Česká adventúra Posel Smrti patrí k tomu najlepšiemu, čo sa u našich západných susedov za posledné roky zrodilo na virtuálnej scéne. Dobrodružná hra prerazila aj v zahraničí - obzvlášť sa jej darilo na nemeckom trhu. Napriek upadajúcej kvalite trilógie, ktorú skôr poznáte pod názvom Black Mirror, sme novinky o znovuzrodení príbehu o prekliatí rodu Gordonovcov hltali plnými dúškami. Tak ako o tretej Syberii. A, žiaľ, i výsledok je takmer totožný.

O tom, že adventúry sa dajú robiť aj v klasickom point & click štýle, a dokonca v retro kabáte, nás nedávno presvedčil fenomenálny Thimbleweed Park. A o tom, že nepohrdneme ani kvalitným remasterom klasiky, zas oživenie Full Throttle, Day of the Tentacle či Grim Fandango. Isteže, všetko sú to „Lucasartsovky", celkom to ide aj Daedalicu, no inak je ticho tichúčko na pokojnom mori adventúr. Black Mirror nie je klasickým remasterom pôvodného Posla smrti. Zo svojho predchodcu si berie niekoľko nápadov, ale inak sa snaží postaviť na vlastné nohy. Treba dodať, že hlinené, takže niekoľkokrát spadne nepekne na zadok, až nám ho prišlo niekedy aj trochu ľúto.

Vývoj dostal na starosť skúsený tím King Art Games (The Book of Unwritten Tales + pokračovanie, The Raven: Legacy of a Master Thief), takže nadšenie nebolo vyvolávané iba nostalgiou. Výsledok predčil všetky naše očakávania. Black Mirror zlyháva takmer vo všetkom, hoci nemožno povedať, že by súboj o priazeň adventúristov prehrával na celej čiare už na začiatku. Všetko začína tajomne, tak ako v pôvodnom Black Mirror. David Gordon sa vracia z Indie na panstvo Black Mirror a odľahlá škótska vysočina ho privíta poriadne nevľúdnym počasím, hoci už rozpadajúce sa sídlo kedysi vplyvnej rodiny Gordonovcov vzbudzuje značný rešpekt. Po smrti svojho otca je David jediným právoplatným dedičom chátrajúcej pozostalosti, no hneď po príchode ho začnú mátať podivné sny, v hlave sa mu ozývajú hlasy a ožívajú prízraky minulosti.

To, že tu nie je všetko s kostolným poriadkom, potvrdzujú aj pozostalí, no to je len začiatok skladačky, ktorú musíte zložiť. Treba podotknúť, že to nebude žiadna náročná úloha. Napriek zaujímavej téme čerpajúcej ako z Lovecrafta tak i Poea si vás okultné sily, krvavé rituály a duchovia príliš nezískajú. Scenár ako taký možno nie je na zahodenie, ale jeho prevedenie do virtuálnej podoby vzbudzuje skôr pobavenie. Atmosféra, ktorá by sa dala krájať, sa občas nenápadne dostaví a vy sa pri nočných potulkách panstvom s lampášom v ruke budete pri hrmení otáčať. No napokon vám v ústach ostane len nepríjemná pachuť. Dôvodom sú niekedy až stupídne napísané dialógy plné patetických výlevov, úplne vytrhávajúcich hráča z deja. Nad niečím podobným by sme možno mávli rukou pred dvadsiatimi rokmi, avšak teraz sa pútavá zápletka rozpráva úplne inak.

