The Witcher Adventure Game

Sérii Zaklínač sa počas svojej púte herným svetom podarilo nadobudnúť obrovskú popularitu. Medzi jej dôsledky nepochybne patrí aj skutočnosť, že popri trojici známych RPG vyšlo tiež niekoľko menších titulov, využívajúcich dané univerzum. Jednou z takýchto odbočiek od hlavného prúdu Geraltových dobrodružstiev, je aj The Witcher: Adventure game, čoby elektronické spracovanie rovnomennej stolovej hry. Keďže séria patrí medzi moje srdcovky, akonáhle sa zhruba dva roky dozadu naskytla príležitosť vyskúšať si betaverziu tejto stolovky, nebolo ma treba dlho prehovárať. Doba však pokročila a s Adventure game som znova prišiel do kontaktu až pomerne nedávno, kedy bola na GOGu v obrovskej zľave. Opäť ma teda nebolo treba dlho prehovárať a plná verzia vzápätí putovala priamo do mojej knižnice. Odpoveď na otázku, či titul stojí za zahranie, ako aj zopár myšlienok, ktoré mi prišli v súvislosti s ním počas hrania na um, už nájdete v nasledujúcej recenzii.

Hra je určená pre dvoch až štyroch hráčov, pričom ponúka možnosť sigleplayeru proti počítačom riadeným oponentom a multiplayer, vrátane lokálneho na jednom počítači. Pred samotným spustením partie si najprv každý hráč vyberie jednu z postáv, s ktorou celé dobrodružstvo prežije. Konkrétne tu nájdete samotného zaklínača Geralta, čarodejnicu Triss, barda Marigolda a trpaslíka Yarpena. Keďže základný prvok hrateľnosti predstavuje plnenie questov, následne sa ešte vyberie ich počet, potrebný k úspešnému zavŕšeniu súperenia. Ten určuje približný časový rozsah partie, od pomerne krátko trvajúcej hry na jeden quest, cez trojquestový štandard, až po päť questov, schopných bez problémov zhltnúť aj celý večer. Následne už so svojim hrdinom stojíte na hernom pláne v podobe štylizovanej mapy Severných kráľovstiev a sledujete jediný cieľ, mať na konci partie najväčší počet víťazných bodov. Partia končí, akonáhle niektorý z hráčov splní všetky svoje questy. Byť najrýchlejším však nie vždy znamená víťazstvo ( hoci to tak často býva ), určujúce sú výhradne spomínané víťazné body, čo je dobré mať neustále na zreteli.

Základný mechanizmus plnenia questov spočíva, veľmi jednoducho, v splnení požiadaviek, ktoré uvádza karta s danou úlohou. Prakticky vždy to znamená, že musíte získať požadované množstvo akýchsi dôkazov ( proofs ) a následne sa presunúť do určitej lokácie na mape, kde prípadne môže byť nutné ešte vybojovať súboj. Celkovo hra obsahuje tri typy farebne odlíšených dôkazov. Sú to bojové ( červené ), magické ( modré ) a diplomatické ( fialové ), pričom pre ich získanie je najprv nutné zozbierať určitý počet stôp ( leads ) príslušnej farby. Stopy možno získať prostredníctvom cestovania, keďže takmer každé miesto na mape po návšteve nejaký druh poskytuje a tiež kartami pátrania ( investigation ). Tieto karty často fungujú ako vedľajšie questy, pričom sú podľa primárne poskytovaného druhu odmeny vo forme stôp, taktiež rozdelené do troch balíčkov. Hra samotná už prebieha tak, že hráči sa pravidelne striedajú a počas svojho ťahu s hrdinom vykonajú dve akcie.

To, za akú postavu hráte, však rozhodne nie je len kozmetickou záležitosťou. Do určitej miery poskytujú jednotliví protagonisti tiež trochu odlišné herné zážitky. Spracovanie rôznych odlišností navyše pôsobí príjemne logicky a premyslene aj vo vzťahu k predlohe. Napríklad spomínané množstvo stôp, ktoré je nutné nazbierať pre získanie jedného dôkazu, závisí od konverzného kurzu, špecifického pre každého hrdinu. Geraltovi tak stačia len tri červené stopy na jeden bojový dôkaz, kým naproti tomu pre jeden diplomatický už musí pozbierať sedem fialových stôp. Marigoldov konverzný kurz je zase presne opačný, Triss najrýchlejšie získava modré, magické dôkazy a Yarpen má na všetky tri druhy stôp stredný kurz, teda päť stôp za dôkaz. Hra takto reflektuje hlavnú podstatu charakterov, avšak pokračuje aj nad rámec konverzií. Postavy preto ďalej majú zopár jedinečných schopností a vlastností, ktoré im prinášajú určité výhody, pričom zároveň prirodzene rozširujú možnosti taktizovania. Geralt napríklad disponuje väčším počtom súbojových kociek, takže boje zvláda jednoduchšie ako ostatní a karty vývoja postavy môže používať bez potreby nabíjania. Triss má vývojové karty už v základe nabité na určitú hodnotu, Yarpen má k dispozícii karty spoločníkov s rôznymi schopnosťami a dva dodatočné sloty na zranenia a napokon Marigold dokáže zarábať spievaním, či získavať podiel víťazných bodov z úspechov ostaných hráčov ( čo je šikovne vysvetlené tým, že o ich činoch zloží baladu ). Taktiež východisková pozícia hrdinov na mape je rozdielna, hoci tu už ide skutočne len o detail. Navzdory tomu s ním však do určitej miery možno operovať aspoň z hľadiska logistiky.

