Commandos 2

Ťažko povedať, či naozaj všetko zlé je na niečo dobré. V každodenných situáciách sa takmer vždy dá nájsť alternatívne riešenie, ktoré vyplynie z určitej nepríjemnosti, bez ktorej by sme o ňom možno ani nevedeli. No hľadať niečo dobré na takej hroznej dejinnej kapitole, akou bola druhá svetová vojna, asi nemôžeme. Iste, zdokonalila sa výroba, doprava i priemysel a po atómových útokoch sa ľudstvo konečne začalo spamätávať so svojej sily a uvedomovať si ju. Ale to všetko si vyžiadalo privysokú daň v podobe miliónov životov. V časoch vzniku a rozkvetu prvých videohier sa často hľadali rôzni nepriatelia, do ktorých si hrdina hry vždy rád udrie alebo strelí a to v záujme dobra. A tak tu máme mimozemšťanov, kostlivcov, pekelníkov a z tých reálnejších agentov, mafiánov (policajtov... však, GTA ) a veľmi vhodným archetypom zla sa stali nacisti. Fritz, Karl a Horst sa vo virtuálnej podobe na naše monitory dostávajú od čias Wolfensteina.

Odvtedy ubehlo už veľa rokov a vyšlo mnoho „hier z druhej svetovej“. Samotný výraz znie trochu zvrátene, keď sa nad tým lepšie zamyslíme, no treba brať ohľad na to, že na vojačikov sa chlapci hrali vždy radi a prečo by sa nemohli hrať aj tí väčší. Hry sú politicky korektné, tzn. ak ide o singleplayerové strieľačky, vždy hráme za Anglo-ruso-američana. Mali sme už možnosti vyskúšať si viac alebo menej ošúchané námety a hrať v rôznych vojnou poznačených prostrediach. No len niektoré hry z tohto obdobia sa tak hlboko vryli do pamäti hráčov ako španielska séria Commandos. Je to jedna z mála hier, ktoré sa stali priekopníkmi svojho žánru. A to chce viac ako len dobrú grafiku alebo dobrý príbeh. Na vytvorenie kultovej hry potrebujete aj nápad s veľkým N. Pyro Studios ho rozhodne mali, keď sa pokúsili nazrieť na vojnovú hru zhora. Doslova. A bol to nápad úspešný, veď keď sa povie taktická akcia, tak sa možno niekomu vybaví Robin Hood, inému Hidden and Dangerous... áno, ale drvivá väčšina (dnes už starších) hráčov si vybaví Commandos.

Čo vlastne spravilo z Commandos taký hit? Snáď dokonalosť variability a jednoduchosti. Hra bežala na nenáročnom engine, ktorý umožňoval izometrické zobrazenie dostatočne veľkého územia so zodpovedajúcim množstvom postáv. Hra nepostavila hráča do úlohy nadvojaka, ktorý vyhrá konflikty na viacerých frontoch súčasne, naopak, dala mu malý tím špecialistov, ktorí urobia v tyle nepriateľa viac škody ako celá divízia na fronte. Presne ako skutoční Commandos, ktorí operovali v druhej svetovej vojne naostro. Samozrejme, ani táto hra nie je dokonalou simuláciou elitnej záškodníckej jednotky. Prvý diel s datadiskom možno svojou obtiažnosťou ako tak, ale dvojka, s podtitulom Men of Courage nemá v názve odvahu len tak z roztopaše, hra je skutočne akčnejšia a tým aj prístupnejšia širšiemu okruhu hráčov. Stále je tu napínavé plánovanie stealth akcií a zakrádanie sa poza chrbty nacistom, no mnoho herných mechanizmov sa zmenilo k prospechu veci. Prví Commandos boli na mňa trošku priťažkí a tak som hru vzdal po polovici. Priznávam, aj datadisk Beyond the Call of Duty bol pre mňa priveľkým sústom. Po ohlásení Commandos 2 som bol zvedavý len na to, kam až môže dôjsť sadizmus vývojárov.

Opäť sa stretávame s Green Beretom (Jack O’ Hara), rambom, ktorého pár guliek len tak nerozhádže a chladnokrvne dokáže podrezávať nepriateľov, Dukom (Sir Francis T. Woolridge), sniperom, ktorý nemá problém so vzdialenosťou a Finsom (James Blackwood), známym ako vodný zabijak. Ďalej tu máme Inferna (Thomas Hancock) , ktorý je všade tam, kde to exploduje, Treada (Samuel L), schopného riadiť čokoľvek a vrhať molotovy, Spookyho (René Duchamp) s jeho vernou jedovatou injekciou a perfektnou znalosťou Nemčiny a Lupina (Paul Toledo), ktorý ukradne Herr Kommandantovi jeho Schlűssel bez toho, aby si Herr Kommandant všimol, že sa okolo vôbec niekto mihol. Tím uzatvára krásna Natasha (Natasha Nickochevski), ktorá je vlastne špiónka, ale dokáže využiť najmä svoj šarm a verný pes Whiskey, Lupinov štvornohý kamarát, ktorý môže prenášať dokumenty. Prezývky píšem, ako som ich mal v hre ja, lebo v rôznych dieloch a možno aj v rôznych verziách sa volajú inak. Všetko sú to reálne osobnosti a pes , každý z nich sa vo vojne zaslúžil o porážku Nemecka svojím (treba podotknúť, že v globále malým, ale predsa) dielom.

