Filmové horory ma už roky neberú, no herné horory má stále rád. Na rozdiel od filmárov dokážu herní dizajnéri prichádzať s novými prvkami, prípadne ak aj spracujú nejaké klišé, doplnia ho príjemným zvratom (napríklad hry od Supermassive). A kým kedysi vládli herným hororom japonskí vývojári, postupne sa to presunulo do Európy a ak sa chcete nechať poriadne vydesiť, európske štúdiá na to poznajú recept. Medzi tie najlepšie štúdiá v žánri sa vyhupol kedysi nenápadný Bloober Team z Poľska. Layers of Fear, Observer, Blair Witch, The Medium už vo svete bodovali a vďaka ich úspechu sa teraz Bloober dostal k remaku legendárneho Silent Hillu 2. Ešte pred ním ale prináša iný projekt.

Nový Layers of Fear je zaujímavý projekt. Nie je to remake, nie je to pokračovanie, nie je to vlastne ani hra čisto od Bloober Teamu, keďže na nej spolupracujú Anshar Studios (taktiež z Poľska). Je to ale poriadny balík hororových zážitkov. Je to jedna hra, ktorá ich vlastne ponúka až 5. Niektoré z nich poznáte, iné sú úplne nové. Stále je to ale niečo, po čom by fanúšikovia hororových hier mali siahnuť aj v prípade, ak už hrali predchádzajúce Layers of Fear hry.

Maliar, jeho dcéra, herec, pianistka a spisovateľka. Hlavné postavy, ktorých príbehy aj boje prežijete v tejto hre. Je to vlastne akási kolekcia, ktorá ponúka prvú hru aj s DLC, k tomu dvojku a aj dve úplne nové časti. Sú len menšie, rozsahom sú asi ako DLC pre jednotku. Jeden z nich je samostatný, no ten druhý sa snaží priniesť spojujúci element, ktorý to celé previaže nielen tematicky, ale aj príbehovo. Nečakajte niečo, čo vám dej spojí ako na striebornom podnose. Skôr niečo, kde si budete musieť sami domyslieť, ako to celé bolo. Ale to je podstata dobrého hororu, ktorý ťaží z ľudskej predstavivosti a jej schopnosti priniesť niečo ešte desivejšie ako to, čo vytvorili autori.

Ťažko nový Layers hodnotiť ako jednu hru, keďže tých príbehov je tu viac a trochu sa aj obmieňa hrateľnosť. Navyše ako jeden celok hra pôsobí dokonca lepšie, ako keď sa na ňu pozriete ako na jej jednotlivé súčasti. A, ako som už písal, mierne obmenené sú aj niektoré prvky už predtým známych hier, pričom sa to neobmedzuje len na audiovizuálne spracovanie. Levely sú trochu upravené, rovnako niektoré hádanky. No a jednotka má v tejto novej podobe rozšírenú hrateľnosť o jednu novú mechaniku (a tým pádom aj na ňu naviazané prvky).

Pýtate sa ale, čo je vlastne Layers of Fear, keďže ste ho predtým nehrali? Je to psychologický horor, v ktorom vám síce neraz ide o život, ale boj tu nezohráva rolu. Skôr musíte vedieť správne a hlavne včas reagovať. Dať sa na útek, posvietiť si na nepriateľa, možno sa niekde skryť. Naozaj to nie je o boji. Každá jedna z častí je o prežívanie hrôzy a ponorení sa do čoraz viac pokrútenej psychiky postáv. A o voľbách. Možno ani nebudete tušiť, že vec, ktorú počas hrania spravíte, môže ovplyvniť vás koniec. Po prejdení hry máte možnosť sa vrátiť k jednotlivým jej častiam a skúsiť sa rozhodnúť inak, prípadne sa zachovať inak. Počet koncov závisí od konkrétnej časti. Niekde sú len dva, inde ich nájdete viac.

Predsa len ale musím viac zabŕdnuť do príbehu všetkých častí. V nich nutne nemusíte postupovať lineárne a medzi jednotlivými časťami hra aj skáče, ale vždy v bodoch, keď to dáva zmysel. Ak si spomínate ešte na jednotku, zabudnite. Nový Layers of Fear začína úplne inak, s inou postavou, na inom mieste. Spoznávame spisovateľku, ktorá svoj blok prekonáva v starom majáku. Namiesto pohody tam ale začína zažívať hrôzy ako z nočnej mory. Hlasy, preludy, nevysvetliteľné dianie v prostredí navôkol. Chce písať, ale nedá sa. Potrebuje niečo viac. Potrebuje múzu. So spisovateľkou nekončíte, aj keď vás hra prepne inam.

