Pojem interaktívny film sa skloňuje mimo herného média od konca 60-tych rokov, kedy bola svetu predvedená česká technológia Kinoautomat. Rozhodovanie divákov o plynutí deja na plátne nakoniec pochoval komunistický režim a rovnaký osud o niekoľko desaťročí čakal na mfultimediálny boom s príchodom veľkokapacitných strieborných diskov. Bublina interaktívnych filmov spľasla tak hlasito, že doteraz sa k pôvodnej idei nik neodvážil čo i len priblížiť s vysokorozpočtovým projektom. Veci sa však dejú v cykloch.

David Cage (vlastným menom David DeGruttola) využíva pružné herné médium pre rozprávanie komplikovaných story postavených na fundamente akcia – reakcia. Jeho najnovšie dielo Heavy Rain ťaží z náskoku vďaka technike. Tam kde zlyhávala grafická stránka ako opora v rozprávaní sci-fi príbehu v predchodcovi (Fahrenheit), tam aktuálna novinka dokáže šokovať autenticitou a presvedčivými hereckými výkonmi, pričom kompromisy sú takmer nebadateľné.

O Heavy Rain sa dá hovoriť ako o modernej adventúre alebo o renesancii na poli interaktívnych filmov. Jej zaradenie nie je ani tak dôležité, ako jej skutočný zmysel. Ide o most medzi herným a filmovým médiom. Z Heavy Rain sa stal referenčný materiál a učebnica toho, čo dokáže hra, ak sa vymaní z mylných predsudkov o videohrách, že sa tam musí strieľať a zomierať každú sekundu, pričom nemôže byť dospelou. Je o ohýbaní nielen nosného príbehu, ale aj hraníc média ako takého a vymykaniu sa štandardnom formujúcich hry ako ich poznáme.

Existujú postupy, ktoré sa rokmi nemenia, žijú z definícií a svojvoľne evolvujú len vo vymedzených hraniciach zákonov, ktoré sú do bodky rešpektované. Dá sa povedať, že ten stereotyp nám vyhovuje. Až do doby, kým sa neobjaví niečo originálne, vtedy sa spúšťa obranný mechanizmus, začína nám to smrdieť a pozeráme sa na to cez prsty. Heavy Rain pre niektorých do tejto skupinky patrí, ako aj mnohé ďalšie experimenty. Lenže, ak z radu dokážu vystúpiť hudobné hry, rôzne kvízy a rodinné tituly plné minihier, tak prečo nie adventúra pre dospelé publikum?

David Cage a Quantic Dream neobjavili koleso, nepoložili základy nového žánru, len sa pohybujú mimo hraníc a prekvapivo to funguje. Samotný príbeh by sa dokonca uživil aj mimo herného sveta. Cage už vo Fahrenheite spravil niečo, čo sa neodvážil nik dodnes replikovať. V Heavy Rain si bez ostychu prepožičiava rovnakú kostru, dokonca aj v archetypoch postáv by ste našli podobizne, nehovoriac o podobnosti scén, konaní hrdinov a celého castingu.

Vy ste oni. Oni sú vy.

V súvislosti s hrou sa hovorilo o emóciách, rozhodnutiach a ohýbaní príbehu. Všetko má svoje pravidlá a Heavy rain nie je výnimkou. Nič nie je také, ako sa na prvý pohľad zdá a to, že klame vlastným telom, nie je na škodu. Nie je dôležité prísť na to, ako funguje mechanizmus dávkovania príbehu, ani to, že vybrané scény, nech urobíte akékoľvek rozhodnutia, končia stále rovnako (pretože musia), ale vstrebať to, čo sa vám Cage snaží sprostredkovať pomocou príbehu štyroch hlavných postáv. Potom pochopíte rozdielnosť Heavy Rain od zvyšku a tá je, že vy nesledujete osudy postáv, ale žijete ich životy.

