Halo: The Master Chief Collection

Plusy:                                                                 Mínusy:

- všetky štyri hlavné Halo hry v jednom              - výskyt (aj keď len občasný) bugov
- rozsiahly multiplayer
- zlepšená vizuálna a zvuková stránka
- TV seriál Halo: Nightfall ako súčasť kolekcie

 15. Novembra 2001 uzrela svetlo sveta akčná hra s názvom Halo: Combat Evolved, ktorá si veľmi rýchlo získala svojich fanúšikov nielen díky jej jednoduchej, no pritom skvelo vyváženej hrateľnosti, ale aj díky príťažlivému a vskutku vynikajúco vypracovanom príbehu, na ktorom bola hra postavená. No a keďže bolo časom už len kvôli značnej obľúbenosti tejto hry na mieste, aby skôr či neskôr vyšlo jej pokračovanie, tak sa tak v roku 2004 aj stalo... Svetlo sveta uzrelo tentokrát Halo 2 a za ním prišlo postupom času Halo 3 a Halo 4, pričom medzitým vyšlo niekoľko "vedľajších" pokračovaní, ktoré sa síce o hlavného hrdinu tejto série neopierali, no aj bez toho boli obľúbené už len preto, že pútavý príbeh tejto série zaujímavo doplňovali z inej perspektívy. No a keďže záujem o túto hernú sériu neutíchal ani po príchode aktuálnych konzol (čo sa iste aj očakávalo), tak sa štúdio 343 Industries rozhodlo zahájiť veľmi milý krok a síce vziať z tejto série jej všetky štyri hlavné diely a následne ich vložiť do jednej kolekcie, ktorá by ako celok ponúkla hráčovi všetko, čo k tejto sérii neodmysliteľne patrí a kvôli čomu je tak uznávaná. A presne to sa aj stalo... 343 Industries vytvorilo kolekciu zvanú Halo: The Master Chief Collection, ktorá vzbudila veľký záujem spolu s očakávaniami, ktorým následne aj dokonale vyhovela. Kolekcia je totiž nielenže spojením všetkých štyroch hlavných Halo dielov a ich prestrou, zábavnou a v neposlednom rade rozsiahlou nádielkou multiplayeru, ale zároveň je upravená tak, aby kvalitu všetkých dielov pozdvihla bez negatívnych zásahov či už do hrateľnosti, alebo deja.

Samotná dejová línia spolu s hrateľnosťou totiž ostali v jednotlivých dieloch pochopiteľne nezmenené, no to, čo sa dočkalo zmeny, bola okrem iného vizuálna stránka samotných dielov, ktorá bola upravená minimálne navýšením rozlíšenia. Hry totiž "bežia" pod rozlíšením 1920x1080 pixelov, čo je sprevádzané oku lahodnými 60 fps s výnimkou Halo 2, ktorého kampaň ide pod rozlíšením 1328x1080, pričom v snímkoch za sekundu je možné zaznamenať určité prepady, no tieto prepady sú len občasné a nie tak razantné, aby mohli hráčovi samotné hranie nejakým (akýmkoľvek) spôsobom znepríjemniť. Zmeny sa však netýkajú len navýšením rozlíšenia, či počtu snímkov za sekundu, ale aj kompletných grafických a zvukových úprav, ktoré sa týkajú hlavne spomenutého dielu Halo 2, ktoré je v celej svojej kráse pretvorené do nového oku príťažlivého grafického prevedenia, ktoré je navyše vyplnené zo scela ohromujúco pôsobiacími cutscénami, o ktorých nádherné spracovanie sa postaralo štúdio Blur. Spolu s Halo 2 je v kolekcií graficky a zvukovo vylepšené aj Halo: Combat Evolved, no v tomto prípade sa nejedná o nič nové, pretože o grafický upgrade tohto dielu sa štúdio 343 Industries postaralo už v roku 2011, pričom tak, ako v roku 2011, aj tentoraz sa k nám Halo: Combat Evolved dostáva spolu s príjemnou možnosťou prepnúť jeho nové grafické prevedenie do klasického a to kedykoľvek počas hrania, čo dáva hráčovi praktickú možnosť "prehodiť" hru do tej podoby, v ktorej ju chce aktuálne mať. No a v tomto bode je na mieste poznamenať, že túto možnosť nám 343 Industries nenaservírovalo len pri Halo: Combat Evolved, ale aj pri Halo 2, pričom ako pri zmene vizuálu prvého dielu, tak aj pri zmene vizuálu toho druhého, dochádza nevyhnutne aj k zmene zvukovej stránky, ktorá je po prechode do ich nového grafického spracovania nápadne kvalitnejšia a to či už ide o hudbu hrajúcu na pozadí, hlasy subjektov, alebo o zvuky jednotlivých zbraní.

