Dreamfall: The Longest Journey

„All we see or seem, is but a dream within a dream...“ Edgar Allan Poe

Apríl roku 2006 bol v každom prípade veľmi štedrý mesiac na pokračovanie herných sérií, v hráčskej obci právom sa honosiacich prívlastkom kultové. Po dlhom čakaní nás oblažila Bethesda svojim Oblivionom, z popola rozsypaného po štúdiách Eidos Interactive vstala legenda Lary Croftovej a v chladnom Nórsku sa konečne po šiestich rokoch zrodilo pokračovanie jednej z posledných veľkých adventúr konca 20 storočia: The Longest Journey. Hneď zo začiatku tejto recenzie sa musím priznať, že práve na ďalšie dobrodružstvá zo svetov Arcadia a Stark som sa tešil najviac. Kiežby som mohol z čistým srdcom povedať, že Dreamfall je v každom ohľade tak vynikajúcim pokračovaním, ako prvé dve spomenuté aprílové herné hitovky. Bohužiaľ, s posledným opusom Ragnara Tornquista to žiaden recenzent nemá jednoduché ... Na Dreamfall sa dá pozerať z mnohých pohľadov a minimálne dva budem potrebovať aj ja v tejto recenzii. Pozrime sa teda najprv na Dreamfall vo svetle v ktorom mu to sluší najlepšie: Dreamfall : The Longest Journey ako príbeh...

Pôvodná hra The Longest Journey rozprávala príbeh April Ryan, mladej študentky výtvarných umení z nepríliš vzdialenej, no mrazivo aktuálnej budúcnosti. Život tejto polosiroty, ktorá v osemnástich ušla z domu aby našla svoje šťastie sa náhle zmení po tom, čo sa vďaka starému čudákovi permanentne okupujúcemu lavičky mestskej štvrte v ktorej býva dozvie, že príčinou jej nepokojného spánku plného zvláštných vízií a fantastických bytostí nie sú len príliš horúce noci posledných dní onoho leta. Existuje totiž další svet, protiklad k pretechnizovanej a deziluzórnej súčasnosti (pomenovanej príhodne anglickýn slovom Stark). Je to Arcadia - krajina mágie, úžasná i nebezpečná zároveň. Tieto dva svety sú spojené pupočnou šnúrou snov a April je jednou z mála vyvolených disponujúcich schopnosťou medzi nimi cestovať. Dva svety ktoré boli kedysi jedným sa udržujú v krechkej rovnováhe, ktorú sa však práve snaží narušiť neznáma sila. A zda sa že sú to práve plecia všetečnej April, na ktorých leží záchrana oboch svetov. To čo sa začne ako svieže prázdninové dobrodružstvo (ktoré očarená April berie s humorom a nadhľadom) sa nezvratne zmení na osudový príbeh v ktorom musí hrdinka obetovať takmer všetko čo jej kedy bolo drahé a čo si počas svojej cesty zamilovala. Príbeh temnie tak ako si April začína uvedomovať, že pre záchranu všetkého čo poznala bude musieť obetovať aj to najcennejšie čo má. Osud však vie byť ešte krutejší a nevyspitateľnejší než si vieme predstaviť. April sa podarí svety zachrániť, no napokon zostáva sama, opustená,a nemá kam ísť ani ku komu sa vrátiť.

Dej Dreamfallu sa začína odvíjať desať rokov od oných udalostí. Obnova narušenej rovnováhy v Starku spôsobila v Starku veľký ‚Kolaps‘ celosvetovej informačnej siete sprevádzaný nevysvetliteľnými úkazmi pre ktoré vedci nevedia nájsť uspokojivé vysvetlenie. Svetu stále dominujú mamutie korporácie vládnuce cukrom ľúbivého konzumu a bičom kontroly špeciálnymi jednotkami nazvanými príhodne skratkou EYE. Niečo však nie je v poriadku, vo všadeprítomnej sieti sa množia záhadné a nevyspitateľné výpadky ohrozujúce stabilitu každodenného, od siete beznádejne závislého, moderného života. Šepká sa dokonca o príchode dalšieho kolapsu...

Ani v Arcadii nie je napriek obnovenej rovnováhe veselo. Inváziu Tyrenských barbarov v Marcurii, hlavnom meste severu, síce zastavili snedí boží bojovníci kmeňa Azadi, avšak nový poriadok ktorí osloboditelia vnútili severským národom priniesol okrem mieru, prosperity a prevratnej parnej technológie aj perzekúciu akýchkoľvek magických činností, uzavretie čarovných bytostí do giet ako menejcenných občanov a hlavne nové jediné pravé náboženstvo ktoré má priniesť svetlo rozumu pohanským severanom.