Architekt Ethan Mars, FBI agent Norman Jayden, súkromné očko Scott Shelby, fotografka Madison Paige, každý z hrdinov je po rozvláčnom úvode predstavený ako obyčajný človek, nie superhrdina s nadľudskými schopnosťami. Každý pochybí a podľa vašich rozhodnutí môže dokonca aj zomrieť na následky vášho konania. Heavy Rain má začiatok a koniec, tok udalostí nie je prerušovaný žiadnymi game over obrazovkami či nahrávaním uloženej pozície. Od prvého momentu sa príbeh nezastaví a je len na vás, ako sa bude vyvíjať, kam povedú vaše kroky a čomu venujete pozornosť.

Nič nie je povinné, všetko je dovolené, ak vás tam pustí zvedavosť. Myslieť si, že Heavy Rain je hra zázrakov, je mylné. Ako herné médium potrebuje vstupy, aby sa rozbehol príbeh ďalej a spustila ďalšia jeho časť. Potrebuje vás. Potrebuje potlačenie analogu smerom hore, aby Ethan vstal z postele a začal svoj deň. Bude to rozjímanie na balkóne pred sprchou, bude to vykonanie potreby na záchode alebo sledovanie svadobnej fotografie pred návštevou šatníka? A čo potom? Ústna hygiena, holenie? Alebo rovno vybielenie chladničky, či kávička a vysedávanie pred televízorom? A čo takto rysovacia doska a práca?

V hre neustále tikajú hodiny, ručičky ktorých posúva vpred každá vykonaná činnosť. Možno skôr než stihnete preskúmať moderný dom, príde manželka Grace s deťmi a zamestná vás nákupom. Počas jedného hrania nie je možné vidieť a odskúšať všetko, Heavy Rain vás však motivuje zakaždým pýtať sa samých seba: čo by sa stalo, keby? Čo ak prepadnete manželku za kuchynským pultom a dotykom prerušíte prípravu obeda? Opätujete jej bozk? Ak nechcete intímnosti, necháte plynúť animáciu ďalej a ona vás od seba odtlačí so slovami, že nie je pravá chvíľa na maznanie.

Kam ďalej?

Na vysvetlenie rozhodnutí sa núka krásny príklad s prestieraním stola. Nízka obtiažnosť (dá sa zmeniť počas hry) nepočíta s pomalým pohybom analogu (vyžadovaným pri opatrnom narábaní s predmetmi, pri nehlučnej manipulácii, ktorá vyžaduje presnosť a pod.). Už voľbou obtiažnosti ste sa ukrátili o karhavú reakciu manželky, ak taniere pokladáte na stôl nešetrne. A čo je najlepšie, samotný úkon nemusíte vôbec vykonať, je to len láskavosť milujúcej manželke, kľudne môžete vybehnúť von a hrať sa s deťmi.

Jazyk Heavy Rain predkladá v každej scéne odlišnú sadu možností, pričom prežiť každú je nereálne aj pri treťom hraní. Je jasne definovaný intuitívnym ovládaním (prevládajú kontextové QTE, ale nevyhnete sa prieskumu a pobehovaniu), ktoré ignoruje kurzor, príkazy či popisy, a interakciou s prostredím a postavami. Popísať príbeh postavený na zvrate "Bruce Willis je duch" je mimoriadne ťažké, dokonca ani trofeje nemajú popisy a odomykajú sa až po ukončení scén. Ethan po strate svojho staršieho syna hľadá cestu, ako sa postaviť na vlastné nohy po traumatizujúcom zážitku, Madison trápi nespavosť, Shelby pomáha rodinám unesených detí v pátraní po sériovom vrahovi Origami a Jayden závislý na triptocaine sa s pomocou moderných technológií dostáva počas vyšetrovania do konfliktu s lokálnymi policajtmi. Hra za každú z postáv je pritom iná, nejde len o mačkanie tlačítok v pravý čas, ale aj obhliadku mŕtvoly, forenzná činnosť, analýza dát, či páčenie informácií z vypočúvaného.

Sú to emócie a budovaná empatia voči ovládaným postavám, ktorá vás poháňa vpred, pomocou L2 môžete počúvať, čo si myslia, ako sa cítia. Môžete, ale nemusíte, tak ako všetko ostatné v hre. Hra manipuluje prostredníctvom šikovne navrhnutých scén nielen so silnými zvratmi, ale aj rozbíjaním mozaiky toho, čo už viete novými informáciami. Naschvál vás zavedie do slepých uličiek, falošne obviňuje, odvádza pozornosť a keď si už myslíte, že príde ten dôležitý moment, oslepí vás pravda a budovaná hypotéza sa rozpadne ako domček z karát.

