Heavy Rain

Je tomu už takmer 5 rokov, čo spoločnosť Quantic Dream, na čele so svojím duchovným otcom Davidom Cageom, uviedla na trh netypickú adventúru s názvom Fahrenheit. Išlo o veľmi ambiciózny projekt, ktorý bol plne zameraný na príbeh, vykreslenie postáv a hráčovu voľnosť v rozhodovaní, zatiaľ čo typické herné prvky boli potlačené do úzadia. A aj keď bol Fahrenheit prijatý naozaj pozitívne, nemôžem povedať, že išlo o bezchybnú “interaktívnu drámu“. A tak som s napätím očakával, či David na druhý pokus napraví všetky chyby, ktoré zabránili tomu, aby hviezda menom Farenheit zažiarila naplno.

Dnes, po niekoľkých rokoch výdatnej marketingovej masáže, som dohral Heavy Rain. Hru, ktorá stavia na úspechoch svojho predchodcu a posúva všetky jeho prednosti k novým hraniciam. A aj keď neboli odstránené úplne všetky nedostatky, ktorými trpel Fahrenheit, ide jednoznačne o najlepšie spracovanú interaktívnu hru, ktorá kladie maximálny dôraz na podanie príbehu. A pokiaľ vám nebude prekážať, že podstatnú čas hry sa budete viac pozerať, než aktívne zapájať, zistíte, ako emotívne dokážu byť dnešné hry.

Základ príbehu Heavy Rain sa točí okolo úspešného architekta Ethana, ktorého syn bol unesený psychopatickým maniakom, verejnosti známym pod menom Origami Killer. Ten sa “špecializuje“ na mladých chlapcov, ktorých nechá utopiť v dažďovej vode. Neskôr sú nájdení s origami figúrkou zovretou v ich pravej pästi a orchideou položenou na prsiach. Vrah však vždy nechá svoju obeť pár dní nažive a zašle otcovi uneseného syna krabicu s piatimi origami figúrkami, predstavujúcich päť skúšok, ktoré musí podstúpiť, pokiaľ chce zachrániť svojho syna. Podobnú krabicu získava aj Ethan a jeho cesta za poznaním, kam až dokáže zajsť, aby zachránil niekoho, koho miluje, sa môže začať.

Zatiaľ čo Ethan pristupuje na vrahovu zvrhlú hru, Heavy Rain vám postupne predstavuje ďalšie tri hrateľné postavy, ktoré majú vlastné motívy, ktoré ich ženú za odhalením identity origami vraha. Norman, agent FBI špecializujúci sa na zostavovanie psychologických profilov sériových vrahov, používa sci-fi technologické pomôcky na identifikovanie a následnú analýzu dôkazov. Scott Shelby, súkromné očko, bol najatý rodinami obetí, aby vypátral vraha ich detí, nakoľko polícia je bezmocná. No a na záver je tu Madison, mladá a ambiciozná žurnalistka, ktorá túži napísať článok jej života. Pokiaľ si momentálne niekto z vás pomyslel, že časté striedanie pohľadu, ktorým vidíme a vnímame dej, môže pôsobiť rušivo na konzistenciu príbehu, môžem ho ukľudniť. Jednotlivé momenty, kedy vám hra umožní dostať pod kontrolu inú hlavnú postavu, sú zvolené veľmi rozumne a všetky štyri príbehy do seba veľmi dobre zapadajú a navzájom sa dopĺňajú. A to aj napriek tomu, že hlavní hrdinovia sa vzájomne stretnú len výnimočne.