Na pozadí týchto udalostí sa odvíjajú príbehy troch hrdinov Dreamfallu. Tri prepletené osudy troch rôznych ľudí a zároveň jeden príbeh vyrozprávaný z troch uhlov pohľadu.

"How can we be enemies when we have just met?" Kian Alvani

Pohľad Kiana Alvaniho, presvedčeného apoštola Bohyne civilizácie Azadi je pohľadom križiaka, ktorý svojim mečom potiera odpor pohanov a privádza ich k svetlu svojej bohyne. Jeho viera a odhodlanie je nezlomné, jeho srdce a pohnútky čisté. Avšak úloha zabiť záhadného vodcu severských povstalcov silu jeho viery a čistotu srdca preverí naozaj dôkladne.

„Charity and good will? Is that how they call a military occupation these days?” April Ryan

Príbeh zatrpknutej April, osudom podvedenej, v Arcadii uveznenej a zbavenej možnosti cestovať medzi svetmi, má nádych pravej antickej tragédie. Náhradný zmysel života, zabudnutie a vykúpenie hľadá v nerovnom boji za slobodu Marcurie proti Azadskym „osloboditeľom“. Je trpká, nedotklivá a neprístupná. April z Dreamfallu už nie je ta April, kvôli ktorej si mnohí hráči zamilovali The Longest Journey. O to dojímavejší a uveriteľnejšie je pokračovanie jej príbehu.

„Sometimes the people we know and love change, and sometimes that means we have to move on.“ Zoë Castillo

Podobne ako spisovateľ Andrzej Sapkowski vo svojej ságe o Zaklínačovi Geraltovi aj Ragnar Tornquist teda uvádza novú hrdinku ktorá preberá v deji iniciatívu po tom, čo sa v hlavnej postave predošlých dielov niečo zásadné zlomí. Ak je April dreamfallovským Geraltom, dreamfallovskou princeznou Cirilou je Zoë Castillo. Zoë je mladou dievčinou, napoli sirotou, žijúcou len so svojim otcom, bio-inžinierom v slnečnej Casablanke. Podstivo rozdeľuje svoj znudený čerstvo post-teenagerský život medzi sledovanie prihlúplych TV programov (zásadne v polohe ležmo), divoké večierkoch s rovesníkmi (nasledovaných rannými pýrením sa pred nešťastným otcom) a návštevy kurzov bojových umení (za účelom boja s pomyselnou nadváhou) . Vyhodená z univerzity a čerstvo rozídená cíti, že v jej v živote chýba niečo podstatné. Pevný bod ktorý by dal zmysel jej každodenému prežívaniu. Zoë je dosť inteligentná na to aby to pochopila, no príliš nerozhodná aby niečo podnikla. No jedného rána pri poruche vysielania uvidí siluletu neskutočnej krajiny a bledého dievčaťa ktoré sa na ňu obracia s naliehavou prosbou o záchranu neznámej osoby. Bývalý priateľ Reza ju požiada o prevzatie akejsi drobnej zásielky, po ktorú sa nemôže zastaviť sám. Stále naliehavejšie prosby od tajomného dievčaťa sa zjavujú na všetkých obrazovkách ktoré Zoë míňa. Ani vyzdvihnutie zásielky nedopadne úplne podľa predstáv nikoho zo zúčasnených a tak sa na sklonku dňa hrdinka pri vypočúvaní špeciálnymi jednotkami v duchu pýta sama seba, čo to všetko má znamenať. A kto je dopekla tá April Ryan a prečo ju mám zachraňovať? Hádam netreba dodávať, že tieto otázky ju katapultujú na podobnú púť akou sa kedysi uberala hľadaná April. A ako isto správne tušíte, Dreamfall je predovšetkým Zoëinou “The Longest Journey”