Heavy Rain aj vďaka pomalšiemu tempu nedovolí, aby ste položili ovládač. Zvedavosť, čo by sa stalo, keby ste nezanechali ani jednu stopu na mieste činu, keby ste neskočili zo strechy, vám do nedovolí. Tieto rozhodnutia vás vyburcujú k opätovnému hraniu, po odhalení vraha sa budete k postavám inak správať. Garantovane. Vzťahy k nim sa po vyvrcholení zmenia zásadným spôsobom a budete si želať, aby niekto zomrel bolestivou smrťou, niekto prežil, či si zaslúžil románik.

Okno do duší postáv

Súcitili sme už na mnohých úrovniach, bez slov (ICO), samovražedná misa (Mass Effect 2) a teraz prostredníctvom emócií vychádzajúcich z obrazovky. Sotva zreteľné pohyby hornej pery, chvenie kútikov, viečok, žmurkanie, z tváre je možné vyčítať nielen aktuálne pocity (či sa postavy boja, snívajú, sú spokojné, niečo ich bolí), ale z pier sa dá odčítavať hovorený text. Po prvýkrát som mal pocit, že sa skutočne dívam na skutočných ľudí, ako pracujú, ako manipulujú s okolím a interakciu neschovávajú v rafinovanom uhle kamery, aby zakryl, že autori nemali čas na spracovanie animácie podávania rúk či výmenu predmetov. Postavy v Heavy Rain majú dušu a vy sa podľa toho k nim správate. Aj obyčajné činnosti ako pitie džúsu z krabice, prezeranie časopisu, sledovanie záznamu na videu, príprava jedla sú tak autentické, že začínate byť smädní, hladní. A keď sa dostanete do situácií zrovnateľných s priloženou zbraňou k spánkom, podlomia sa vám kolená a v nemom úžase sledujete, ako sa niekto s vami škaredo zahráva. V takýchto momentoch dúfate v zázrak a verte, že ku katarzii nedochádza okamžite, ale vedie k nej nervydrásajúca pauza. Na budovaní atmosféry má nesmierny podiel vynikajúca hudba z pera Normanda Corbeila, ktorého dominantný klavír pracuje s melanchóliou doslova geniálne.

Heavy Rain možno vyčítať mnohé, rozvláčny úvod, ktorý je tu pre dokonalejšie zoznámenie s postavami, ale má zato silný otcovský náboj. Na každého pôsobí úvod inak, pričom scenár mohol pracovať s rýchlejším rozvojom napríklad s použitím cutscén, ktoré v hre nenájdete. Všetko beží v reálnom čase a to je aj daň, prečo sa občas objaví loading obrazovka. Rozprávačská technika by takisto potrebovala vypilovať k dokonalosti, hudba je síce dynamická, ale ak ste rýchlejší v QTE ako hra, tak doznieva ako stlačením tlačítka Stop a nastáva trápne ticho. V ostrom kontraste s hereckými výkonmi dospelých sú pasáže s deťmi, ktorým chýba presvedčivosť v hlasovom prejave. Zlá intonácia v napätých situáciách je na smiech.

„Všetko, čo som spravil, som spravil z lásky.“ vypadlo už mnohokrát z úst hlavného protagonistu. Heavy Rain je príbehom štyroch postáv, ale vy máte opraty osudu v rukách. Môžete smerovanie rozprávania otočiť, spomaliť a tým ovplyvniť hraciu dobu cca 10 hodín, môžete im dokonca ublížiť. Dostatok miest na rozhodnutie spôsobuje, že každý prežíva ten svoj príbeh po svojom. Heavy Rain sa vymyká akýmkoľvek tabuľkám, berie si to najlepšie z filmových techník a používa ich na rozprávanie napínavej story v hernom prostredí. Ako ju prežijete, je len a len na vás. Aj o tom je život.