Doom 3

Hrôza, strach, záhuba, osud... koniec. Všetko sú to slová, ktoré bežní mladí ľudia v konverzácii neradi používajú, veď vyjadrujú negatívne javy a život má byť pozitívny a pohodový. A naša super realita nám ponúka práve to. Samé radosti, šťastie, smiech a celkovo je toho dobrého až tak neprimerane veľa, že jedinci známi ako počítačoví hráči si občas musia odskočiť do virtuality na pravidelnú dávku nešťastia a zabíjania. Samozrejme, všetko musí byť v rovnováhe, no nie ?

Tak ružovo to s naším svetom nevyzerá, no len tak by sa dal vysvetliť fakt, že najobľúbenejšími svetmi na monitoroch sú tie, v ktorých padne za minútu viac obetí ako za pol roka počas druhej svetovej. Ale je tu ešte jedno vysvetlenie. Naštval vás kolega a zabiť ho by bolo v rozpore s vaším osobnostným a kariérnym rastom a presvedčením? Tak si zapnite Doom, predstavte si, že Imp má tvár onoho kolegu a dajte mu pocítiť BFG. To je ajtak blbosť, kto by už hral len kvôli tomu? Jednoducho virtuálna realita nám umožňuje stať sa hrdinom, ktorý rozbije úplne všetko, čo bude inej farby ako jeho tenisky a všetko to zabíjanie je len „akože“ a žiadny postih zaň nehrozí. A mladí ľudia, špeciálne tí, ktorí obľubujú autíčka a hry na vojačikov sa potrebujú dosať do sveta, kde sú oni neohrozeným stredom vesmíru. Ďalej už nepokračujem, lebo tento výsmech by bol aj proti mne samému . Strieľačky teda vždy boli a budú. Viac - menej sa jedna druhej podobajú a len máloktorá si vyslúži nálepku Legenda, či už pre svoje výnimočné kvality alebo určité prvenstvo. Máme tu Dangerous Davea, prvú hru s brokovnicou, Maxa Payna s bullet timom alebo Half Life 2, ktorý sa preslávil gravitačnou puškou. No len jedna hra bola prvýkrát v magickom 3D. Bol to Wolfenstein 3D. Hups! Toto by malo byť o niečom inom... Ale nie je to až taký rozdiel, Wolf a Doom sú od toho istého tvorcu, no práve Doom bol tou hrou, ktorá nielenže nezmazateľne zapísala iD Soft do histórie ale hlavne vytvorila nový žáner a obohatila slovník hráčov o dnes bežné pojmy, odporcov násilia o nové nočné mory a zopár puritánskych politikov o nové návrhy distribučných zákonov .

O chvíľu prišiel druhý Doom a masívny úspech sa zopakoval. Príšery, zbrane, všetko krásne v 3D, multiplayer a vynikajúca znovuhrateľnosť. Ešte aj dnes existujú súťaže v čo najrýchlejšom prejdení daných levelov. John Carmack, John Romero a Tim Willits boli pokladaní za GameGodov a ak niekto určoval pravidlá, tak práve oni. Potom prišlo ticho. Objavili sa nové firmy, nové hry a iD sa im snažil konkurovať Quakom, no Doom mal ostať uzavretou kapitolou. No začiatkom tretieho tisícročia sa predsa len niečo začalo šuškať a po oficiálnom vyhlásení Doom 3 boli hráči nedočkaví ako nikdy a nadšene hltali každú zmienku o tomto projekte. Výroba Doom 3 bola zaujímavým ťahom už len preto, že každý bol zvedavý ako starý známy Doom bude vyzerať v zbrusu novom engine a ako sa bude správať konečne reálna fyzika. Keď autori pridali element hororu a neuveriteľne sebavedomé vyhlásenia o grafike a zvukoch, hráči boli ako na ihlách. Doom 3 mal byť ukážkou dokonalosti herných mechanizmov, ďalším zápisom do histórie a božskou (alebo pekelnou?) mannou pre hráčov.
Na hre sa pracovalo veľmi dlho, ale napokon vyšla. Počas vývoja kolovali historky o hardwareových nárokoch hry, vraj neexistuje počítač, čo by ju utiahol na maxime a grafika bude fotorealistická. Samozrejme, po vydaní sa mohli hráči presvedčiť, že to nie je pravda. Žiaľ, pravdou celkom nebolo ani to, čo nám iD sľuboval. Doom 3 sa tvári, že chce urobiť všetko pre hráčov maximálny zážitok, no tu niekde to zlyháva a celkový dojem je sklamanie. A to len kvôli médiám, hype a reklame. Tak ako dokážu hru pozdvihnúť, môžu vedome alebo nevedome hre poškodiť.

