XCOM 2

Po mesačnom mučení samého seba ktoré som si naplno užíval som sa rozhodol napísať svoje myšlienky o novom Xcome. Niesom starý hardcore fanúšík Xcomu ktorý by pametal dlhé noci pri originálnej hre z roku 1994, to avšak len kvôli svojmu veku, nie nezáujmu. Po prvý krát som sa s Xcomom stretol pri jeho Reboote z roku 2012 a učaroval mi už z preview videí. Pre porovnávanie so sequelom budem odkazovať na reboot ako na prvú hru. Snáď ma fanatickí vyznávači originálnej hry neukameňujú.

Ako zelenáč v sérii som si naplno neuvedomoval aký klenot firaxis stvoril. Zaujať nových hráčov a zároveň nenas*ať tých starých, je úloha, kde mnohí pohoreli. Ťažšie je už len plnohodnotne naviazať na úspech takej hry. Firaxis nás v dobe medzi jednotkou a dvojkou zásoboval zábavnými DLC a jedným dosť obsiahlym datadiskom, preto boli obavy či dvojka dokáže priniesť niečo nové namieste. Napriek tomu podľa mňa firaxis opäť skóruje do čierneho.

Lovený sa pod vaším velením stávajú lovcami.

Spoiler alert – v tejto sa plače. A to veľa. Neplačú ale postavy v prerenderovaných custcénach, plače hráč. Plače zúfalo pretože práve prišiel o svojho najlepšieho vojaka upraveného k obrazu božiemu ktorý mal na konte 30 misií a ako sa hráč pozerá na toho dvojposchodového sectopoda, ktorý blokuje cestu k únikovej zóne, uvedomuje si, že zvyšný piati ho pravdepodobne budú nasledovať.

Tam leží pôžitok xcomu – postaviť sa takejto situácii a skončiť víťazne. V prvej hre rozhodoval pohyb a rozmiestnenie vojakov – nesprávný vojak v neplnom kryte v zlý čas mohol znamenať koniec misie. V kombinácii so správným použitím abilít a itemov sa hráč prebojoval k víťaztvu. Datadisk zamiešal karty s pridaním novej klasy ktorá nemala možnosť zaliesť do krytu a tony nových schopností. XCOM 2 tak trocha obrátil stôl naruby.

V jadre je to stále ten istý boj krytov, schopností a itemov. Len je ich jednoducho povedané viac. Po novom tak môže kľudne vojak s mečom stáť uprostred ničoho bez krytu, pretože sú k dizpozícii najmenej 4 itemy a 3 schopnosti ktoré z neho zrobia naozaj ťažký cieľ. Nepriatelia sú zase dvakrát rozmanitejší ako predtým, a taktiež paletou schopností nezaostávajú. Mení to spôsob ako vnímate hru, miesta na itemy nestačia nikdy a ich počet je obmedzený. Ak chcete radu, nešetrite. Živý guľometčík bez granátov je užitočnejši než mrtvý s dvoma.

Ďalšie dve veci ktoré taktiku zásadne odlišujú od predchodcu sú časomiery a systém zákrádania sa. Myšlienka je že ako správny partizáni udierate na miesta kde to nepriateľ nečaká, preto vo väčšine misií o vás nevie kým neotvoríte paľbu, alebo doň nenarazíte čelom. Časomiery vás zase poháňajú vpred, systém pohybu s palebným krytím osvedčený prvou hrou je bezpečný, ale pomalý. Znova sa tak spoliehate na verné itemy ktoré vás chytrým kombinovaním môžu dostať z veľmi zlej situácie spôsobenej rýchlym presunom. Zároveň však odporúčam mód ktorý časomiery odštartuje až po vašom odhalení, dáva to väčší zmysle v kontexte a prinúti vás užívať si a udržiavať zakrádanie pokiaľ sa dá.

Sectopodi budú vašou nemesis.

Nerozhoduje však len taktické myslenie, ale aj rozumný manažment zdrojov. Ak ste 40 hodín v hre a strieľate stále nábojmi, taktika vás nezachráni. Ak zas dedikujete svoje limitované zdroje do výzbroje zistíte že máte nerozvinutú základňu, neschopnú kontaktovať svet okolo seba a efektívne bojovať proti okupácii ktorá vás celý čas straší odpočtom Avatar projektu (váš osobný doomsday clock). Spomaľujete ho napádaním zariadení kde sa na ňom pracuje a ak ich neviete nájsť, vaše po zuby ozbrojené komando smrti môže tak akurát hrať karty, popíjať rum a sem-tam pozrieť na hodiny v obytných priestoroch.

