El Matador

Tak schválne. Čo môže mať spoločné Česká republika, Kolumbia a Max Payne? Pozornejší hráči by iste odpovedali telenovely. Mali by však pravdu, ale otázka bola myslená trochu ináč. Reč je o El Matador, novom titule od českých Plastic Reality Technologies, ktorého dej je zasadený do Kolumbie a inšpirácia Maxom Paynom je nepopierateľná. Pokiaľ vám ale príde meno Plastic Reality povedomé, máte pravdu. Na svojom konte už majú hru Korea: Forgotten Conflict, stratégiu diskutabilných kvalít, jednými zatracovanú, druhými vychvaľovanú. A s čím prichádzajú tentokrát? V prvom rade treba povedať, že s absolútne ničím originálnym a prevratným. Autori sa zrejme chceli držať osvedčeného konceptu third person shooter a počas hry z „vyjazdených koľajníc“ ani raz nevybočili. Bohužiaľ, nie vždy je to tá najlepšia voľba. Ale začnime pekne poporiadku.

Victor Corbet je (ako inak) najlepším agentom protidrogového oddelenia DEA, ktorý je počas svojej misie v severnom Mexiku prevelený do Kolumbie, kde si miestne bezpečnostné zložky nevedia rady s ozbrojenými útokmi expandujúceho drogového kartelu známeho ako La Valedora. Pod velením kapitána Carlosa Enteradora a v spolupráci s poručíčkou Miou Rodriguezovou má Corbet za úlohu eliminovať bossa La Valedory a zničiť drogový kartel. Avšak protidrogová jednotka nie je príchodom Victora práve nadšená, zvlášť pre jeho bojové praktiky, vďaka ktorým si u nich vyslúžil prezývku El Matador – zabiják. Toľko k príbehu, povedal by som stručne, ale bohužiaľ samotný príbeh je sám o sebe veľmi stručný a vidno, že hlavu si nad ním rozhodne nikto nelámal. Navyše sa snaží o zvraty, ktoré sa mu vôbec nedaria, pretože všetko je predvídateľné a až príliš priehľadné (dokonca u jedného momentu v ½ hry je to až trestuhodné) už po zhliadnutí niekoľkých cut-scén, kde všetky postavy vedú suché dialógy s nevydarenými pokusmi o vtip.

Navzdory prvým informáciám, že El Matador bude taktickou stealth hrou v pravom slova zmysle, sa tak nestalo. Teraz, po viac ako 2,5 ročnom vývoji prichádza k nám v úplne inom kabáte ako third person shooter inšpirujúca sa (možno viac ako by bolo zdravé) najmä kráľom všetkých TPS Maxom Paynom. Dôvodom, prečo pri El Matador spomíname práve Maxa Payna je celkom prostý. Bullet-time. Ten Plastic Reality zakomponovali aj do svojej hry, ako sa však ukáže, nefunguje presne tak ako by mal, respektíve tak ako by si možno jeho tvorcovia želali. Prvým menším problémom je, že bullet-time je až príliš preblurovaný, čo sa dá ale veľmi jednoducho zmeniť vypnutím post process filtrovania v menu. Druhý problém je ale ten, že bullet-time tu je v podstate zbytočný a efektívny len v niektorých situáciách, nakoľko nepriateľ je vždy neuveriteľne presný a to aj počas spomalenia času. Tu sa dostávame k ďalšiemu nedostatku. AI síce nie je zlá, vaši oponenti využívajú krytie sa za rôzne prekážky, skáču spoza rohov a pritom po vás neustále pália, no niekedy po pár výstreloch sa otočia chrbtom a zostanú stáť, čo už začína vyznievať trochu zvláštne. Najväčším kameňom úrazu aj tak ostáva takmer 100% presnosť zásahu vašich nepriateľov, čo po chvíľke hrania dokáže pekne liezť na nervy.

Za čo sa však El Matador a koniec koncov aj páni v Plastic Reality nemusia určite hanbiť, je technické spracovanie, ktoré je skutočne na úrovni. Hra plne podporuje všetky súčasné grafické vymoženosti ako Soft Shadows, HDR renderovanie, pokročilé dynamické osvetlenie či časticový systém. Na väčšej prirodzenosti a reálnosti prostredia pridáva hre aj vlastný fyzikálny engine, nie nepodobný Havocu. S tým však prichádzajú aj vyššie HW nároky a v minimálnych detailoch sa zahráte na zostave s 2GHz procesorom, 512 MB operačnej pamäte a 128MB DX9 kompatibilnou grafickou kartou. Trochu kritiky by si ale zaslúžil motion-capturing, ktorý hlavne u Victora vyznieva nepresvedčivo, či už je to počas chôdze alebo úskokov do strán. Navyše vyslovene komicky pôsobí chôdza všetkých postáv v in-game animáciách a celé to potom vyzerá ako keby mali problémy s trávením.

