The Last Of Us Part II

The Last of Us 2 (som hyperlenivé indivíduum, takže ďalej len TLOU2) bola hrou, na ktorú som sa vyslovene tešil. Pokračovanie hráčmi oceňovanej Playstation exkluzivity na seba nechalo čakať prakticky celú dnes už dosluhujúcu konzolovú generáciu, takže očakávania boli prirodzene vysoké. Kontroverzie na seba nenechali dlho čakať a vyrojili sa napokon ešte pred samotným vydaním hry.

Leaky, ktorým som sa na (ne)šťastie úmorne vyhýbal boli pomyselným prvým želiezkom v ohni. Vysoké hodnotenia väčšiny relevantných herných webov ma však utvrdili v tom, že netreba panikáriť a na svoju predobjednávku som po nekonečnej sérii odkladov ďalej netrpezlivo vyčkával. Po 28 hodinách a 23 minútach, ktoré som pri hre strávil som sa konečne dobojoval k záverečným titulkám a po bezmála 7 rokoch znova pocítil potrebu napísať niečo, čo sa v tunajších kruhoch ukrýva za noblesne znejúce slovko „recenzia”.

Presnejšie však pôjde skôr o esej, v ktorej sa v krátkosti pokúsim vysvetliť, prečo pokračovanie vo výsledku nefunguje, tak ako si to moja skromná maličkosť predstavovala. Ale nepredbiehajme.

Aby som ale nezabudol:

!SPOILER ALERT, MASSIVE SPOILER ALERT!

Ťažiskom prvej hry bol napriek chytľavému gameplay(u) a podmanivému vizuálu bezosporu príbeh. Dobre napísané a zahrané postavy, sprostredkovali v postapokalyptickom svete uveriteľný a na emocionálne momenty bohatý príbeh. Prirodzene som očakával, že tomu nebude inak aj v pokračovaní. Hodnotiť príbehovú hru (v prípade TLOU2 to platí snáď dvojnásobne) bez dôkladnej analýzy jednotlivých ťažisiek príbehu je dosť problematické. V recenzii, ktorá nechce hráčom pokaziť herný “zážitok” spoilermi recenzujúci nemá dostatočný priestor na to, aby pozitíva či neduhy príbehu adekvátne odargumentoval a nezostámu mu nič iné ako ich okrajovo načrtnúť. Príbeh musí potom viac-menej odbiť výsledným zhodnotením toho, či sa mu páčil alebo nie. Lenže ako už bolo napísané, toto nie je čistokrvná recenzia, ale skôr esej.

!AND AGAIN, MASSIVE SPOILER ALERT!

Ak si hru nedohral a plánuješ tak urobiť, v ďalších riadkoch budem detailne rozoberať kľúčové momenty hry, takže máš poslednú možnosť prestať čítať a „užiť” si všetky tie wau (& wtf chvíľky) na vlastnej koži. Ďalej teda len na vlastné riziko.

YOU HAVE BEEN WARNED

Hlavným problémom príbehu TLOU2 napriek mnohým názorom, ku ktorým sa možno naprieč internetmi dopracovať, určite nie je možno až príliš nápadná politická korektnosť. Dve hlavné hrateľné postavy sú ženy, čo je pravdupovediac úplne v poriadku. Lara Croft uzrela svetlo sveta ešte skôr ako ja, takže toto nemôže v roku 2020 snáď už nikoho nijakým spôsobom šokovať. To, že Ellie je lesba v trochu komplikovanom vzťahu so svojou bisexuálnou tehotnou kamarátkou židovského pôvodu, taktiež nie je objektívnym dôvodom na to udeliť hre 0/10 (za predpokladu, že sa hra nedostane do pazúrov nejakému zakomplexovanému homofóbnemu chudákovi). To, že TLOU2 je silnejšie orientované na nežnejšie pohlavie a muži sú tam (teraz trošku nadnesene) len na to, aby boli ubíjaní golfovými pálkami, strieľaní do hlavy a likvidovaní všakovakými brutálnymi spôsobmi síce môže miestami pôsobiť povedzme groteskne, ale v prípade kvalitného príbehu by zase nemuselo ísť o zásadné faux pas. Konieckoncov v nepriateľských radoch sú častokrát aj ženy a autori opakovane nešetrili dokonca ani najvernejšieho priateľa človeka.

