F.E.A.R.

Keď som písal recenziu na Silent Hill 4, začal som sa zamýšľať nad tým, ako sa mi podarilo tak nalepiť na hororovú hru. Dospel som k názoru, že je to len tým príbehom, ktorý ma ťahá dopredu. Ale keď som prešiel aj F.E.A.R., zrazu mi došlo, že to nikdy nebolo len príbehom, dobrou grafikou či záverom, ale že strach vyhľadávam. Stal som ja jeho veľkým fanúšikom. A to isté platí o tejto hre, ktorá nielenže poriadne zamáva s vašimi nervami, ale aj vás ohúri svojou vynikajúcou grafikou, nevídanou umelou inteligenciou či ešte nevídanejšími druhmi nepriateľov. F.E.A.R. je proste pecka ako sa patrí.

Váš nepriateľ číslo jedna je (takmer) po celú hru muž menom Paxton Fettel, ktorý ovláda takpovediac veľkú armádu klonovaných vojakov, ktorí budú celú hru vašim primárnym cieľom( samozrejme až po Fettelovi) na odstrel. A vy zase ich. Až neskôr sa ale dozviete, že Paxtona ovláda ešte vyššia moc- malé divčatko. Alma. Vaša nová nočná mora.

Keď nebudete v hre práve strieľať po vojakoch a iných indivíduách( o ktorých bude reč), budú to títo dvaja, Alma a Fettel, čo vám budú celý čas naháňať strach.

Po spustený hry som si myslel, že po strašidelnom intre( kde uvidíte dokonca aj kus kanibalizmu) bude nasledovať miernejší level, ktorý vás v zmiernenej akcii naučí čo a ako, čo býva v FPS hrách skoro až pravidlom, ale bola to chyba ako hrom. V skutočnosti budete s prológu taký posratý, že by ste to najradšej s celou hrou hneď vzdali. Radšej napíšem ako to celé je: pri krátkej inštruktáži kde môžete len pozorovať obrazovky na ktorých je nasnímaný Fettel na olovrante s kečupom si hneď môžete všimnúť všetky tie paxtony, ehm pixely, ktorými boli postavy v hre obdarené nadostač, a ich realistické pohyby či mimika vás len utvrdí v tom, že niekto si dal na hre naozaj záležať. Hneď po očumovaní špeciálneho týmu s názvom First Encounter Assault Recon sa dozviete, že šéfko sa rozhodol poslať úplného nováčika hneď do terénu. Čiže vás. Potom už len vysadáte z auta a hor sa do prvej tmavej uličky. Ale nebojte sa, žiadny duch, vidina ani nepriateľ na vás spoza rohu nevyskočí. A práve to je to najstrašidelnejšie. Strach z temnoty a neznámeho. Tvorcovia hry vás šikovne vybavili baterkou, bez ktorej už nepôjdete ani na krok, a spoľahlivo vám vždy zhasne presne vtedy, keď skočíte do tmavej jamy, či keď budete na polceste za zvláštnym tieňom dievčatka v červenom alebo tajomného muža. Ručím vám, že vždy zastanete na mieste, a pekne krásne si počkáte, kým sa baterka dobije. Aj keď svieti len tak na meter a pol, budete na nej závislí ako pes na hladkaní za ušami.