Ragnar Tornquist rozpráva svoj ďalší pribeh pekne zo široka. Hĺbka aj šírka deja Dreamfallu je neoddiskutovaeľná a vyrozprávaná s istotou a nasadením. V mojom prípade sa dostavili zimomriavky, slzy, nemá zúrisvosť i tichý úžas. A tom od čias Final Fantasy VII pri nejakej hre veru nezažil. Dej značne stemnel, sarkazmu a humoru je bohužiaľ pomenej i keď starý dobrý Crow sa snaží čo mu krídla stačia. Rozprávanie zasadené do fantastického sveta a pri tom plné živých a atraktivných postáv zvádzajúcich svoje vnútorné boje na pozadí veľkých udalostí je spoločné pre oba diely. Ten prvý mi svojho času veľmi pripomínal filmové opusy Luca Bessona, druhý svojim mystifikujúcim štýlom, nejednoznačnosťou a nedopovedanosťou skôr ľahšie filmové kúsky Davida Lyncha. Samozrejme pre plnohodnotný prežitok a všetky slzy a zimomriavky treba mať za sebou prvú Longest Journey. A ešte jedno malé varovanie. Dreamfall síce zodpovie na všetky zásadné otázky prvého dielu, no sám ich vo svojom závere nechá oveľa viac než býva zvykom. Preto ak nemáte radi príbehy s (veľmi) otvorenými koncami, môže vás jeho záver naozaj poriadne naštvať. Pamatáte na Syberiu 1 ?
Ako to zhrnul jeden cynický diskutujúci na oficiálnom fóre: “Tá hra mi niekedy príde ako obrovský teaser na Dreamfall 2...”

Keby bol Dreamfall filmom, určite by mal potenciál stať sa hitom tak ako napr. svojho času Bessonov Piaty Element. Bohužiaľ, je počítačovou hrou a aby som si opäť pomohol citátom z fóra: „Dreamfall tuším vo svojej veľkoleposti akosi zabudol, že je hrou.“ Pozrime sa naň teda vo svetle, ktoré mu svedčí trocha menej. Dreamfall: The Longest Journey mal byť totiž počítačovou hrou. A jeho autori sa netajili sa vysokými ambíciami...

Dreamfall ako adventúra novej generácie? No neviem...
The Longest Journey bola klasickou point & click adventúrou. Šikovne spájala výborný príbeh s logickými hádankami a mnohý hráči ju dodnes považujú za jednu z najlepších adventúr vôbec. Ragnar fanúšikom dnes už polomrtvého žánru sľuboval vzkriesenie, ktorého prorokom mal byť práve Dreamfall. Ako adventúra však rozhodne neuspel. Najťažsou logickou hádankou na Zoëinej ceste bolo pre mňa zistenie ako hru vôbec nainštalovať keď som nemal na systémovom disku 6GB voľného miesta . Pre otrlého adventúristu hra nepredstavuje takmer nijakú výzvu a ani začiatočník nebude mať žiaden vážnejší problém. Hádaniek je ako šafránu a ak sa s nejakou stretnete, riešenie sa zväčša zakladá skôr na vašej všímavosti k okoliu než na logickej úvahe. Myslím že ani taký sviatočný Tomb Raiderista nenájde v Dremfalle závažnejší zákys. Musím dokonca priznať, že s poslednou Larou som as natrápil oveľa viac ako so Zoë, Kianom a April dohromady. Dreamfall navyše kopíruje schému svojho predchodcu, kde s gradujúcim dejom pri konci obtiaťnosť klesala viac než lineárne. A keďže hra je aj zo začiatku pomerne jednoduchá, v závere viac menej už len beháte od jednej pôsobivej cut-scény ku druhej. Viem že cieľom bolo priblížiť hru viac mainstreamovému hráčovi, no viac by som prijal nastaviteľnu obtiažnosť logických hádaniek, na akú sme zvyknutí napríklad zo série Silent Hill. Dej je navyše silne lineárny, vďaka čomu sa hráč cíti ako v okovách a hoci dobrým výberom v dialógoch je možné mierne ovplyvniť ďalší postup, zásadné dejové zvraty sa udejú nech robíte čo chcete. V porovnaní s nedávno uvedeným Fahrenheitom, ktorý sebavedome predefinoval hranice žánru rozhodne nedostačujúce a frustrujúce.

Akcia a Stealth... no snaha bola, ale...
Nevydarilo sa. Obzvlášť neštastne dopadol Ragnarom toľko ospevovaný pokus o zakomponovanie akčných pasáží. Boje sú buď prehnane jednoduché (zúrivo klikáte kým nepriateľ nepadne), alebo nemožne ťažké (protivník je prajkticky nesmrteľný a vám neostavá než reloadovať a hľadať spôsob ako sa mu vyhnúť). Navyše sa bojový mód zapína automaticky a nedá sa vypnúť, takže akonáhle doň vstúpite proti neporaziteľnému nepriateľom, nezostáva než reloadovat. Čo naštve najviac, smrť práve ovládaného hrdinu (či hrdinky) prebieha v spomalenom zábere a nedovolí vám reloadovať skôr než si ju celú po x-tý krát “vychutnáte”… Našťastie sa bojom dá v majorite prípadov rozumne vyhnúť buď stealthom alebo inteligentným vedením dialógov. Jedine chudák Kian väčšinou nemá na výber.
Stealth je na tom o čosi lepšie, pre niektoré logické hádanky je dokonca esenciálny, ale žiadneho Thiefa, Riddicka či Splinter Cell nečakajte. Tento mód má svoje svetlé chvíľky, no v konečnom dôsledku sa naozaj nedá brať vážne. Tu a tam spestruje, zaslúžil by si však od vývojárov oveľa väčšiu pozornosť. Všeobecne akčné pasáže skôr umelo predĺžujú hru než aby ju robili zaujímavejšou. Škoda, potenciál tu rozhodne bol.

