Tom Clancy's End War

Tom Clancy.

Kto by nepoznal toto meno? Meno človeka, ktoré výtvory zasiahli do každej časti dnešného "multimediálneho" sveta?

Vášnivý dospelý čitateľ si vybaví celú sériu vysokokvalitných knižných titulov, ktoré sú vo sfére politických thrillerov doslovnou analógiou k titulom od Robina Cooka vo sfére thrillerov z lekárskeho prostredia. Nadšený filmový fanúšik si okamžite spomenie na preslávenú sériu Ryanoviek (nemýliť si s Zachráňte vojaka Ryana, to je úplne niečo iné ). A čo hráč? Každý hráč bez výnimky si zasa hneď vybaví v mysli vysoko kvalitné herné série Rainbow Six, Ghost Recon či minimálne Splinter Cell, herné série, ktoré definovali svoj žáner úplne v novom svetle a priniesli mnoho mnoho nových prvkov resp. staré zabehnuté doviedli takmer k dokonalosti. Tom Clancy je meno, je to značka, je to záruka kvality, preto je studnica nápadov ako zrealizovať jeho knižné diela aj do iných foriem prezentácie stále bezodná. Aj v súčasnosti sa pod záštitou tejto značky vytvárajú nové tituly ako Splinter Cell Convinction, H.A.W.X. a End War. Posledný menovaný si už svoju premiéru užil už na všetkých hlavných platformách (Xbox360, PS3 aj PC), my sa teraz pozrieme trošku na zúbok jeho PC verzii.

„Unit One move to Alpha“

Od vydania konzolovej verzie už ubehli takmer štyri mesiace a konečne sa táto v určitom smere naozaj revolučná a inovatívna hra presunula aj na pPCh = pieskovisko PC hráčov
Spomenul som revolučná. Prečo? Ak sa nájde ešte niekto, kto by tento titul nepoznal, tak ho trošku priblížime. Pamätá si niekto z vás na prvý trailer, ktorý obehol svet pri predstavovaní ďalšieho prírastku do rodiny Command and Conquer titulov s jednoduchým označením „Generals“, kde stál generál nad virtuálnou mapou, presúval svoje jednotky po bojisku a chladným hlasom rozdával príkazy, ktoré všetky jednotky na slovo poslúchali? Bože, keby som tak mal niekedy možnosť byť na mieste toho generála, keby niekto raz vytvoril hru na podobnom princípe a neskončilo by to len pri takýchto krásnych prezentačných videách či cutscénach – toto mi ako prvé prebehlo hlavou po jeho stodvadsiatom pozretí. Páni z Ubisoftu Shanghai sa rozhodli môj sen tajne splniť a vytvorili svoj jedinečný titul End War. Nestačilo im, že sa vydávajú na málo prebádanú oblasť konzolového sveta, ktorú tvoria stratégie, nebrali ohľad na to, že to nie je zrovna ich najbežnejší žáner v ktorom by mali roky skúseností, oni sa dokonca rozhodli priniesť niečo nové, čo raz a navždy redefinuje resp. modifikuje svoj žáner na vyššiu úroveň naprieč všetkými platformami. Neznalý témy sa spýta, čo to už len môže byť? Nasaďme si headsety a čítame ďalej. „Čoze headsety? Good joke a to je načo?“ Dve slová

„Voice command“

alebo inak ovládanie hlasom. Pekne si zdvihneme sánku spod stola a pokračujeme v čítaní... Áno, ovládanie hlasom, alebo aj inak prvok, ktorý by vlastne mal byť jedným z hlavných definícii a pojmov, pokiaľ si v hernom slovníku vyhľadáme slovo „stratégia“, ale nie je tak. Od počiatku herných vekov vyšlo nepreberné množstvo stratégii, z ktorých sa určité percento pýšilo nejakou tou vychytávkou (RPG zložky, viaceré úrovne máp, deformácia prostredia atď.), ale hlasové ovládanie na svoju premiéru čakalo až do novembra 2008. Trochu dosť dlho nie? Takže pokračujeme.