Aby ste ale nemali dojem, že šetrím slovami chvály a že El Matador je zlou hrou (čo rozhodne nie je), treba spomenúť pestrý zbrojný arzenál, na ktorom je vidieť, že sa tu skutočne niekto vybláznil, i keď pri výbere zbraní sa istému deja vu nevyhnete. Počas hry si tak zastrieľate z pištolí, revolverov, brokovníc, samopalov, útočných pušiek, guľometov a sniperiek, no k slovu sa dostane aj RPG, granátomet či minigun, z čoho vyplýva celkový počet 27 zbraní plus 3 v akimbo (duálnom) móde a 3 druhy granátov, čo už určite musí potešiť srdce nejedného militaristu. Práve pre nich sú určené jednotlivé kúsky v rôznych verziách a úpravách ako napríklad zbrane s tlmičom alebo Kalashnikov a jeho kompaktná výsadkárska verzia Para, v obidvoch prípadoch s alebo bez optiky. Rozdiel však v týchto zbraniach nie je žiadny, samozrejme okrem vizuálneho a dá sa povedať, že ich prítomnosť je tu viac-menej otázkou pestrosti arzenálu. Čo však ale niektorých militaristov nemusí potešiť sú názvy väčšiny zbraní, ktoré sú zamenené za fiktívne a tak tu namiesto Glocku máme Pepper, Desert Eagle sa premenoval na Falcon a H&K MP5 je proste Commando.

Ako som už spomínal, Victor sa zúčastnil misie v severnom Mexiku a práve tu sa hra začína útokom jednotky DEA v lokálnom disco klube, ktorý je záštitou drogových aktivít miestneho mafiána. Táto úvodná časť je však akýmsi prológom a nijak nesúvisí s hlavnou dejovou líniou. Tá sa začína až príchodom do Kolumbie, kde budete postupne navštevovať jednotlivé lokácie a likvidovať členov a bossov drogového kartelu La Valedora. Prvú akciu pod novým velením začínate v Buenaventure v luxusnom hotely Paradiso. Vaša cesta ďalej povedie cez industriálnu zónu a uličky mesta Medellin. Uvítaným spestrením je misia v džungli, kokové plantáže neďaleko San José, útok na pobreží Isla De Mentor či staré opustené doky Cartageny. Misií je bohužiaľ iba sedem, pričom sú rozdelené na niekoľko podlevelov, no aj tak sa nimi prestrieľate až príliš rýchlo. Na druhú stranu ale príjemne prekvapí ich detailné vymodelovanie a design, ktorý vám ani na chvíľu nedá pocítiť nudu a stereotyp.

Akčná hra je v prvom rade o zbraniach, akcií a výbuchoch a tak je jasné, že bez kvalitnej zvukovej kulisy by to predsa len nebolo ono. To si uvedomujú aj v Plastic Reality, čomu zodpovedá aj skvelé ozvučenie výstrelov, explózií a ostatných efektov, vrátane bullet-timu, kedy sa okrem času spomalia aj okolité zvuky a hudba. Škoda však, že dabing všetkých zúčastnených postáv má určité nedostatky v podobe menej výrazných hlasov a občas sa objaví aj nejaký ten problém s intonáciou, čo vzhľadom na súčasné štandardy zanecháva iba priemerný dojem. Podstatne lepšie je na tom soundtrack, ktorý strieda pomalšie orchestrálne témy s rýchlejším elektronickým tempom a tak dotvára atmosféru divokých prestreliek. Za nevýhodu možno považovať len jeho relatívnu krátkosť (zhruba 30 minút hudby v celej hre), kedy sa môže stať, že sa po určitom čase opočúva.

Celkovo mi El Matador tak trochu pripomínal Freedom Fighters inšpirujúci sa Maxom Paynom a nič viac ako sústavnú akciu v ňom netreba hľadať. K tejto hre sa ale môžete postaviť dvoma spôsobmi. Tým prvým je, že pristúpite na pôvodný zámer autorov a El Matadora budete hrať ako už toľkokrát spomínaného Maxa Payna, z ktorého si požičal viacero nápadov (bullet-time, ponuka pri výbere zbraní, predstavovanie postáv). V tomto prípade to má ale niekoľko nevýhod v podobe nie práve najlepšie spracovaného bullet-timu a s ním spojená presnosť streľby oponentov, čomu ešte miestami dopomáhajú isté technické bugy ako strieľanie cez steny, zasekávanie sa o predmety, prípadne mierne „šmykľavé“ ovládanie, na ktoré sa ale dá zvyknúť. Druhý spôsob je (povedané s nadhľadom) mierne taktický, kde takto väčšiu časť hry odohráte cez AIM mód (podobný tomu vo Freedom Fighters či Splinter Cell) a bullet-time využijete len vo výnimočných situáciách. Osobne mi táto druhá možnosť prišla oveľa viac zábavnejšia.

Po prejdení El Matadora môžem povedať, že som sa naozaj bavil, no moje pocity sú aj tak rozpačité. Na jednej strane tu stojí pekná grafika, slušná fyzika, široký výber zbraní a výborný design misií, no na strane druhej tu máme aj vyššie HW nároky, veľmi slabý a predvídateľný príbeh, zopár technických chybičiek a v neposlednom rade aj relatívnu krátkosť hry, kde s prižmúrenými očami môžeme vravieť o šiestich hodinách zábavy. Otázne ale je, či vám to bude stáť za to a či si to budete chcieť zopakovať. El Matador nie je zlá hra, ale bohužiaľ nálepky priemerného akčného titulu sa asi nezbaví. A pritom by stačilo tak málo.


Plusy
+ grafika a fyzika
+ zvuk
+ široký výber zbraní
+ design úrovní

Mínusy
- vyššie HW nároky
- veľmi slabý a predvídateľný príbeh
- krátkosť
- technické bugy a nedostatky v AI