Oprostený od tejto (pseudo)kontroverzie sa tak pomaly, ale isto spoločne dostávame k hlavnému kameňu úrazu. Toľko očakávaný kvalitný príbeh. Má TLOU2 niečo, čo by sa mohlo priradiť k inkriminovanému slovnému spojeniu? Bez ďalšieho chodenia okolo horúcej kaše musím napísať, že bohužiaľ (všetci príslušníci PC master race sa teraz môžu spokojne zasmiať v zmysle: „Jak bohužiaľ?! Bohužiaľ pre neho/ejkejej konzolvého plebsa.) nemá. Hneď v úvode na nás autori vychŕlia najväčší šok moment celej hry. Smrť Joela. Tu musím zdôrazniť, že problémom ako takým nie je samotná smrť pre mnohých obľúbenej postavy, skôr spôsob, akým k nej autori pristúpili. Zabitie populárnej postavy je či už v hrách, filmoch alebo knihách prvkom, ktorá u (vnímavého) pozorovateľa deja vyvolá silnú emóciu, častokrát dodá danému charakteru hĺbku a podtrhne mieru uveriteľnosti.

Zoberme si napríklad inú mainstremovo úspešnú hru menom Red Dead Redemption. Rock* nás (alebo väčšinu z nás) dvakrát dojal, keď v prípade prvej aj druhej časti RDR v závere ako cez kopirák dvakrát brutálnym spôsobom sprevadil z herného sveta hrateľnú ústrednú postavu. A treba podotknúť, že ako v prípade Johna Marstona tak aj u Arthura Morgana skvele napísanú, s ktorou si hráč počas niekoľkých desiatok hodín budoval určité puto. Na jednej strane to asi všetkých hráčov v určitom zmysle naserie, ide však o element, ktorý robí príbehy uveriteľné, emotívne a šokujúce. A o to v podstate ide. Rovnaký prvok predsa stojí za popularitou kníh G.R.R. Martina či nimi inšpirovaného seriálu.Práve GRRM je v tomto fenomenálny. Najprv starostlivo u čitateľa buduje obľubu nejakej postavy a následne (často šokujúco) danú postavu zahluší. To je niečo, čo na knižnej sérii Pieseň o ľade a ohni či seriáli Hra o tróny všetci svojím spôsobom milujeme a nenávidíme zároveň. TLOU 2 však podobne ako spomínaný seriál (vo svojích posledným sériách) trpí rovnakým neduhom. Šokuje, ale nedáva zmysel. Smrť Joela je síce šokujúca a rozhodne aj emotívna, v hlbšom kontexte príbehu však prichádza v najnevhodnejšiu možnú dobu a rozhodnutie autorov zabiť ústrednú postavu v danom čase a na danom mieste okrem prvotného wau efektu vskutku žiadny ďalší zmysel. nedáva Znova opakujem, že nemám problém s tým, že sa rozhodli Joela odpraviť, dokonca si myslím že pre kvalitnú postavu je lepšia smrť (v správnom čase) ako postupná deštrukcia dobrej postavy upadajúcim scenárom. V tomto prípade však išlo o lenivosť tvorcov pracovať s postavou a pomyselnú podpásovku všetkým hráčom prvého dielu. Zabiť Joela po cca 30 minútach screen time(u) je najmä v prípade, že sa bavíme o takmer 30 hodín dlhom pokračovaní jednoznačný prešľap.

Hra si absolútne nevytvorila pôdu pre následné udalosti, ktoré sa ďalej viac-menej točia len okolo jedného. Pomsta. Nutno dodať, že tá ako ústredný motív diela nemusí byť vždy nutne na škodu, Gróf Monte Christo v knižnej či Gladiátor vo filmovej paralele budiž dokonalým príkladom. V tomto prípade však napriek niekoľkým emotívnym pasážam pôsobí daný motív s ohľadom na neohrabane napísané postavy dosť plytko. Ellie sa prvú časť hry prebojováva naprieč Amerikou za Abby a likviduje bez mihnutia oka doslova všetko, čo sa jej postaví do cesty. Nič viac, nič menej. Jej počínanie okrem záverečnej pasáže hry možno chápať, ale v porovnaní s prvou časťou pôsobí po zhruba 13 hodinách hrania takáto náplň dosť prázdno. V druhej polovici hry sa u nás autori kŕčovito snažia zmeniť pohľad na dovtedajšieho antagonistu Abby a zpochybniť u hráča motívy, ktoré mu dovtedy podsúvali. Túto úlohu si však výrazne sťažili práve svojím neohrabaným scenárom, kedy Abby bez akéhoľvek backgroundu hneď v úvode brutálne Joela umláti golfovou palicou k smrti. Ako keby tento šport nebol už tak dostatočne nepopulárny… Opäť ma nechápte zle, nemám nič proti tomu, keď sa na prvý pohľad záporne prezentovaná postava postupne posúva do roviny antihrdinu. Práve naopak, ide o jeden z mojích obľúbených príbehových zvratov. Opäť použijem na prirovnanie svet, ktorý vytvoril G.R.R.M. a priam učebnicový príklad v postave Jaime Lannistera. Jaime Lannister bol v úvode čitateľovi z pohľadu ostatných postáv prezentovaný ako vyslovený č*r*k, ale potom ako autor popíše udalosti z Jaimeho perspektívy prinúti postupne čitateľa (či diváka) svoj doterajší pohľad aspoň sčasti prehodnotiť. Predtým nenávidená postava sa takýmto spôsobom môže pretransformovať na postavu, ktorej konanie je pochopiteľné a dokonca jej čitateľ môže v určitých momentoch začať fandiť.

