Malému švédskemu štúdiu Frictional Games môžeme poďakovať za rozmach hororových hier. Práve títo nezávislí tvorcovia previedli podmanivo strašidelné tango so sériou Penumbra a následne si získali všetkých milovníkov napätia Amnesiou: The Dark Descent. Najlepšie urobíte, ak siahnete po Amnesia Collection, ktorá obsahuje aj prídavok A Machine for Pigs. Podareným kúskom, na ktorých nebolo poznať menší rozpočet (ak prehliadneme vizuálnu stránku) ďalej sekundovala úžasne podmanivá Soma. Sci-fi peklo, v ktorom ste sa báli a zároveň nemordovali desiatky kreatúr ako na bežiacom páse.

Správy o vývoji ďalšej Amnesie, tentoraz s podtitulom Rebirth, hltali hráči s nadšením. Niet sa čomu čudovať, sympatie majú skromní Švédi zaručené. A teraz tu mám pred sebou novú Amnesiu – napriek nespochybniteľným kvalitám tohto titulu a poctivo ťaživej atmosfére, ktorá nie je udržiavaná na vysokej úrovni lacnými „ľakačkami", však novému dobrodružstvu zasadenému na sever Afriky akoby došiel dych chvíľu po štarte.

Hlavnou protagonistkou je Tasi Trianon, ktorá sa spoločne so svojím manželom Salim a ďalšími kolegami vyberie letecky na archeologické dobrodružstvo do rozpálenej a tajomnej Afriky. Dej je situovaný do obdobia krátko pred začiatkom druhej svetovej vojny, do roku 1937, a nemožno očakávať moderné výdobytky techniky či nebodaj futuristické pomôcky - teda... nepredbiehajme. Nechýba však tajomno a štipka mágie v podobe špeciálneho medailónu. Ale postupne krvavé božstvá ešte necháme relaxovať v krvavom kúpeli. Všetko totiž začína...

...pádom lietadla, veď ako inak by to v hrách malo byť? Tak ako v prvom Bioshocku na palube funkčného lietadla dlho nepobudnete, neužijete si komfort leteckej dopravy ani v Amnesia: Rebirth. Pád lietadla Tasi prežije, obligátne si nič nepamätá, no to by ešte nebolo to najhoršie, trosky rozhádzané po širokom okolí Alžírska neveštia nič dobré. Je to však len začiatok. Všetko akoby sa udialo pred mnohými dňami a Tasi v pokročilom štádiu tehotenstva nevie nájsť nikoho z pôvodného osadenstva. Cesta za záchranou po stopách priateľov sa môže začať a postupne si dávate jednotlivé čriepky príbehu dokopy.

Amnesia: Rebirth neláka na otvorený svet, ale drží hráča vo vymedzených mantineloch menších máp. V náznakoch naviguje hráča stále vpred, našepkáva, čo by bolo vhodné spraviť, aby si otvoril obrovskú bránu (najlepšie delom z tanku, no najprv doň potrebujete vyrobiť muníciu) alebo spojazdnil primitívny výťah či spôsobil prepadnutie podlahy do miestnosti s vysielačkou. Jednotlivé úlohy máte prehľadne zapisované do denníku a menšou nápoveďou sú pre vás obrázky, čo máte vykonať. Funguje to výborne, aspoň do polovice hry.

Postupne sa striedajú rozľahlé exteriéry s interiérmi budov či klaustrofobickými tunelmi či podzemnými kobkami. Strašidelný tón udáva samotné prostredie, ktoré je opustené a cítite pach zla, ktoré sa na vás lepí spoločne s potom pri pomalom zakrádaní sa. Problémom nie je ani to, že na rozdiel od predchádzajúcej produkcie Frictional Games obsahuje Rebirth niekoľkonásobne viac svetlejších miest. Dokonca nevadí ani to, že na stret s podivnými monštrami si pekne počkáte niekoľko hodín. A skôr so zatajeným dychom čakáte, kedy to už príde.