„Unit Two move to Target“

Príbeh End War je vcelku dosť reálny ba až hrozivo skutočný. Pardón, myslel som tým námet. Príbeh totiž v tomto prípade musel ustúpiť do pozadia kvôli zdokonaľovaniu technológie. Takže námet čerpá z jednej z najhorších nočných môr každého prezidenta, vysokopostaveného politika, či bežného radového občana a to z hrozby WW3 čiže tretej svetovej vojny (v súčasnosti potenciálnej atómovej, časom sa to môže vyvinúť do modernejšej technológie, ale o tom inokedy). Nakoľko príbeh utlačili hneď po úvodných scénach do úzadia, priebeh hrou pozostáva vlastne z rôznych misii viac či menej podobných – presuň sa z bodu A do bodu B, znič nepriateľa, alebo presuň sa z bodu A do bodu B a obraňuj bod C, prípadne určité kombinácie s presunom jednotiek či bez, menia sa len prostredia, jednotky, vybavenie a sila/množstvo nepriateľov. Prirovnal by som to k SP Quake 3, ktorý bol tiež v podstate offline verziou MP. Základom je získavanie tzv. „Command Points“, za ktoré si môžete privolať podporu v podobe nových jednotiek. Tieto body získavate dvomi základnými postupmi: 1. obsadzovaním kontrolných bodov na mape, 2. likvidovaním nepriateľov.

„Unit Three attack Hostile Four“

Ako teda dopadlo hlasové ovládanie? Povedal by som na „jedna mínus“, ale ako prvej lastovičke v tomto smere je to nadmieru skvelý výsledok. Lokalizáciu samozrejme v tomto prípade hľadať nemusíme, kto sa rozumie tématike tvorby SW pre rozpoznávanie hlasu, vie prečo. Takže pekne zrozumiteľne „ínglišisízy“. Každá mapa je podľa bežného vojenského systému rozdelená na určité body, ktoré majú svoje označenie (A=Alpha, F=Foxtrot atď.), nepriateľia sú jednoducho označený ako Hostile so svojim vlastným poradovým číslom (Hostile 1, 2, 3, ...), naše jednotky rovnako len Hostile nahradilo Unit. Samozrejme existujú aj presnejšie označenia, ale tie využijeme skôr pri privolávaní podpory (letecká, pozemná atď.). Nájdete tu všetko od ľahkej pechoty, cez transportéry, tanky až po delostrelectvo a vzdušné sily. Jednotky sú na súčasné pomery nadmieru úspešne vyladené podľa svojich reálnych predobrazov, neodporúčam klasický RAMBOštýl, označiť všetky jednotky a hurá do boja. Nejaká tá taktika je nanajvýš potrebná, aby sa z pôvodne zamýšľanej úspešnej vojnovej výpravy nestalo „KIA mejdan“.

„Unit Four Retreat“

Pokiaľ nie je z vás každý zdatný angličtinár, odporúčam si pri niektorých slovíčkach naštudovať ich význam aj výslovnosť, pretože pre ústup budete márne hľadať v amerických filmoch bežne zaužívanú kombináciu „Back Off MF“, tu je to „Retreat“, čo nie je až tak bežné slovíčko, teda aspoň pre mňa nebolo, aj keď som samozrejme jeho význam pochopil hneď aj bez spomínaného slovníka. Inak systém rozpoznávania hlasu pracuje takmer bezchybne, môžte hovoriť plynule, bez žiadnej robotickej schémy. Takmer bezchybne preto, lebo som narazil na rovnaký problém ako Blade vo svojej konzolovej recenzii a to s rozpoznávaním príkazov „Move To“ a „Attack“, čo je zvláštne, nakoľko ich výslovnosť je úplne odlišná a vo význame pri boji je ich odlišnosť ešte väčšia. Možno by pomohol kvalitnejší headset, ale kvôli jednej hre mi to zasa za tie peniaze nestojí, radšej budem tieto dva príkazy vyslovovať pomalšie.

„Unit Two move to Target. Unit Two move to Target.“

Nie, nebojte sa, netreba zadávať žiaden rozkaz dvakrát. Jednotky poslúchajú na slovo. Ale po absencii hlbšieho príbehu, problémov s „Move to“ a „Attack“ sa dostávame k ďalšiemu problému, ktorým je pomalosť, nulový spád (nechcem napísať nuda), pretože jednotky sa hýbu niekedy neuveriteľne pomaly a nie je to HW náročnosťou titulu, ktorá je inak zvládnutá pri súčasnom trende nevydarených portov z konzol na jednotku. Keby som mal len tak z fleku spomenúť dva super porty a dva katastrofálne porty, tak na jednej strane to bude Mirrors Edge + End War a na druhej Grand Theft Auto 4 a Saint´s Row 2. Jednoducho zadáte príkaz a pri dlhšej trase presunu jednotiek si môžte odskočiť na kávu. Misie resp. mapy sú našťastie tak pol na pol, čiže tie rozsiahlejšie, kde si pathfinding jednotiek spolu s ich pomalým presunom berie svoju daň sa striedajú s tými menšími, kde ide o čistú akciu. Určite nemožno spomínať nudu, ani v skutočnosti žiaden konflikt netrvá pár minút.