Dej sa posúva dopredu animáciami po vyriešení niektorej z úloh alebo hádaniek. Musíte otvoriť zamknutú zásuvku, pozhovárať sa s tou a tou postavou, nájsť odkaz. Alebo ako to bude vo väčšine prípadov, prehráte si jeden z výjavov minulosti, ktorý vidíte len vy ako priamy potomok rodu, zistíte, čo sa vlastne stalo a holá holá, ide sa ďalej, pretože nám tu preniká zlo skrz čierne zrkadlo a treba mu klepnúť po prstoch, inak si získa ďalšie nevinné duše. Akýkoľvek nezmysel s otrepanou pointou sa dá prerozprávať zaujímavo - ak to viete a postupne budujete dej s gradujúcou zápletkou a správne odhalenou pointou. V novom Black Mirror to vôbec nefunguje a všetko sa akoby deje okolo vás, pričom z temnej nálady vás vytrhávajú programové chyby, hlúpy dizajn hádaniek a neustále pobehovanie po pomerne malom panstve.

Pokým prechádzate panstvom prvýkrát a odhaľujete všetky jeho zákutia, je všetko v poriadku, no napokon sa po dvoch aktoch ocitnete pred krutým výsledkom: už len chodíte tam a späť, pretože predmet sa stane aktívnym až v momente, kedy ho potrebujete. Ak sa chcete s niekym porozprávať, nepomôže vám interaktívna mapa a napokon sú aj tie riešenia také do očí bijúce, že zápasiť budete viac s ovládaním ako náročnosťou. Nepotrebujete takmer žiadne skúsenosti z adventúr, predmety z inventára vyberá David automaticky po kliknutí na aktívne miesto a jedinou zábavkou sa stane inde otrepané skladanie roztrhaného papiera či nastavovanie univerzálneho kľúča. Väčšinu času tak budete behať po Black Mirror a jeho exteriéroch, aby ste zistili, čo sa vám odomklo a či môžete na tú vec konečne kliknúť.

Nie je to zábava, pričom každý presun miestnosťami alebo pred spustením či ukončením animácie hra nahráva. Žiadna sekunda či dve, ale pekne zízate na čiernu obrazovku, premýšľate nad tým, či hra náhodou nezamrzla, či ešte dnes bude padať sneh, ako zajtra vysvetlíte šéfovi, že to jeho zadanie je fakt pritiahnuté za vlasy a nespravia to ani farebné grafy v Exceli, alebo čo sa to vlastne deje. No zrazu sa ozve ničím nezaujímavá hudba, David vykríkne a spadne na zem, vy spomínate, prečo to preboha robí a až potom vám trkne, že pred chvíľou na neho vybafol duch. Aha. Napätie sa dá všetko, len nie krájať. Potom by teda mohli zaujať rozhovory, no tie sú predvídateľné a nudné. Dabing je až okúzľujúco príšerný, niektorí herci sa tak veľmi snažia, až vám výkon v telenovelách začne pripadať ako ohurujúci. Bravó a potlesk ako na dedinskom divadle. A fakt, že to niekedy nekorešponduje so situáciou, to je úplne jedno. Tu bol text a herec, povedz ho. Tak ho hovorí.

Ale dobre, dalo by sa to prežiť. No začnú vás iritovať také drobnosti ako napríklad keď vezmete predmet, neviete, čo to je a automaticky sa vám presunie do inventára bez toho, aby ho hra popísala. Alebo nelogické akcie: chcete si pozrieť papiere, ktoré vám právnik nechce ukázať, no tak s ním aspoň podebatujete a na záver rozhovoru druhá postava zívajúc odíde spať. A čo vy? Tie papiere si nemôžete pozrieť hneď teraz, hoci minútku dozadu to bolo inak a David si v hlave splietal niečo o tom, že istotne v nich nájde niečo dôležité. Napokon prídu akčné pasáže, kde musíte klikať alebo držať kurzor v kruhu či za krátky čas nájsť aktívne miesto. Nehovoriac o pekle v chráme v samotnom závere, kedy sme museli prejsť po prepadávajúcej sa podlahe. Kam však možno stúpiť, zisťujete systémom pokus-omyl. Piaty, záverečný akt je príšerným príkladom, ako to v adventúrach nerobiť. Tá troška atmosféry, ktorú Black Mirror ešte mal, vyprchala hore komínom vďaka nezaujímavým, nudným a zúfalo nevhodným minihrám.