Ako som spomínal, štyri príbehy a štyri motívy hlavných predstaviteľov sú rôzne, ale ovládacia schéma sa našťastie nemení. Ľavým analógom určujete smer, ktorým sa vaša postava pozerá a stlačením R2 jej prikážete kráčať požadovaným smerom. Ako postupne preskúmavate jednotlivé prostredia a lokácie, na obrazovke vyskakujú ikonky znázorňujúce činnosti, ktoré môže postava vykonať (hráči Fahrenheitu sa budú okamžite cítiť ako ryba vo vode). Pri tomto systéme oceňujem, že hra sa snaží a núti vás vykonať ovladačom aspoň približne rovnaký pohyb, ktorý je potrebný na vykonanie vami zvolenej činnosti. A tak budete na striedačku stláčať tlačítka R1 a L1, aby vaša postava opatrne našlapovala, prípadne prudko trhnete celým gamepadom simulujúc tak kopnutie panáka škótskej. Toto napodobňovanie pohybov vo vás síce nevyvolá pocity, že v skutočnosti vy osobne vykonávate všetky pohyby, ale je ďaleko zábavnejšie než obyčajné stláčanie tlačidiel v predpísanom poradí. Navyše celková ovládacia schéma ako taká je intuitívna a nemali by s ňou mať problém ani menej skúsení hráči.

Pokiaľ by ste predsa len mali s ovládaním problém, výhodou Heavy Rain je, že na rozdiel od väčšiny štandardných, na akciu orientovaných hier, vaša nepresnosť v ovládaní nikdy nedostane ovládanú postavu do nebezpečia. V hre sa objaví niekoľko napínavých situácií, ale všetky sú veľmi špecifické a detailne naskriptované. Či už ide o súbojové scény, prípadne o momenty, kedy utekáte pred políciou, vždy ide o pripravené a toľko diskutované “Quick Time Events“. Na obrazovke sa vám začnú objavovať ikonky jednotlivých tlačidiel vášho ovládača, prípadne smerové šipky, a vy máte predom stanovený čas na vykonanie potrebnej akcie. A zatiaľ čo vo viacerých hrách sú QTE pomerne otravné, som si istý, že v Heavy Rain si ich užijete. A určitý podiel na tom má aj skutočnosť, že aj tu sa hra snaží ovládaním napodobniť to, čo sa práve odohráva na obrazovke. Ale hlavnou devízou týchto scén je, že ani po ich neúspešnom zahraní neuvidíte nápis “Game Over“, prípadne nahrávaciu obrazovku odkazujúcu vás na vašu poslednú uloženú pozíciu. Hra a jej príbeh jednoducho pokračuje ďalej.

A tým sa pomaly ale isto dostávam asi k najdiskutovanejšej vlastnosti Heavy Rain. Ako výrazne dokáže samotný hráč na základe svojich činov a rozhodnutí zmeniť vývoj samotného príbehu? Pravdou je fakt, že po väčšinu času sa príbeh uberá viac-menej rovnakým smerom odhliadnuc od toho, aké rozhodnutia ste spravili, prípadne ktoré QTE ste zvládli úspešne, či naopak v nich zlyhali. Čím ste však bližie ku koncu príbehovej linky, dejová kostra sa začína viac a viac vetviť, aj keď vám to nebude na prvý pohľad zrejmé. O to viac poteší skutočnosť, že možných zakončení je naozaj dostatočné množstvo. Všetky majú navyše zmysel a vyplývajú zo samotného príbehu a z vašich rozhodnutí spravených najmä v poslednej tretine hry. Zahŕňajú naozaj rozdielne ukončenia, od typického a presladeného happy-endu až po skutočne depresívne konce, ktoré možno pohnú aj s citovo odolnejšími jedincami.

Hráčove voľby zasahujú aj do samotných konverzácií, čo je celkom prirodzené, keďže ide o hru, ktorá je vystavaná práve na vyrozprávaní príbehu. Počas jednotlivých rozhovorov lietajú okolo hlavy vašej postavy jednotlivé témy, o ktorých je možné viesť dialóg. Okrem nich však lietajú aj spôsoby, akým môže byť  vedený a teda samotný fakt, či na dotyčného budete naliehať, kričať, alebo naopak mu mazať med okolo úst. V kritických momentoch vám dá hra veľmi obmedzený časový limit, aby ste vybrali svoju voľbu a snaží sa vás tak dostať pod tlak, ktorému čelí vaša postava. Pokiaľ tento čas nevyužijete na vaše slobodné rozhodnutie, hra vyberie náhodne jednu voľbu a príbeh ide ďalej. Keď spomínam rozhovory, nedá mi nespomenúť, že všetky štyri postavy sú skutočne výrazné osobnosti a ich nahovorenie je jednoducho úžasné. Čo sa týka výberu postáv, voči hre jednoducho nemôžete mať jedinú námietku.