Veľmi pekná je tiež skutočnosť, že aj niektoré spoločné prvky sú pri odlišných hrdinoch prezentované iným spôsobom. Napríklad vývojové karty slúžia ( napriek odlišnostiam v samotnom spôsobe použitia ) totožnému cieľu, pomôcť postave počas súbojov. U Yarpena ale nesú názvy výzbroje, zatiaľ čo povedzme v Marigoldovom prípade na nich figurujú mená postáv, ktoré si najal ako sprievod. Je to drobnosť, ale poteší a predovšetkým nevytvára rozpor s charakterom postavy. Z odlišností protagonistov ale oprávnene vyplývajú otázky ohľadom celkového vyváženia. Teraz už musím byť kritickejší, pretože tu v mojich očiach Adventure game nepôsobí až tak presvedčivo. Nejde ani veľmi o to, že by nebolo možné rozumným taktizovaním vyhrať s ktorýmkoľvek hrdinom, ale nedokážem sa zbaviť pocitu, že za určitých okolností niektorí nemajú takmer žiadnu šancu. S Yarpenom a Marigoldom síce možno zahrať parádnu partiu, no vyžadujú dlhšiu prípravu, takže si trúfam tvrdiť, že mimo najdlhšej hry na päť questov ťahajú za výrazne kratší koniec. Rovnako tak mám dojem, že chybné rozhodnutia či smola na hráčových pätách s nimi tiež zamávajú viac, ako v prípade Geralta a Triss, kde sa človek predsa len rýchlejšie otrasie. V tomto smere každopádne môžem byť ako hráč primárne za Yarpena zaujatý, no nedokážem si pomôcť. Postavy Geralta a Triss mi pri hraní vždy prišli jednoduchšie zvládnuteľné a dopad série nezdarov som pri nich nepociťoval ako takú tragédiu. V konečnom dôsledku je však najdôležitejšie, že víťazstvo možno skutočne dosiahnuť s každým protagonistom, no nečakajte, že množstvo úsilia, ktoré je nutné vynaložiť pre dobrú hru, je u každého hrdinu rovnaké.

Pokiaľ ide o partiu ako takú, honba za víťaznými bodmi v istom zmysle pripomína závodnú hru. Každý chce skrátka dôjsť prvý do cieľa, pričom poradie hráčov sa priebežne mení. Adventure game poskytuje skvelú zábavu pri taktizovaní a plánovaní ťahov, kde do úvahy možno brať množstvo vecí. Počas hrania budete určite operovať s prednosťami hrdinov, logistikou pohybu po krajine, pri výbere questov zvážite ich požiadavky, dôsledky a počet víťazných bodov, nevyhnete sa hromade malých rozhodnutí o ďalšom postupe, či podstúpení rizika. Hoci čakanie na ťahy protihráčov môže byť často zdĺhavé, aspoň poskytuje čas premyslieť si ďalší postup. Okrem toho má niečo do seba aj sledovanie ich počínania, ktoré hra umožňuje, obzvlášť z hľadiska prípadného zohľadnenia videného vo vlastnom plánovaní. Napriek tomu, že na aktivite hráča jednoznačne záleží, nutno podotnúť, že prvok náhody tiež zohráva svoju úlohu. Bohužiaľ, nie úplne malú, takže to niekedy nepríjemne pocítite ( obzvlášť pri hraní za podľa mňa náročnejšie charaktery, ktoré som spomínal ). Ak kľúčové karty vylepšenia postavy neprichádzajú, lebo zamiešanie virtuálneho balíčka ich hodilo naspodok, pri hodoch súbojovými kockami nepadá to, čo by ste potrebovali a zároveň máte šťastnú ruku vo výbere kariet zlého osudu, dosť to skomplikuje celkovú situáciu. Na druhú stranu však aspoň prvok náhody úspešne pomáha udržiavať napätie počas celého dobrodružstva.

Čo však napriek nespornej zábavnosti vlastného taktizovania po čase začne mrzieť, je minimum interakcie medzi hráčmi. Okrem možnosti pomôcť protihráčom splniť jeden sidequest, tu prakticky neexistujú žiadne možnosti priameho zasahovania do ich hrania. Aktivita hráča síce môže určitým spôsobom ovplyvniť hru ostatných, avšak väčšinou len vo forme dôsledku niečoho, nad čím daný hráč nemal úplne priamu kontrolu ( napríklad náhodne vytiahne kartu s efektom na ostatných ). Z tohto hľadiska tak titul neposkytuje takmer žiadne možnosti, čo je rozhodne škoda. Vzhľadom na vzťah protagonistov v predlohe by povedzme súboje boli samozrejme hlúposť, ale citeľne chýba nejaký mechnizmus, dodávajúci väčší význam tomu, že po svete čosi stvárajú aj ďalší traja hrdinovia. Takto akurát sledujete, koľko víťazných bodov zatiaľ majú.