Ďalší priklad: miestnosť, ktorá sa otáča zakaždým, keď do nej vkročíte, takže tú sošku na stolíku získate tak, že vyjdete, vleziete, vyjdete, vleziete - a to v kombinácii s otravným loadingom a nevedomosťou tohto faktu vyústi v totálnu nudu. Prípadne musíte vojsť vždy do správnych dverí v bludisku a ak sa pomýlite, idete odznovu. Odhalíte, že musíte do tých, kde je na dverách runa, lenže čo ak sú pri dvoch dverách? Prečo to radšej vývojári z King Artu nevyriešili naskriptovanou patinou, ale takto zbytočne kúskujú biednu hrateľnosť? Aj tak sa to hrá takmer samo a radšej z toho mohli spraviť walking simulator, držali by sme šípku dopredu a aspoň si užívali temnú story.

Takže sme držali šípku dopredu. Vtipkujeme - to by bolo príliš jednoduché. Nasleduje kopanec medzi nohy. S rozbehom a s kanadou s olovenou špičkou. Black Mirror je podobne ako Syberia 3 adventúrou, ktorú chcú tvorcovia dobrodružných hier pretlačiť medzi konzolové publikum. Tradááá, fanfáry vylúdili disharmonický tón. Väčšia hlúposť sú už len real-time stratégie ovládané gamepadom (česť Halo Wars, tam to fungovalo). Idiotské, nemotorné, nepresné a zúfalo frustrujúce ovládanie klávesnicou vám síce infarkt nespôsobí, no chuť dačo roztrieskať budete mať každú polhodinu.

Ešteže to za 6-7 hodín dokončíte, takže straty by nemuseli byť príliš markantné, no i tak by možno bolo lepšie siahnuť po gampade, ak vám teda bude fungovať. Nám haproval, tak sme si užili chodenie postavy len do štyroch smerov, takže kým sme sa nastavili k aktívnemu miestu, chvíľu to trvalo. Pri akčných sekvenciách, kedy rozhoduje každý centimeter, to bolo o hubu. Skapete a pekne loading. A netrvá to krátko. Otáčanie, nasmerovanie postavy a samotný pohyb je neuveriteľne kostrbatý. Zamrzí to o to viac, že po celý čas sa pozeráte na kurzor, na ktorý vám však hlodavec nereaguje, teda môžete ním hýbať, ale ovládať pohyb Gordona už nie. K tomu si pridáme ešte filmovú kameru, čo v preklade znamená: že sa neustále prepína a posúva do cinematických pozícii, aby to bolo vskutku veľmi cool a nedalo sa to poriadne ovládať ani gamepadom. Panenka Mária!

Áno, nadávame, ale ani vizuálne to nie je žiadna sláva. Kašleme na synchronizáciou úst s hovoreným slovom (ktorá tu neexistuje), aj na animáciu pohybov, na ktoré je niekedy bolesť pozerať. Lenže tie pozadia sú také mŕtve, v troch rozmeroch chýba čosi viac a navyše sme sa neustále zasekávali o neviditeľné okraje objektov. Dohrať to bolo utrpenie a vyslovene nútenie sa. Následné znásilnenie legendárnej adventúry z našich nostalgických spomienok nebudeme hodnotiť viac ako šestkou. Dá sa to prežiť, ale Black Mirror neexceluje v ničom dôležitom, čiastočne v temnej zápletke, na ktorú sme sa tešili spoločne s Davidovymi monológmi, za ktoré sme ho naopak chceli pre ich stupiditu uškrtiť. Ten chlapec musel v mladosti spadnúť zo stromu a dobre mu tak, že ho chce ovládnuť zlo, za tie svoje očividné pripomienky k deju si nič iné nezaslúži. Taký je Black Mirror. Zabiť ho je málo, ale duchársky príbeh sme skrátka chceli dokončiť. Takže ak zatnete zuby...