Spoznávate maliara, ktorý sa vracia domov a chce dokončiť svoje dlho odkladané veľdielo. Dom je prázdny, sú v ňom potkany a pomaly sa začína rozpadať. Nie na začiatku, prichádza to postupne. Rovnako ako vy v koži maliara začínate postupne pracovať na obraze. Kto na ňom bude? To je na vašich rozhodnutiach. Navyše je tu aj jedna rovina príbehu, ktorá je dôležitejšia ako tá v prvom pláne. Postupne sa totiž dozvedáte, čo sa stalo v živote tohto maliara, kam sa vlastne až dopracoval, prečo je v dome sám a kde je jeho rodina. Nachádzate lístočky a iné odkazy, ktoré tomu celému dopĺňajú koncept.

Príbeh prvej hry je asi najzvrátenejší v rámci celej série, ale osobne si myslím, že aj najlepší. Keď vám začne dochádzať, čo vlastne spravil, čo predstavujú jednotlivé prvky a podobne, prebehne vám mráz po chrbte. Ale je to napísané výborne. Nestrčí vám príbehové fakty rovno pred nos. Robí to len formou indícií, takže si musíte domýšľať, čo sa vlastne deje a čo niektoré veci predstavujú. Navyše môžete hrať inak ako ja a dopracovať sa aj k inému výsledku, šťastnejšiemu alebo naopak horšiemu vzťahu. Je to na vašich rozhodnutiach a možno si ani nebudete vedieť tipnúť, na ktorých.

Na to nadväzuje príbeh maliarovej dcéry, ktorý pôvodne vyšiel ako DLC s názvom Ingeritance. Tá sa po rokoch vracia do rodičovského domu, aby sa vyrovnala so svojou minulosťou, čelila vlastným démonom a ponúkla novú perspektívu. Občas doslovne. Je to len krátka pasáž, ktorá vám zaberie tak hodinu, ale tiež ponúka dva konce, takže sa k nej môžete vrátiť a skúsiť ju hrať inak. Opäť je na vás, ako príbeh dopadne a čo si z neho vaša postava zoberie. Možno škoda, že to autori nechali samostatne spustiteľné ako kapitolu v majáku a nezabudovali lepšie prepojenie na prvú hru.

Hra vás vráti do majáka, pohnete sa s príbehom tam a môžete ísť niekde ďalej, na ďalšie dva. Príbeh pianistky je kratší, opäť je skôr v štýle DLC, ale je to úplná novinka. Minimálne po vizuálnej stránke je podľa mňa asi táto časť najdesivejšia. Pohráva sa s dojmom klaustrofóbie, zároveň sa ale dokážete stratiť v priestore. Hrateľnostne veľa nemení, ale atmosféra je veľmi dobrá a príbeh zaujímavý. Aj keď trochu zaostáva za tými hlavnými. Je badať, že je to len taký menší hororový zákusok, ktorý do toho celého pridáva niečo ďalšie.

No a potom je tu ešte dvojka. Najrozsiahlejšia porcia celej hry, kde sa zhostíte postavy herca na lodi. Opakuje sa tu podobná schéma ako v prvej hre. Teda na začiatku loď pôsobí normálne, ale postupne sa mení podľa toho, ako sa mení aj psychika hlavnej postavy. Príbeh je opäť rozprávaný v dvoch rovinách, ktoré sa postupne začnú dopĺňať a prelínať, takže si začnete domýšľať, o čom to celé vlastne je. Príbeh herca, náročného režiséra a námornej katastrofy sa zrazu začne prelínať s príbehom dvoch detí, ich otca a postupne to do seba veľmi pekne zapadne. Táto časť je najviac filozofická a jej príbeh je asi najkomplexnejší, zároveň ale aj koniec najmenej uveriteľný, lebo už zachádza za hranicu reálneho sveta. No a môžete ísť zase do majáka ukončiť príbeh tam. Závisí na tom, ako hráte. Poradie nie pevne dané v niektorých častiach.

Spoločná hrateľnosť a spoločná téma – to sú nosné piliere nového Layers of Fear. Každá z týchto častí je o umelcoch, ktorých postupne pohlcuje ich posadnutosť. Či je to obraz, hudba, postava alebo niečo iné, schéma je tá istá. Ale každá z týchto častí s tým pracuje trochu inak a vďaka tomu tento zážitok nebude stereotypný. Každá postava postupne upadá hlbšie, čo mení prostredie, vnímanie sveta a aj vizuálne stvárnenie. Tieto premeny sú skvelé a keď si každú časť porovnáte na začiatku a na konci, tie isté miesta sú na nerozoznanie.