Dabing však nie je jedinou stránkou, kde hra ukazuje svoju vysokú produkčnú hodnotu. Hudba v podaní kompletného orchestra, ktorý vás sprevádza takmer po celý čas, je jednoducho excelentná. Dokonalo podkresluje jednotlivé scény a vie byť rovnako správne napínavá počas súbojových scén, ako aj nostalgická a melancholická v kritických dramatických momentoch. Ruku v ruku s kvalitou hudobného doprovodu ide samotné vizuálne spracovanie. Tvár každej jednej postavy je detailne zachytená a rozanimovaná, synchronizácia hovoreného slova a pohybov pier je na neskutočne vysokej úrovni a spracovanie jednotlivých lokácií je jedným slovom nádherné. Samotný príbeh dokonalo ťaží z technológie, ktorá poháňa hru, a vytvára nádherný kontrast medzi svetlým a pestrofarebným prológom a smutným a upršaným zvyškom hry. Technické spracovanie vám jednoznačne pomáha lepšie sa vcítiť do jednotlivých postáv, pochopiť ich vnútorné pocity a situáciu, ktorej čelia, a nechať sa tak dokonale vtiahnuť do príbehu, ktorý možno zmení váš pohľad na niektoré veci okolo vás.

Napriek všetkým pozitívam, ktoré som doteraz na adresu Heavy Rain napísal, musím pripustiť, že to nie je hra pre každého. Mnoho hráčov ju dokonca vôbec nebude považovať za hru. A svojim spôsobom majú pravdu. Kľudne sa môže stať, že nezvládnete ani jeden QTE a napriek tomu vám hra zaberie niekoľko hodín a vy sa dozviete totožnosť origami vraha. Áno, nebude to ten správny happy-end, ale ani neuvidíte obrazovku s nápisom Game Over. Jedinú akú takú výzvu hra pred vás položí v momente, kedy prežívate vyšetrovania v koži agenta Normana a snažíte sa nájsť a správna analyzovať všetky stopy smerujúce k odhaleniu vraha. Zvyšný čas jednoducho “kráčate“ príbehom, robíte rôzne veci od banalít ako príprava omelety, rozopnutie (neprezradím komu) podprsenky, až po predsa len trochu akčnejšie pasáže, ako je útek pred políciou, či súboj s jedným z mnohých násilníkov, ktorí si našli svoje miesto v príbehu.

Jednoznačnú pochvalu si však Quantic Dream zaslúži za to, že sa odvážili prísť s niečim úplne odlišným. A aj keď originalita nie vždy znamená aj kvalitu, Heavy Rain má dostatok oboch. A možno tak ako ja, necháte svojho virtuálneho syna vyhrať v šermiarskom súboji s hračkárskym mečom (inými slovami dobrovoľne nezvládnete QTE), radšej sa napijete džúsu ako piva, keď budete na neho dohliadať, alebo budete pomáhať Normanovi odolať jeho závislosti na drogách. A možno nebudete, lebo sa rozhodnete úplne inak. Ovplyvní to príbeh? Pravdepodobne nie. Ale vytvoríte si tak vlastný jedinečný zážitok, ktorý vám zatiaľ žiadna iná hra v takomto meradle neposkytla. Heavy Rain nie je pre každého. Ale ten, kto ocení jej štýl, stane sa pravdepodobne jednou z najlepších hier tohto roka.

Plusy: technické spracovanie, mimika jednotlivých postáv, dramatický hudobný doprovod, napínavý príbeh podaný nezvyčajnou formou, výrazná znovuhrateľnosť

Mínusy: zopár drobných nezrovnalostí v príbehu, niekdy je to viacej film ako hra

...... /// your constantly worried muschroom /// .....