na prechode a streľba na slepo po gangstroch ? Áno, určite áno. No pre sériu ako takú, krok dozadu, s príbehom ktorý po pár hodinách stratí správny smer, hlavný protagonista bez definovateľného charakteru a grafiky pretiahnutej sépiovou šedo-hnedou.