Pokiaľ ide o audiovizuálnu stránku, Adventure game vyšla aj na tablety, takže grafika PC verzie sánku nikomu nevylomí. To však neznamená, že by snáď vyzerala hnusne. Herný plán je nakreslený veľmi pekne, miesta na mape po priblížení vystupujú do priestoru ako dioráma, sprevádzané príslušnými zvukmi, v niektorých prípadoch aj jednoduchou animáciou typického počasia danej lokality. Horšie už vyzerá grafika krčmového stola, na ktorom je plánik položený, ale o ten nakoniec vôbec nejde. Dianie podkresľuje hudba zo Zaklínačov, takže Adventure game sa dá počúvať úplne bez problémov, hoci známymi motívmi skrátka nemá šancu vyslovene nadchnúť, keďže už ich jednoducho poznáte. Čo však oceňujem, je akoby rozprávačská stránka titulu, kedy questové karty pekne popisujú každú úlohu. Questy pochopiteľne nie sú nijak príbehovo zložité ( musia sa zmestiť do priestoru jednej karty ), no veľmi príjemne sa čítajú. Rovnako ako pri všetkom ostatnom tu samozrejme funguje určitá úroveň abstrakcie, ale práve tá v sebe ukrýva čaro stolových hier ( aspoň pre mňa ). Škoda len, že tento aspekt prichádza do priameho konfliktu s multiplayerom. Neochota ostatných dlhšie vyčkávať, hráča vyslovene tlačí do toho, aby počas hry pozrel akurát kľúčové prvky questu a nezdržoval čítaním celého pozadia. Čakanie na druhých našťastie poskytuje dostatok času pre poctivé prezretie, navyše v hlavnom menu je možné si pozrieť úplne všetky karty. Niekoho by však mohlo sklamať, že mnoho z nich má na sebe artworky z RPG Zaklínačov, takže vyvolávajú podobný pocit ako hudba. Navyše tým vzniká aj určitá nejednostnosť vo vizuálnom štýle, pretože niekde nájdete komiksovo štylizovaný obrázok pripomínajúci flashbacky v druhom dieli, kým inde zase realistickejšie pojatú maľbu, typickú pre prvého Zaklínača. Všetky tieto prevzatia tiež pôsobia dojmom, že autori si chceli uľahčiť námahu.

Singleplayer je skôr do počtu a okrem tréningu pravidiel už ďalej moc neláka. Pravidlá možno nájsť v hlavnom menu a hoci som zaregistroval viaceré hlasy, že sú vraj ťažšie pochopiteľné, nemôžem s nimi súhlasiť. Prvotné zmätenie po spustení najskôr nastane, ale na plné zorientovanie naozaj stačí zopár hier. Multiplayer je hlavné lákadlo, takže ak dokážete zlákať dostatok kamarátov so vzťahom k stolovkám, máte vyhraté. Či už ide o lokálny multiplayer, alebo hranie po sieti v súkromnej miestnosti, všetko nastavíte rýchlo, bez problémov a je to zábava. Tu sa však pomaly dostávame k hlavnému kameňu úrazu. Adventure game ani zďaleka nedosiahla úspech podobný veľkým Zaklínačom, takže verejný multiplayer zíva prázdnotou. Natrafenie na protihráča predstavuje menší zázrak, rozhodne nie pravidlo. Táto skutočnosť bohužiaľ hre obrovsky podkopáva nohy, preto prakticky nemá význam pre hráčov bez ochotných parťákov, ktorých reálne poznajú. Citeľne tiež chýba nejaký zoznam, kam by človek aspoň mohol pridať to minimum ľudí, čo stretne vo verejnej hre, aby ich mohol znova vyzvať.

Celkovo je The Witcher: Adventure game príjemnou hrou, avšak nedosahuje vybrúsenosti svojich RPG súrodencov. Dokonca počas nej narazíte aj na bugy či padanie, pričom po dlhšom hraní začne byť dosť repetetívna. Ponúka však dobrú zábavu pri taktizovaní a ak partie dávkujete rozumne, len tak ľahko neomrzí. Taktiež môže skvelo fungovať ako určitá forma prípravy pred hraním fyzickej verzie. Pokiaľ teda ste fanúšikmi Zaklínača, máte vzťah k stolovkám a na Adventure game natrafíte v zľave, nemusíte dlho váhať. Za zahranie rozhodne stojí, avšak len ak nemáte problém so zháňaním spoluhráčov. Je to obrovská škoda, no nemôžem ju s čistým svedomím odporučiť jednotlivcom. Skrátka by si veľmi nezahrali, pretože verejný multiplayer je prakticky prázdny.