Posledné štyri odseky v skratke – obtiažnosť robí túto hru zábavnou. To vedia aj vývojari, preto je každý stupeň obtiažnosti minimálne o polovicu ťažší ako v prvej hre. Netreba sa ale toho báť, začať novú hru je jednoduché a určite zábavnejšie ako odkopávať z cesty hordy neschopných nepriateľov. Pri každom začatí od znova budete o niečo chytrejší a finálne víťazvo vo vás vyvolá blahobytný pocit. Ak to však nieje váš šálok kávy, prvá obtiažnosť dokáže prívetivo naučiť základy hry a tá druhá vám dá pomer trápenia a zábavy (to sa tam píše).

Rework dostali psionici, po novom majú vlastný spôsob levelovania a tréningu a dokážu sa naučiť široké spekturm nenahraditeľných schopností čo z nich robí plnohodnotnú klasu, oproti prvej hre kde boli psionické schopnosti skôr užitočným buffom. Ich potenciál však naplno vypustite až približne v strede hry. Príbeh príjemne prekvapil, do rozpočtu sa vošli aj obstojný voiceover a neklišoidné texty. Pozornosti sa dostalo moderom, ktorý majú plnú podporu od dňa vydania a už mesiac po vydaní sa workshop modmi hemží.

Úspech druhého xcomu je nemalou zásluhou dizajnérov. Vizuál je na stratégiu viac než obstojný na čom majú zásluhu efekty – či už grafické alebo zvukové. Z hry srší zmysel pre detail ktorý ulahodí nejednému perfekcionistickému oku, objekty sú pekne vymodelované, animácie slušné a hlavne časté. Vojaci a aj nepriatelia sa často dorozumievajú gestami – maličkosť ktorá nemusela byť a šlo by sa z práce domov skôr. Zmysel pre detail oceníte aj pri customizovaní vaších zverencov v ktorom môžete kľudne stráviť celé hodiny.

Časomiery vás nemilosrdne poženú vpred.

Level dizajn je takou malou revolúciou. Hra ma k dispozícii niekoľko zasadení kde sa level môže odohrávať (mestské centrum, obytná štvrť, les...) a obsiahlu knižnicu objektov (budovy, autá, stromy) ktoré po vygenerovanej mape náhodne rozmiestni. Pri zvolení takéhoto systému bola šanca na zlyhanie veľká, a predsa je to dokonalé. Žiadne dve mapy niesú nikdy rovnaké a vďaka hlboko zapracovanej deštrukcii môžete mapy upravovať podľa svojích predstáv zajazdy. Menším zádrhelom v tomto raji sú ufá, respektíve ich interiéry, ktoré sa v pôvodnej hre level designom približovali designu levelov v kanáloch. Našťastie v dvojke upustily od absurdne veľkých lodí, a tie menšie sú stráviteľné. Hlavne keď môžete polovicu z neho stien odpáliť dobre namierenou raketou.

V multiplayeri si skladáte svoj šesťčlenný tým z deviatich druhov vojakov a šestnástich druhov mimozemšťanov. Multiplayer tým ešte viac rozširuje už aj tak obrovské možnosti taktizovania. Tento potenciál však zostáva hriešne nevyužitý kvôli nedostatku herných módov. Navyše by sa dalo povedať že miešanie mimozemšťanov s ľuďmi podkopáva ideu hry ktorou je obrana proti invázii. Stačilo však pridať niekoľko druhov misií zo singleplayeru ako search and destroy alebo ochrana VIP, a dať hráčom možnosť vytvoriť lobby kde je jeden tým len ľudský a druhý len mimozemský a multiplayer by mohol prekvitať.

Musím zabrdnúť aj do tých nepríjemnejších vecí, a tu sa nedá nespomenúť optimalizácia. Jedným slovom tragédia, na bugy narazíte často, a ak by sa nejednalo o ťahovú stratégiu, problém s klesaním frameratu by bol omnoho závažnejší. Ale vďaka tomu že je hra určená na potrápenie vašeho mozgu, nie reflexov, je to len tŕň v oku ktorý hre odpustíte. Bugy vás však budú desiť ešte dlho po dohraní. Od tých bežných ako kamera zablokovaná nejakým veľkým objektom alebo prekrývacie sa modely/animácie, k tým závažnejším ovládacim problémom ako fakt že kamera nepríjemne trhá vždy keď zmeníte postavu a vy vďaka tomu pošlete vojaka o poschodie nižšie ako ste chceli. Nechýbajú ani klenoty ako padania a zaseknutia hry ktoré vyžadujú reštart.

Je síce ešte len máj, ale ja už svojho kandidáta na hru roka mám. Aj napriek nedostatkom, kvôli ktorým si vytrháte zopár vlasov, sa jedná o kvalitný herný kúsok. Obtiažnosť hry vám nedá vydýchnuť a kvôli tomu si hru zamilujete, kvalitný audiovizuál len zdokonalí herný zážitok.