Trénigom som preplachtil za pár minút, no nahováral som si, že to je len kamufláž a naozajstné peklo príde s prvými „skutočnými misiami. Dodnes ďakujem vývojárom a všetkým nariekajúcim a naliehajúcim hráčom za to, že neprišlo. Celú hru si teraz každý prispôsobí sebe. Pre hardcore hru si jednoducho zvolí obtiažosť (Very) Hard. Na „Normal“ tiež môže namáhať mozgové závity pri plánovaní nehlučnej likvidácie Nemcov a Japoncov ale dá sa spoľahnúť na silu zbraní. Osobne mi vyhovovala kombinácia týchto spôsobov hrania. Nebolo nič krajšie ako s Green Beretom vstúpiť do miestnosti, kde stálo päť otočených Nemcov, stlačiť klávesu pre automatickú streľbu na nepriateľov v zornom uhle a pozbierať z mŕtvol potrebné itemy. Alebo hodiť cez okno granát. Alebo špiónom postupne odlakávať pozornosť a zabávať sa vrhaním dýky do nepriateľov, ktorých kolegovia nevidia. Možnosti sú veľmi početné a v spojení s nižšou obtiažnosťou budú plánované akcie častejšie vychádzať. Konečne je tu viac zbraní ako v jednotke a hlavne každá postava vie zaobchádzať s každou z nich okrem bazooky, ktorá je len Infernovou lahôdkou a samozrejme sniperky, že Francis . Aj zlodej Lupin môže strieľať zo samopalu, no o dosť horšie ako Tread, ktorý vyrastal v gangsterskom Brooklyne. Inventár sa neobmedzuje len na defaultný vak ako minule, teraz máme možnosť uskladniť si veci ktoré potrebujeme, ak vyhovuje ich veľkosť a tvar. Je to podobné ako v Diable, niekedy bolo poukladanie vecí do inventára priam logickým rýchlikom. Pribudla možnosť vstúpiť do budov, takže už sa nestane, že z polorozpadnutej búdky vybehne polovica armády. Stačí vstúpiť dovnútra a vyčistiť to tam a hneď sa lepšie dýcha. Interakcia s prostredím je tiež postačujúca, zlodej sa môže skrývať v haraburdí alebo pod posteľou vie rúčkovať, každá postava pláva, môžeme nakuknúť cez okno, ale napríklad i osedlať tank. To sa potom už ináč hraje . Aj s autom, ktoré riadi prezlečený špión si môžeme urobiť z hry Carmageddon. Škoda, že ho potom spoznajú .

Raz som zjedol veľa chlebov a... áno, žalúdočné nevoľnosti vyliečilo grafické spracovanie tejto hry. Konečne nie je také jednotvárne ako v jednotke (porovnaniu sa nemôžem ubrániť). Farby sú sýte a pestré, oku dokonale lahodiace. Aspoň pred štyrmi rokmi bola grafika na úrovni. Ak sa postava nachádzala za budovou a zhora ju nebolo vidieť, ukázal sa nám aspoň obrys, alebo sme si mohli otáčať mapu o 90 stupňov aby sme získali lepší prehľad o lokalite. Tých tu bolo deväť, misií desať, čo nebolo práve najviac, no 15 hodín hrania je zaručených. Od ponorkovej základne vo Francúzsku, cez arktickú zimu a ázijskú džungľu až k tropickým ostrovom a európskym i ázijským mestám. Celú hru dôstojne zakončuje parížsky level s Eiffelovkou v strede mapy. V celej hre nie je jedno hluché miesto, pre perfekcionistov sú dokonca prichystané puzzle, po poskladaní ktorých sa dostanete k bonusovým misiám. Bonusovky sú dosť strelené, stačí spomenúť time trial s člnom po zamínovanom mori, brutálny nábeh japonskej armády, či sabotovanie lietadiel na materskej lodi. Hudba je unikátna, po čase si na ňu zvykneme, ale v každom leveli je iná a vždy je super. Pomáha navodzovať tú tajomnú atmosféru nepriateľských táborov a tichý postup. Atmosféra by bez hudby bola polovičná, ale ajtak by to bolo dobré. Teda aká je s hudbou? Skvelá, z hry priam srší náboj hrateľnosti a jedinečnosti a aj keď som sa nedokázal zžiť s postavami jednotlivo, celkovo mi tím zanechal množstvo spomienok, a to krásnych.

Keď u nás v škole frčali Commandos 2: Men of Courage, debatovali sme o tom každú prestávku, rozoberali sme klady a zápory a dospeli sme k názoru, že ak niekedy vyjde trojka, lepšie to už nebude. Môžu tam dať nové levely, ale herné princípy sú už takmer dokonalé. Keď sa nad tým tak zamyslím, neboli sme ďaleko od pravdy. Hrajte a presvedčte sa sami.