Chronicles of Riddick: Escape From Butchers Bay

Keď som pred pár rokmi zhliadol sci-fi horor Čiernočierna tma, nezanechal vo mne nijaké pocity, pokladal som ho za úplne priemerný film. Nezaujímavé herecké obsadenie s vtedy ešte málo známym Vinom Dieselom a rozpočet evidentne nižší ako napríklad u Votrelca však bolo kompenzované pôsobivým scenárom a prostredím a tak film celkom neupadol do zabudnutia. Po filme som sa viac zaoberal otázkou, ako by vyzeral ročný, či storočný cyklus života ľudí na planéte osvetlenej dvomi hviezdami než dákym vševidiacim vrahom Riddickom. Lenže producentom sa ako vždy málilo a tak pridali druhý diel s názvom Riddick: Kronika temna, ktorý nedosahoval ani aké – také kvality predchodcu. A ako to už býva, po filme s komerčným úspechom, čo ako krátkodobým, musí prísť hra. Netreba dlho bádať nad odpoveďou na otázku, aké sú hry podľa filmov, pretože každý vie, že až na pár výnimiek sú to prepadáky (Enter the Matrix, Spiderman, Catwoman). A rovnaké verdikty som očakával aj nad hrou Chronicles of Riddick: Escape from Butcher’s Bay.

Švédski vývojári zo Starbreeze Studios mali však na filmy iný názor ako väčšina kritikov a k výrobe hry prisupovali inak ako producenti filmových predlôh k výrobe oboch filmov. Po stredovekých akciách Enclave a Knights of the Temple presedlali ani nie na iný žáner, ako do iného prostredia a svedomito sa pustili do vývoja. Z filmu prevzali len vesmírneho zabijaka Richarda B. Riddicka spolu s celým jeho osudom a minulosťou a pár ďalších postáv. Príbeh vytvorili nový, ktorý tvorí akýsi prequel k Čiernočiernej tme a teda sa neopiera o filmy a nie je nimi obmedzený. Príbeh je vynikajúci a tvorí skôr základ pre filmy, než vysvetľuje detaily filmov, porozumie mu teda každý, bez ohľadu na to, či filmy videl alebo nie. Nikdy som sa nepovažoval za dobrého strojcu útekov z väzenia , preto som nechcel prílišnú slobodu, ale ani to, aby ma hra doviedla ku koncu sama. Starbreeze sa podaril ďalší husársky kúsok, a to nájdením zlatej strednej cesty medzi obidvoma možnosťami. Máte tak pred sebou hru, ktorá sa tvári, že je nelineárna a slobodná a vy jej to budete radi veriť. Už len kvôli príbehu sa to oplatí.

Riddick, známy to vesmírny kriminálnik a obávaný vrah, ktorý ani sám o sebe nevie, čo je a čo sa v ňom ešte skrýva, je chytený, zatknutý a bez akéhokoľvek procesu je presunutý do Butcher’s Bay, väzenia, z ktorého niet úniku. Po pristátí zabije pár strážcov, prejde sa po niekoľkých chodbách, keď tu zrazu objaví nečakaný východ z komplexu! Nanešťastie, hneď na to sa zobudí s vedomím, že skutočný únik nebude taký jednoduchý ako ten tutorialový. Riaditeľ väznice Hoxie ho „privíta“ osobne ako veľkú hviezdu, poriadny úlovok. Spoluväzni, oddelení od okolitého sveta múrmi väzenia, vyprahlou púšťou a vlastne aj medziplanetárnym priestorom ho nepoznajú a nebyť Riddickových ohromných svalov, urobili by si z neho fackovacieho panáčika – nováčika. Už v prvých minútach hľadá Riddick slabé miesto v systéme, spoznáva „vplyvných“ väzňov a snaží sa ujsť. Nemá problém s vykrútením, či podrezaním pár krkov a hneď si získava autoritu. Bývalý strážnik mu povie, ako sa dostať k DNA databanke a pridať tam tú svoju, čím sa mu sprístupní kódovaná puška používaná dozorcami. Adventúrne rozhovory teda strieda stealth zakrádanie sa a po tmavých chodbách a po úspešnom log-ine do databázy hra odhaľuje svoju najakčnejšiu časť, teda čistú FPS. Riddick sa preplíži, prestrieľa a prekecá až k Abbottovi, vrchnému dozorcovi, ktorý mu má (pod nátlakom samozrejme ) otvoriť hangár a tým aj cestu preč. Nič však nie je také jednoduché ako sa zdá a Riddick sa nedostane na slobodu, ale na koberec u riaditeľa. Ten prejaví ľudskejšiu časť svojho ja a namiesto guľky ho pošle nižšie do väzenia – do baní. Tam sa dá robiť mnoho zaujímavého, spoznať rozličných ľudí a hútať nové spôsoby úniku. Príbeh teda nie je v nijakom prípade slabou stránkou, bez neho by hra nebola ani spolovice taká zábavná. Dočkáte sa zaujímavých zvratov a tiež nečakaného a nádherného konca, ktorý príde takpovediac v tom najlepšom.