Grafika a hardwarove nároky patria rozhodne ku svetlým stánkam…
Čo sa týka prezentácie, nie je Dreamfallu až na nižšiu polygónovú zložitosť a príliš časté loadovanie čo vytknúť. Na pomery Xboxu je hra rozhodne nádherná, na PC isto uchváti hlavne majiteľov ľudovejších zostáv. Nádherné interiéry s exteriéry hýriace efektami pixel shaderov si v máloktorej súčasnej hre vychutnáte na 6600GT v 1280x1024 so 4xAA a 16AF. Na každom kroku je vidiet s akou láskou a precíznosťou si dali dizajnéri záležať na každom detaile dokonca aj na herne nepodstatných drobnostiach. Hlavne mesto Marcuria a sídlo Temných ľudí doslova berie dych. Podobne ako v Longest Journey je miestami badať, že nie všetky animácie vznikli motion capturingom, postavy si občas podávajú neviditeľné predmety a aj pri príležitostných bozkoch si tu a tam netrafia pery. To všetko však nevadí, lebo drobné nedostatky grafiky rozhodne zachraňujú…

Dokonalý dabing, hudba a zvuk
Po zvukovej stránke rozhodne nie je čo vutknúť. Práve naopak, Dreamfall vám do uší nepustí nič čo neznesie najnáročnejšie kritériá. Jedine spievané pesničky miestami veľmi nebezpečne lavírujú na hranici gýča. Herecké výkony dabujúcich hercov su tradične vynikajúce, hlavne Sarah Hamilton zvláda April aj v novom citovom rozpoložení vynikajúco. Kian je takisto bezchyný a Zoëin alt nemôže nechať nikoho chladným. Hudba je remeselne dokonalá, vždy presne sedí a umocňuje atmosféru. Akýkoľvek súčasný hollywoodsky film by sa za ňu nemusel hanbiť. Osobne mám síce radšej experimentálnejší soundtrack k predošlému dielu, objektívne však nie je čo vytknúť, treba skôr naopak pochváliť. Cca 5 hodín pôvodnej hudby sa v dnešných časoch často nevidí, resp. nepočuje.


„Duty or not duty. Do only what you yourself believe to be right, not what others tell you is right...“ Master Garmon

Čopovedať na záver? Dreamfall: The Longest Journey nie je hra pre každého. Milovníci úchvatných a pohlcujúcich príbehov rozhodne nemajú čo riešiť. Nič lepšieho ako Dreamfall tu už naozaj dávno nebolo. Ponúka približne 16 hodín hlbokého ponoru do príbehu zabaleného do počítačovej hry, ktorá tak trocha zapredáva interaktivitu za tempo a pôsobivosť. Vzhľadom na cenu, za ktorú sa dá zohnať v našich končinách to bol pre mňa dobrý obchod. Príbeh mi ešte pár dní po dohraní nedal pokoj a pustil som sa doňho ešte raz, len tak pre istotu, či mi niečo neuniklo. Oplatilo sa.
Ak bezpodmienečne požadujete od hry v prvom rade výzvu, hrateľnosť a rozsiahlu interaktivitu (a priznaj si Ragnar, že toho všetkého si nám veru nasľuboval...), zabrúste v regáli inde. Dreamfall je skôr pre tých, ktorý čas od času uprednostnia pred hraním snívanie. Toho má na rozdávanie.


Plusy
+ Konečne pokračovanie The Longest Journey
+ Pohlcujúci príbeh
+ Vynikajúca hudba, zvuk a dabing
+ Krásna a štýlová grafika aj na slabšiom HW

Mínusy
- Nízka obtiažnosť a linearita
- Nezvládnuté akčné prvky
- Otvorený záver nemusí vyhovovať každému
- Pravdepodobne opäť dlhé čakanie na ďalší diel

Testovacia zostava
Athlon64 3000+, GeForce 6600GT 128MB, 2GB RAM