Hneď ako sa dostanete z ulice do budovy, začne sa u vás prejavovať stiesnená atmosféra, ktorá bude v tejto hre na dennom poriadku. Tenké tmavé chodbičky, v ktorých cupkajú potkany bude to, po čom budete takmer celú hru chodiť. Chodíte si po budove, už len čakáte, kedy bude prvé „baf“ a vás tak mykne, že zhodíte optickú myš do kopírky. Ale nič sa nestane. Stále sa nič nedeje, len prázdne chodby, ale čo to zrazu- detský plač?? Priblížite sa k zamknutým dverám, ale nič tam nie je, len prázdne krabice. Zahrávajú sa s vami snáď vlastné zmysly? Ak hej, tak to už trochu preháňajú, lebo spoza chrbta sa na vás valí akoby neviditeľná stena, ktorá vás určite pridlávi, ale v tom zmizne, a pred vašimi očami sa na sekundu ocitne obraz krvou zničenej tváre nejakej mŕtvoly, ale aj tá opäť zmizne. Postupujete dopredu stále po tej istej chodbe, keď zrazu na jej vzdialenom konci za dverami prejde akýsi tieň neznámeho muža. Idete za ním, ale keď ste presne pred dverami silno sa zabuchnú...Niekto zjavne nechce, aby ste pokračovali, ale to je vám prd platné, keď sa už nemôžete vrátiť, a tak vkročíte do miestnosti, kde sa sama od seba rozkýva lampa na strope a na miestnosť vrhá čudné tiene, ktoré by ste radšej nevideli... Máte dosť? Verím vám. A to je ešte len prológ, dámy a páni. To je len začiatok.

Tieto príjemné zážitky z hry ešte viac zvýrazňuje hrôzyplná hudba, ktorá niekedy pripomína škrabanie po tabuli, hlavne keď sa deje niečo nezvyčajné či paranormálne. Šepkanie čudných hlasov, zdrvujúce vety, ktoré vyslovujú neznáme entity a idú akoby až z vnútra vašej hlavy, ako napríklad: „Kill them all!“ sú posledným klincom do rakvy vašej istoty, či je to vhodná hra pre desaťročného brata. V hre totiž často narobíte vy sami väčší masaker, ako nájdete pred sebou.

Je tu však niečo, čo vás často úplne odpúta od týchto hororových rekvizít, ktoré vás budú sprevádzať celý čas. Umelá inteligencia je totiž na takej vysokej úrovni, že vám udrie do očí hneď pri prvej potýčke s nepriateľmi. Tieto „klony“ pracujú vo vynikajúcej koordinácii, ukrývajú sa, hádžu granáty, vyhľadávajú miesta kde ste najzraniteľnejší, stále navzájom komunikujú pomocou vysielačky(alebo niečoho modernejšieho? Fakt neviem), proste robia všetky veci, ktoré majú. Presne takto si predstavujem umelú inteligenciu v hrách tohto typu.

Keď sa dostanete do poriadnej prestrelky, tá vás tak rozpumpuje, že ihneď zabudnete na všetky hlúpe tiene malých dievčatiek a krvavé vízie. Vtedy prídete na to, že hlavným aspektom hry nie je akési strašenie, ale streľba a akcia. To ostatné je len veľmi chutná omáčka. Koniec koncov je to FPS-ka, nie? O to tam ide- prekonaj strach a dostaň sa k jadru.

A dostávame sa k ďalšej fantastickej veci- nepriateľom. Najčastejšie sa budete stretávať s „obyčajnými“ vojakmi, ktorý vás vždy prekvapia svojou tímovou prácou. Keď však prvý krát príde na scénu „trochu“ väčší model R.E.V.E., budete mať pocit, že Dahaka sa vrátil( ak poznáte princa . V dôležitých scénach sa automaticky zapne bullet-time, ktorý vám efektne pomôže pochopiť smrteľnú dôležitosť situácie. Proste sa prechádzate po chodbe, keď z ničoho nič sa všetko spomalí, vybuchnú oceľové dvere a z kúdoľa dymu vás zasype železnými bodcami hrubšieho rozmeru(alebo nedajbože raketometom) dvojmetrový robot, ktorého tri –štyri strely sú pre vás smrteľné, zato on je skoro nesmrteľný... Ďalší zo zážitkov, pre ktoré sa oplatí hrať počítačové hry.