Problémom je totiž krutý fakt, že to už nefunguje tak dobre ako kedysi. Možno je za tým žánrové presýtenie, no skôr to vidím na nie príliš vhodný spôsob rozprávania zápletky, jej rozvíjanie a slabšie gradovanie či zbytočné naťahovanie hernej doby. Nepochopte to zle, ani tentoraz nemôžete s nepriateľmi bojovať a vašou jedinou zbraňou je útek a hľadanie úkrytu, kde prečkáte ťaživé momenty. Alebo musíte utekať prostredím, ktoré je doslova zamorené podivnými besmi. To funguje. Aby ste sa vydesili, stačí rachot alebo mihnutie sa tieňa v momente, kedy som si bol až príliš istý tým, že sa tu vlastne nič nedeje.

Tak ako v minulosti, aj tentoraz treba dbať na psychické zdravie hrdinu. Tasi postupne prepadá v temných miestach šialenstvu a strachu. Aby sa znovu upokojila, je nutné rýchlo sa presúvať medzi zdrojmi svetla, občas pomôže prihovorenie sa bruchu – vzhľadom na tehotenstvo; to, že sa vy prihovárate svojmu sixpacku po kvalitnom naládovaní sa sem neťahajme. Krátke monológy nespochybniteľne podporujú stotožnenie sa s postavou a dávajú jej potrebnú ľudskosť.

Lenže potom príde niekedy až nezmyselné blúdenie v miestach, ktoré poznáte pomaly naspamäť. Najhoršie to bolo v podzemnom bludisku, kde nebol žiadny zdroj svetla, prechodom cez aktivačné plošiny sa zatvárali/otvárali mreže a štvorcová sieť bola nezmyselne spravená tak, aby ste ju prechodili celú. Aby toho nebolo málo, na krk mi dýchalo monštrum, ktoré o sebe dávalo prihováraním sa každú chvíľu vedieť. Pasáže, kedy utekáte, sú plné adrenalínu a fungujú obstojne, no v niektorých momentoch vývojári prestrelili. Nie je príliš veľká zábava utekať neznámym prostredím, ktoré je ponorené do tmy a v naskriptovaných sekvenciách vás naháňajú prízraky prelamujúce ďalšie a ďalšie dvere. Netušíte, kam máte utekať, čo vás čaká najbližšie a jediným ukazovateľom toho, že si treba pohnúť, je gradujúca hudba.

Ako vraví stará múdrosť: najviac sa bojíme toho, čo nevidíme. A preto, aby nebola tma a neušlo vám za obrazovkou či Tasi sa definitívne nezbláznila, je potrebné zapaľovať sviečky, lampáše, pochodne a ďalšie statické zdroje svetlá po stenách či na stoloch. Lenže tie sa nevyskytujú všade a k dispozícii máte aj lampáš. Nelogicky nemôžete sviečky či lampáše vziať do rúk – škrtnete zápalkou a osvetlenie temných chodieb či do tmy ponorených miestností ostáva na mieste.

Kde je problém? Zápaliek máte zúfalo obmedzené množstvo, a hoci ich nachádzate na rôznych miestach, vždy vezme maximálne jednu až tri. Preboha prečo? To skutočne museli vývojári pripraviť takto absurdnú hernú mechaniku a v nikde nenájdete aspoň krabičku zápaliek? Odpoveď, aby ste šetrili a neplytvali, je umocnená tým, že zápalka horí len pár sekúnd a počas putovania tmavými chodbami radšej idete naslepo. Lampáš, ktorý neskôr získate, má spotrebu oleja väčšiu ako tank, takže si svietite maximálne pár sekúnd.

Kanistre s olejom sa síce povaľujú (znovu nelogicky) kade-tade, ale nikdy neviete, kedy zablúdite a či nevyplytváte poctivo nasporené palivo, lebo netušíte, kam máte ísť. Verte či nie, ale neskutočne ma to vytrhávalo z hry a atmosféra strachu sa často odporúčala. Pritom dobre vieme, že temné priestory osvetľované skromným lampášom sú desivé samé osebe. Neprirodzene pôsobí aj to, že na niektorých miestach, kde nepotrebujete svietiť, nájdete mnoho zásob, ale do inventáru sa vám zmestí len desať zápaliek. Zúfalý povzdych.