„Unit One camera.“

Grafické spracovanie. Na konzolách bezpochyby medzi špičková grafika sa na PC trošku stráca. Na vine sú slabé textúry, ktoré pri vzdialenom pohľade sú síce pekne nasvetlené a shadery robia svoje, ale pri bližšom „najetí“ na jednotku alebo do víru boja vidno aj to, čo by asi byť vidieť nemalo. Alebo je toho vidieť menej, ako by malo byť vidno? Vyberte si sami. Jednoducho v porovnaní sú súčasnou jetnotkou Dawn Of War 2 je toto len chudobnejším odvarom. Ale buďme realistickí a úprimní, DoW2 je špička, na ktorú sa neťahajú vizuálom ani také hviezdy ako Red Alert 3 alebo Tiberium Wars, takže pri End War je grafika postačujúco aspoň nadpriemerná. Naproti tomuto faktu sú pohyby, animácie jednoiek a aj celkovo jednotlivé efekty na vysokej úrovni aj na PC pomery. Takže určite sa End War nemá po grafickej stránke za čo hanbiť a niektoré scenérie vytrhnuté z kontextu naozaj stoja za to.

„Do you hear me, Soldier?!“

O zvukovej stránke toho písať nejde, pretože... pretože ono je tak trochu úplne normálna a (ne)výnimočná, že hre tak akurát sadne a vy ju nevnímate ani ako audioorgistický zážitok, ale ani vás zbytočne je využitie neirituje.

„Myší kožížek“

Pokiaľ by sa vám nepáčila novinka, ktorou je spomínané ovládanie hlasom, mám pre vás milú správu a to, že tento kvalitný konzolový port obsahuje aj klasické „myšoidné“ ovládanie, takže označiť jednotky, zadať trasu a valíme + ďalšie možnosti ponúkajú klávesové skratky, jednoducho End War ponúka okrem Voice Command-u aj všetko to, na čo sme už dávno zvyknutí, takže žiaden strach.

„World War Three – The Judgement Day“

Takže aký máme verdikt z týchto predchádzajúcich niekedy až strojovo suchých ton textu, absentujúcich jednoznačné klady a zápory? Pre fanúšika a večného snílka akým som ja, je to End War naozaj splnený sen. Sadnúť do kresla, nahodiť headset, rozdávať príkazy... Jednoducho hlasové ovládanie je okrem dotyku a priamej účasti na mieste posledným prvkom, ktorý naplno spája dianie na obrazovke s tým čo konáte vy. Jedinečná možnosť byť na chvíľu skutočným generálom, byť zodpovedným za každé svoje slovo, každý rozkaz, nie len suché pohnutie myškou alebo iným ovládačom. Atmosféra ako vo filme. Na druhej strane absencia hlbšieho príbehu, ktorý by vás nútil hrať ďalej kvôli rozuzleniu a nielen kvôli spoznávaniu nových jednotiek + slabý pathfinding a máme tu prototyp rozporuplnosti. MP nehodnotím, lebo som ho nehral. Je ťažké znova popísať hru , o ktorej vlastne už všetko bolo raz napísané, takže všetko, čo v mojom texte nenájdete, je v konzolovej recenzii od Blade-a. Jedno je ale isté, po tomto počine Ubisoftu stratégie už nikdy nebudú také, aké boli doteraz. End War skrýva ohromný potenciál, ktorý by mohol zúžitkovať v prípadnom datadisku alebo priamo pokračovaní. Viac príkazov resp. možnosť navoliť svoje vlastné, dopracovať príbeh, vyladiť pathfinding a máme tu skutočnú lahôdku, ktorá svojou atmosférou do seba vtiahne aj posledného zarytého odporcu stratégii a prinesie filmový feeling priamo na vaše monitory...

Hodnotenie
Plusy
+ovládanie hlasom
+kvalitná optimalizácia
+efekty a celkový vizuál
+vyváženosť jednotiek
+atmosféra „Generála“
+prídavné ovládanie myšou
+príťažlivá téma (WW3)
+potenciálne MP (podľa konzolovej
recenzie)

Mínusy
-absencia hlbšieho príbehu
-problematický pathfinding
-rozpoznávanie „Move to“ a „Attack“
-malá variabilita/originalita prostredí
-priemerné audio
-"konzoloidné" textúry (=slabšie detaily)

Výsledná známka
7/10 (pre bežného alebo aj náročného stratéga)
8-8,5/10 (pre fanúšika originálneho feelingu "Voice Command" ako ja)