Čo sa týka dielov Halo 3 a Halo 4, tak pri nich táto možnosť menenia si vizuálu nie je, no to preto, že v týchto dieloch sa ani žiadne rapídne zmeny nekonali. Niekoľko detailov zmenených je, no na prvý pohľad je ako Halo 3, tak aj Halo 4, priam na nerozoznanie od ich pôvodných verzií vytvorených pre Xbox 360. To, čo je scela zreteľné, je len spomenutá zmena v rozlíšení a plynulosti hrania, no už len tieto zmeny majú pre všetky štyri diely len a len pozitívny dopad, ku ktorému je vhodné priradiť aj spôsob, akým sú tieto hry spojené do jedného celku. Po spustení hry vás totiž uvíta dynamické do modra sfarbené pozadie, ktoré samotnej Halo sérií sadne ako uliate a na ktorom sa nachádzajú prehľadne rozmiestnené položky, medzi ktorými nájdete Campaigns, Multiplayer, Playlists, Options and Career a Extras, z čoho vyplíva, že si ako prvé nevyberáte to, ktorý z dielov chcete hrať, ale to, aký režim chcete hrať, pričom až po výbere tohto režimu si vyberáte ďaľšie možnosti ako konkrétny diel, jeho následné začatie s nastavením konkrétnej obtiažnosti a ďalších nastavení, medzi ktorými nechýba možnosť pridávania lebiek, ktoré hru určitými spôsobmi sťažujú.

Okrem začatia hrania od samého začiatku máte však aj možnosť vybrať si pre konkrétny diel aj jeho konkrétny level, pretože už od prvého spustenia sú všetky štyri diely plne odomknuté, čo v praxi vyzerá tak, že ak sa chcete pustiť rovno do posledného levelu hry Halo 4, tak bez problémov môžete, pričom si hru pred spustením v oblasti obtiažnosti, pridávania lebiek a ďaľších detailov upravíte tak, ako to momentálne chcete. Tento okamžitý prístup prakticky ku všetkému, čo hra ponúka, sa vám síce môže javiť ako niečo, čo hráča môže potencionálne oberať o motiváciu odomykať si ďaľšie levely, no verte či nie, tento systém je vytvorený tak, aby dal hráčovi voľné ruky bez toho, aby ho popritom o niečo oberal. Pokiaľ ide o multiplayerovú časť, tak tá je rozdelená na základné položky Quick Match, ktoré vás pochopiteľne bez akéhokoľvek ďaľšieho nastavovania hodí do hry a Find Match, kde sa nachádza mix ako jednotlivých dielov, tak aj herných režimov siahajúcich od klasického Team Slayer cez Snipers až po Big Team Battle. Každý jeden režim ponúka zábavu v inom štýle, pričom pre každý z nich je tu dostatok rozmanitých levelov, ktorých je v celej kolekcií viac než 100, čo skutočne nie je málo, pričom je v multiplayeri obsiahnutá aj samostaná trieda misí zvaná Spartan Ops, ktorú je možné hrať ako samostatne, tak aj kooperačne a ktorá už aj bez toho rozsiahly multiplayer obohacuje ešte viac tak, ako aj ďaľšia kapitola s názvom Forge, v ktorej si môžete vytvárať a upravovať multiplayerové levely podľa vlastných požiadaviek. Pokiaľ ide o to, či sa samotný multiplayer hrá len pre zábavu bez nejakých vedľajších pohnútok, ktoré by hráča taktiež motivovali v hre pokračovať, tak v tomto bode je na mieste poznamenať, že pohnútky pre posilnenie motivácie sú a to hneď niekoľko... V prvom rade má každý jeden režim svoj vlastný rank, čo spôsobuje, že keď napríklad v hernom režime Team Slayer dosiahnete rank 12, tak to platí iba pre tento jeden režim, z čoho vyplíva, že na ostatných treba popracovať samostatne. A ak by vás celková zábava, ktorú multiplayerová časť ponúka spolu s rankovaním a postupným odomykaním achievementov nemotivovala dosť na to, aby ste v hre pokračovali, tak sú tu ďaľšie odmeny vo forme odomkýnania avatarov, či emblémov, no to všetko sú len malé motivovacie pomôcky... Rušeň, ktorý to všetko ťahá, je samotná hrateľnosť, ktorá je tak pestrá a zábavná, že už len sama o sebe je dostatočnou motiváciou k tomu, aby ste s hrou len tak ľahko neskončili.