To je však len začiatok. Po ceste stretnete aj nepriateľov iného typu, ktorý sú napríklad neviditeľný, presne ako filmový predátor. Tak títo ma fakt štvali. Najhorší zo všetkého bol ich príchod na scénu, pretože nikdy neviete, či je to len vízia, alebo realita. Úplne prvé stretnutie z vás vymláti dušu. A to som ešte nespomenul, že sa vedia premiestňovať. Tu som však narazil na menšie sklamanie- všetci títo exotický nepriatelia slúžia len ako čerešnička na torte pri stálych. Je smutným faktom, že za celú hru ich stretnete veľmi málo krát, mám dokonca pocit, že istý druh pavúkovitých netvorov som musel ničiť iba jediný raz, a tak je mi ľúto nevyužitých možností. Jedno sa však autorom odoprieť nedá- každý špeciálny nepriateľ prichádza na scénu s veľkou slávou v podobe desaťminútovom chodení po prázdnych chodbách a pozorovaní zvláštnych úkazov(prečo sa tá doska na strope sama od seba ohla? Žeby tu bol niekto neviditeľný?), ktoré vás psychicky pripravujú na typ nového nepriateľa. Ďalšia vec však je, že všetci neobyčajný nepriatelia sú až extrémne silný a potrebujú špeciálnu starostlivosť, aby boli zahnaný do večných lovíšť.

Iná osobitná kapitola hry sú jej zbrane. Sú tu tie najobyčajnejšie pôsobiace modely brokovnice alebo samopalu, ale v hre tiež nájdete dosiaľ nikdy nevidené kúsky, ako je napríklad už spomínaný veľmi účinný vrhač železných kolov, alebo akási super zbraň, ktorou ked vystrelíte, neostane z nepriateľa nič viac ako kaluž krvi a kostra.

Teraz k bullet-timu. Prečo ma neprekvapuje, že od vydania prvého Max Payna je v skoro každej hre, či je to najnovší diel Need For Speed, alebo Bloodrayne. A dostal sa aj sem. Keď však nebudeme myslieť na otázku plagiátorstva a originality, ľahko zistíme, že bullet-time je v tejto hre niekedy na nezaplatenie. Neviem či je to tak u každého, ale ja som ho od prvého použitia automaticky zapínal pri každej jednej prestrelke, pretože sa mi stal najlepším pomocníkom. A navyše je taký efektný...

Keď sa nebudete báť zbytočne liezť do tmavých chodieb a tunelov, môže sa vám to veľmi dobre vyplatiť. Je totiž šanca, že nájdete injekčnú striekačku, ktorá vám buď zvýši trvanlivosť bullet-timu(ktorý sa a začiatku hry míňa až bolestne rýchlo), alebo výšku života. Tieto striekačky sú veľmi užitočné a doteraz ma škrie že som nepozbieral všetky...

Celá hra je rozdelená na jedenásť intervalov, v ktorých máte takmer vždy rovnaký primárny cieľ: eliminuj Paxtona Fettela. Bohužiaľ, ďalšia vec ktorá sa po celú hru nezmení, je prostredie. Neustále a vždy budete dookola chodiť po (v lepšom prípade) prázdnych kancelárskych chodbách alebo prípadne nejakom vedeckom laboratóriu, ktoré po polhodinke bude ústiť do ďalšej kancelárie. Nuda. Toto je snáď najväčšia viditeľná chyba v celej hre, pretože neustále obiehanie toho istého druhu priestorov robí jednej vynikajúcej hre zbytočnú škodu keď pritom viem, že tvorcovia majú určite na viac.

Ku koncu hry sa spomínaná rovnováha medzi strachom a bojom nakloní na opačnú stranu, a vyvrcholí v šokujúcom závere hry, ktorý vám až do poslednej minúty nedá vydýchnuť. Už len ´počkať na dvojku...

Plusy: -atmosféra strachu
-vynikajúca umelá inteligencia
-rozmanitosť nepriateľov

Mínusy: -to isté nezáživné prostredie po celú hru
-možno až príliš zahalený príbeh
-nevyužité možnosti