Africké prostredie tajomných chrámov v podzemí či dobových budov sa strieda s výletmi do magického sveta za oponou. Nazvite si to svet mŕtvych, sídlo bohov, zabrúsite aj do budúcnosti s neznámymi technológiami ukrytými pod nánosmi prachu – je tam tma, pôsobí to nadprirodzene a musíte si dávať pozor na každý krok, inak sa zrútite do nekonečnej priepasti utrpenia. Opakované návštevy týchto svetov, monotónne tunely v podzemí či repetitívne prostredia sa mi začali prejedať. Práve tu sa prejavilo naťahovanie hernej doby, ktoré síce oddialo ukončenie putovania trvajúce asi tucet hodín, no zároveň obdobne ako v Someday You’ll Return upadala atmosféra. V Amnesia: Rebirth sa navyše nemáte kde prechádzať a nasávať tajomnosť.

Možno bolo nevhodne zvolené samotné prostredie, aj keď mu nemožno uprieť originalitu. Strašidelných sídiel či domov máme už všetci plné zuby, no tajomné panstvo v Amnesii fungovalo a inak to nebolo ani v českých lesoch Someday You’ll Return. Tu atmosféra tajomna často kolíše a až príliš často sa vychyľuje k nezáživnému chodeniu a zisťovaniu, čo máte vlastne spraviť, aby ste mohli posunúť ďalej. Logické hádanky nie sú príliš náročné a často vyžadujú konkrétnu manipuláciu s predmetmi či točenie uzávermi, ťahanie pákami, otáčanie monolitov a podobne.

Tak ako v minulých projektoch Frictional Games nič nefunguje štýlom „stlačím F a ono sa to spraví“. Ak chcete otvoriť dvere, musíte gamepadom alebo myšou spraviť adekvátny pohyb. Otváranie truhlíc, šuplíkov či kamenných nádob nerobíte kliknutím, ale za danú časť predmet uchopíte a potiahnete. Pri naháňačke s monštrami je zatváranie dverí často nezvládnuteľnou činnosťou a atmosféra hustne. Mnoho objektov môžete chytiť a odhodiť, presúvate kamenné kvádre, ťaháte dosky k výťahu, aby ste vytvorili provizórnu podlahu a podobne. Jediným problémom fyzikálnych hier je časté zasekávanie sa o rôzne objekty.

Okľukou sa vraciame k zápletke. Je zaujímavá už len tým, do akého sveta je dej zasadený. Avšak mnoho vecí nie je dostatočne a so správnou výpravou prerozprávaných. Pôvodne som mal dojem, že sa postupne začne do popredia predierať minulosť hlavnej hrdinky a jej vzťah k materstvu. A všetko sa to prepletie s prítomnosťou, vyrazí mi to dych. Lenže dejových liniek a osobných príbehov ostatných protagonistov je hneď niekoľko, sú vám podávané chaoticky (veľké množstvo postáv na začiatok) a hlavne sú rušivým elementom.

Až príliš často vaše putovanie preruší interaktívna scéna, pri ktorej sa vám prehrá útržok z minulosti vo forme statických obrázkov. Je ich príliš mnoho, nič podstatné sa v mnohých nepovie, slúžia len ako povinná vata, ktorá vytrhne z ťaživej atmosféry. Tento koncept je absurdne zvolený len preto, aby hráč vedel, že sa prihodilo niečo zlé, snažil sa odhaliť minulosť, prečo Tasi nie je so svojimi priateľmi a keď sa s nimi kontaktuje, je ich správanie podivné. Nesmú chýbať ani torzá tiel bývalých kolegov, no to už je akoby povinná jazda pri budovaní príbehu. Nájdete tu aj desiatky až stovky zápiskov z denníkov – ich pútavosť postupne klesá na bod mrazu, takže ich budete zbierať, ale čítať už asi nie.