Pokiaľ by ste si však aj počas zábavy v multiplayeri chceli vyskúšať možnosť ľubovolného prepínania z klasického vizuálu na nový a naopak, tak to si v tomto prípade neskúsite, pretože táto možnosť, ktorá sa v kampaňovej časti týka prvých dvoch dielov, tu jednoducho nie je. V multiplayeri je možné Halo: Combat Evolved hrať iba v jeho klasickom grafickom prevedení, ktoré je obohatené len o malé detaili na textúrach, ktoré sú pri bližšom skúmaní ostrejšie a celkovo kvalitnejšie. Naproti tomu Halo 2 je možné hrať aj v jeho novom grafickom kabáte, no to, ktorú z jeho verzií budete hrať, si vyberáte už počas vyberania herného režimu. Ďaľšou položkou, ktorá sa v úvodnom menu týči, je Game Lists, kde sa tak, ako aj v položke Campaigns, nachádzajú kampaňové misie všetkých štyroch dielov, no tu už nie su usporiadané postupne, ale sú zmixované v niekoľkých súboroch s vopred vybranou obtiažnosťou a lebkami, čo má poslúžiť na zopakovanie si príbehových misií v akomsi zmixovanom štýle, čo je zaujímavým oživením už aj bez toho zaujímavej kampane. Následne je tu Options and Career, kde si okrem základných nastavení vyberáte pre každý z dielov postavu určenú pre multiplayer (výnimkou je prvý diel, kde sa dá nastaviť len farba spartana), či upravujete výzbroj pre Halo 4 a nakoniec je tu Extras, kde si okrem iného môžete spustiť TV seriál Halo: Nightfall, ktorý je súčasťou kolekcie tak, ako aj vstup do beta multiplayeru z pripravovaného Halo 5: Guardians, no ten je už neplatný, pretože beta test sa skončil 18.1.2015. To však na kvalite celej kolekcie neuberá, pretože aj bez toho ponúka všetko to, čo aj ponúkať má... Štyri plnohodnotné diely vyplnené rozsiahlym multiplayerom a spojené v jednom esteticky príťažlivom a prehľadnom menu.

No aj napriek všetkým pozitívam, ktorými táto kolekcia vyniká, sú tu isté veci, ktoré jej na kráse istým spôsobom uberajú a tými vecami sú (aj keď len občasné) bugy. Stretnete sa s nimi našťastie len veľmi zriedkavo, no niekedy sa vyskytnúť môžu a to nielen také, medzi ktoré patrí napríklad levitujúce vedro, na ktoré som natrafil v Halo 3 a ktoré je skôr úsmevné než nepríjemné, či zriedkavo vyskytujúca sa absencia niektorých zvukov ohľadom prebíjania zbrane v multiplayeri Halo 2, ale aj fatálne, inými slovami také, ktoré vám znemožnia akýkoľvek postup vpred a tým pádom aj to, aby ste hru dokončili. Niekedy sa môže totiž stať, že sa vám hra počas načítavania levelu vypne a vráti vás tak na úvodnú Home obrazovku Xboxu s tým, že ak chcete pokračovať, musíte hru znovu spustiť a následne veriť v to, že sa to už nestane. Ďaľšou nepríjemnou záležitosťou, ktorá sa mi popri hraní stala, bolo niečo, čo sa dá vhodne opísať ako kompletné zmiznutie tej časti levelu, po ktorej bolo treba ísť. Pokiaľ by sa textúry len zneviditeľnili, pričom by sa po nich dalo aj naďalej chodiť ako po neviditeľnom chodníku, tak by sa onen level dokončiť iste dal, no v tomto prípade nešlo o zneviditeľnenie, ale o zmiznutie, ktoré po príchode na toto miesto spôsobilo, že som začal padať a padať, pričom zvyšok levelu, ktorý som dovtedy prešiel, sa začal vzďalovať v diaľke nado mnou. No aj napriek týmto chýbam, ktoré sa príslušnými update-mi postupom času pravdepodobne beztak opravia, je Halo: The Master Chief Collection vynikajúcim počinom, od ktorého si tvorcovia iných hier a ich či už plánovaných, alebo zatiaľ neplánovaných kolekcií tohto typu, môžu brať príklad.

Verdikt:
Halo: The Master Chief Collection dokázalo presne to, čo sa aj očakávalo... Ukázalo, že nieje len narýchlo a povrchne vytvoreným spojením štyroch dielov jednej hernej série, ale že je ako celok dokonale vyváženým vylepšením toho, čo sa hráčom na tejto sérii vždy páčilo a díky čomu je tak uznávaná. Ak premýšľate, či sa do Master Chief kolekcie pustiť, tak si stačí odpovedať na dve otázky... Tou prvou je "Bavia ma hry v štýle FPS s pútavým príbehom zasadeným do esteticky príťažlivého sci-fi prostredia a jednoduchou, no pritom skvelo vyladenou hrateľnosťou?" a tou druhou otázkou vzhľadom na exkluzivitu tejto kolekcie pochopiteľne je "Mám, alebo plánujem mať Xbox One?". Ak ste si na obe otázky odpovedali slovom "Áno", tak vám túto kolekciu jednoznačne odporúčam, pretože v tom prípade vám ponúkne presne to, čo máte radi.