Adventúrne časti, bohaté na dialógy vyžadujú skutočne si preklepnúť každého trestanca – často sa dostanete k skrytej úlohe, dozviete sa niečo zaujímavé o väzení, alebo vás to posunie ďalej, alebo sa len dobre zasmejete. Riddick väčšinu vecí komentuje tak ironicky a chladne, že je to až humorné. Starý väzeň sa mu so zbesilým výrazom na tvári prihovorí: „Vieš, že niektorí tu zabíjajú len tak, z potešenia?“ „Poznám aj horšie dôvody“, bez vzrušenia alebo strachu povie Riddick. Alebo keď s akože previnilým nadľahčujúcim tónom vraví dozorcovi prichytený v zakázanej zóne: „Sorry, zablúdil som. Budeš potrebovať posily.“ K tomu si primyslite bezfarebný hlas, pri ktorom aj Chuck Norris znie ako päťročná baletka a nadá sa nezasmiať. Počas dialógov vyberáte odpovede vy, aby sa vzbudil dojem, že hra nie je lineárna, no skutočne dôležitých ľudí máte bezpečne zapísaných v diári a preto nemôžete zakysnúť. Akčných častí nie je málo a rozhodne sa podarili. Strelných zbraní nie je veľa, okrem pištole a brokovnice je tu aj kódovaná útočná puška a na konci sa dostanete aj k minigunu. Nečakajte však klasický crosshair, mieriť budete červenou bodkou (žeby bol IR zameriavač aj na brokovke? ), ktorú však v tme, hmle alebo v stiesnených podmienkach slabo vidno a s minigunom idete len tak odoka, no nedá sa povedať, že to je nevýhoda, lebo ten kosí naozaj nekompromisne. Najviac je v hre stealthu a tichých súbojov. Nepriateľa môžete napadnúť od chrbta a zlámať mu väzy/podrezať/ovaliť/omráčiť podľa toho, či máte len boxer, skrutkovač (dlho som rozmýšľal, ako sa to povie spisovne), ťažký predmet alebo tranquilizer. No ani pri súboji na (ne)férovku sa nemusíte báť, pri troche šťastia si tvárou v tvár poradíte aj s ozbrojeným vojakom bez ujmy na zdraví. Jedno z lahôdkových komb totiž obráti zbraň proti nepriateľovi, iným mu môžete zlomiť ruku. No najväčšou zbraňou je schopnosť vidieť v tme, ktorú môžete od tretiny hry používať a tma sa bude báť vás, ako hovorí Riddick. Skrytý v tme, totiž v tme len pre nepriateľov sa nemusíte ničoho báť. Iba baterky... aj to len trošku. Niekedy sa vám naskytnú aj delikátnejšie spôsoby, ako sa zbaviť vojakov – stačí trošku postrčiť a neborák letí do priepasti, ventilátora, drvičky, podľa toho, čo je poruke .

Design levelov je výborný, stále robíte niečo iné, niekedy dokonca dostanete možnosť nastúpiť do obrneného mecha, či v tme likvidujete nájazdy príšerok, alebo bojujete s minibossom a autori sa skrátka starajú, aby sa hráč nenudil. Hra sa savuje sama, checkpointy sú rozdelené rozumne a do polovice sa to dá zvládnuť aj bez quicksavu. Systém zdravia sa trochu podobá na CoD 2. Máte 4, neskôr až 7 štvorčekov a ako do vás strieľajú, tak zo štvorčeka ubúda. No keď sa stihnete skryť, štvorček sa vám sám doplní. Iba ak zlikvidujú celý štvorček (nestihnete sa skryť), ten zmizne a neobnoví sa, dokým si nedoplníte zdravie v NanoMed Centre. Tie sú tiež rozmiestnené rozumne – skrátka Švédi uměj . Na medium obtiažnosti som nikdy netrpel nedostatkom štvorčekov, dokonca mi ešte v závere zostalo pár náhradných cartridgov do NanoMed Centra. Pri trochu väčšej snahe by sa dala znova zvládnuť aj hard. A to sa teda oplatí, pretože autori do hry dali tzv. bonusové komentáre pri opätovnom hraní a tak sa napríklad dozviete, že hlas dverí „Access denied“ nahovorila zvukárova manželka a mnoho iných drobností. Zbieraním cigariet s vtipnými varovaniami (napr. 100% ná garancia smrti) si odomykáte artworky podobne ako v PoP:WW – lenže tam ste nezbierali cigarety . Po dohratí sa okrem komentárového módu odomkne aj dlhočizné video o výrobe hry.

Grafika a zvuky na výbornú, snáď len optimalizácia by sa mohla zlepšiť. Hudobná slučka je patrične napínavá a mení sa podľa situácie. Často som len podľa nej vedel, či ma odhalili alebo som ešte v suchu. Hra nie je dlhá, ale pár hodín sa výborne zabavíte. A tak rozhodovanie sa, či hrať úmorne nudného Quaka 4, alebo kratšieho, ale zábavného Riddicka, je myslím veľmi ľahké. Dokonca lepšie je zahrať Riddicka 2x po sebe ako Quaka (Dooma) raz.