Tentokrát sa hra odohráva na výskumnej stanici obrovskej firmy UAC na mesiaci Marsu Phobos (čiže Strach... ako nenápadne zvolené miesto ). Dej má len nepatrný alebo žiadny súvis s predchádzajúcimi dielmi, teda ak možno hovoriť o deji tam, kde hlavný hrdina nemá meno a nevydá hláska. No také niečo tu je a hoci je otvorenie pekelnej brány a následné ničenie celej stanice ošúchané ako topánky nepálskych šerpov, stále to pre potreby doomovky postačuje. Keďže sa to v UAC celé hemží pekelníkmi a zomíkmi, je najlepšie ich všetkých jednoducho postrieľať alebo rozrezať motorovkou. Ak by hra stála len na prechádzaní sa nudnými chodbami a strieľaní nepriateľov, prípadne bossov, nikomu by sa to nepozdávalo a ani by sa to nepredávalo. Grafika by možno ešte niečo udržala, ale po jej prekonaní (v súčasnom trende veľmi skoro) by sa na hru zabudlo. Aké nečakané zistenie, však? Mysleli si to aj vývojári a keďže extra silný príbeh alebo prvky adventúry by sa dali zakomponovať len ťažko, vhodným riešením sa ukázal horor. V tmavých chodbách plných oblúd a monštier, a v pekelných jaskyniach sa to celkom hodí. Je preto veľká škoda, že celá strašidelná atmosféra preteká pomedzi prsty. Iste v priebehu hry sa budete ľakať, alevšetko je to také typické a nezaujímavé. Tajná chodba so super Plasmagunom? Ááá, tak po ceste späť bude BU!, obrazovka sčervenie a Impov tu bude zas o trochu viac. V polovičke hry to už budete brať ako normálnu situáciu a ku koncu sa hra podobá viac na mindless shooter ako na sofistikovaný horor. Zas sa potvrdil môj súkromný názor, že dobrý horor môže vzniknúť len na základe dobrej knihy a žánrovo by mal spadať do adventúr.

Snaha sa však cení a ak by som mal porovnať hororovú atmosféru D3 a bojovo-vojenskú Q4, tak tá v D3 vychádza ako víťaz. Predsa len niekedy (zo začiatku) sa budete báť vkročiť do miestnosti so zbraňou. Bez baterky. Alebo s baterkou a bez zbrane. Čo je lepšie? Lepšie je sejvnúť a nech je tam čo len chce, na druhý, tretí alebo x-tý pokus to sejmem aj naslepo . Tma je tu veľmi dôležitá a vybabraná baterka tiež. Ono je naozaj niekedy lepšie vidieť ako strieľať. Aj keď je tu z čoho a na čo. Zbrane sú takmer totožné s tými v D2, pribudli len nepraktické granáty, šikovný samopal a extra silná kocka duší. Čítal som asi päť rôznych názorov na najlepšiu z nich, čo svedčí o ich variabilite a využiteľnosti. V tomto je skrátka iD dobrý. Arzenál nesmie zvýhodňovať nijakú zbraň. Na strane nepriateľov tiež nedošlo k zásadným zmenám. Opäť sa stretnete s Impami, Revenantmi, Hellknightami, Archvillami, je tu Lost Soul, Cacodemon, roztomilý Pinky Demon a ďalší. Nechýbajú tí, ktorí boli kedysi ľuďmi. Nové kúsky sú len dva druhy pavúkov, dva slabšie obdoby Impa, zaujímavý Cherub (za toho majú + 2%) a dvaja noví bossovia. Až na klasického záporňáka CyberDemona a Guardiana sa všetci nepriatelia dajú skoliť konvenčným spôsobom. A bude to teda dlhá fuška zabiť všetkých. Doom svojou hracou dobou prekonáva svojich súperov, len či tých šesť hodín naviac budete brať ako zábavu naviac alebo ako ďalšiu nudu. Hmmm niekedy je menej skutočne viac. Najmä ak sú si lokality také podobné. Na začiatku klasické tmavé sci-fi chodby, potom návšteva pekla, nasleduje návrat na stanicu, ktorá je už však okrášlená rôznym biogénnym hnusom a nakoniec prastaré jaskyne skrývajúce tajomnú príšeru. Hádajte koho . Ak ste uhádli CyberDemona môžete čítať ďalej, ak nie, hádajte ešte raz.
Mal by som niečo napísať aj o grafike a zvukoch, no tu nie je veľmi čo. Zvuky sú naozaj špičkové a hoci to čakal málokto, práve zvuky a efekty sú najsilnejšou stránkou Doom 3. Grafiku každý čakal neskutočnú ale je len skutočná, hoci v lete 2004 išlo o veľmi pokročilú technickú záležitosť. Ak ju porovnáme s dneškom, vychádza stále veľmi obstojná a hardware sa ani tak nezapotí ako sme sa báli. Dnes tu máme plno hier s omnoho horším technickým spracovaním, ktoré si pýtajú ako minimum to, čo Doom 3 požaduje ako optimálnu konfiguráciu.

Z Dooma mám veľmi rozporuplný dojem. Spracovanie je výborné, strieľačka prvotriedna, ale nedodržané sľuby a monotónnosť prostredí a herných situácií vás asi neprinútia zahrať si to ešte raz. Ale Doom je už takmer kult a preto by sme tento diel obísť nemali a šancu by aj vďaka svojim kvalitám a excelentnému datadisku dostať mal.