O niečo podobné sa zrejme snažili aj autori TLOU 2 v prípade Abby. Chápem o čo im ide, ale spôsob akým to spravili sa dá prirovnať k streleniu sa do vlastného kolena. Odhliadnuc od groteskného vzhľadu Abby (také trapézy a bicáky som ešte na žiadnej žene vo fitku nevidel, nemám nič proti “strong female character”, ale môže mi niekto vysvetliť prečo má do prdele vyslovene mužský model postavy?!), ktorý na jej popularite rozhodne nepridáva, musím možno trochu kacírsky priznať, že druhá pasáž hry z pohľadu Abby ma teda aspoň po hernej stránke bavila a miestami (záver v suteréne nemocnice, prechod mrakodrapmi) bola dokonca pútavejšia ako úvodný part za Ellie. Všetko toto ale prišlo neskoro. Prečo sa nám nerozhodli ponúknuť perspektívu Abby skôr zostáva pre mňa záhadou. Áno, na mieste by bol argument asi každého hráča typu „pRečO mÁm hRAť Za tÚTO nEzNámU A nEZaujíMAvú pOstAVu?”, ale v prípade že by v úvode venovali viac herného času motívom Abby a hranie za ňu by sa striedalo s hraním za Ellie a Joela, bol by zlomový okamih príbehu (smrť Joela) dajme tomu niekde v polovici po 15 hodinách omnoho lepšie načasovaný ako tomu bolo v skutočnosti. Najmä s ohľadom na potenciál dvojice Ellie & Joel, ktorá mala rozhodne na viac ako na zhruba hodinku flashbackov.

Prečo sa nevenovali napríklad založeniu, rozširovaniu a životu v usadlosti, v ktorej sa príbeh začína? Nie, namiesto toho sme dostali úvodných 15 hodín bezmyšlienkovým putovaním za pomstou. Ironický potlesk. Keby sa aspoň oprostili od trápnych momentov do očí bijúceho plot armor(u) a nespočetných záchran sekundu pred smrťou a stupidných klišé typu, že zo všetkých hliadok je to zrovna Joel, kto zachráni Abby, ktorá ho následne so svojou partičkou nezabudnuteľne zavraždí. Alebo to, že Tommy v závere presvedčí Ellie na poslednú výpravu zrovna v tom čase, keď jej pomyselnú obeť unesú, aby ju Ellie musela najprv zachrániť a pri pohľade na to, čím si Abby musela prejsť opäť raz prehodnotila svoje pohnútky. Po 30 hodinách je tak vyloženým utrpením sledovať Ellie, ktorá sa za svojho boha nevie rozhodnúť či vlastne chce alebo nechce Abby mŕtvu, potom čo sa nad ňou Abby veľkoryso dvakrát (a najmä potom čo jej Ellie pozabíjala všetkých kamarátov dosť nepochopiteľne) zľutovala. Opäť chápem, že sa autori snažili vyslať posolstvo toho ako pomsta dokáže ničiť ľudské životy, ale spôsob, akým to robia pôsobí tak neohrabane a nerozhodne, že sa na to (áno, tu hovorím vyslovene o konci) už nedá pozerať. Inými slovami je to naťahované nasilu a zbytočne asi ako úd po orgazme.

V závere prezentujú Ellie ako doslova bezcitnú suku zaslepenú pomstou, ktorá prikladá bezbrannému decku nôž ku krku a núti k súboju Abby (ktorej hráč v tomto prípade nemôže nefandiť). Následne ju dlhé minúty reže a topí, aby si to všetko behom sekundy pri spomienke na Joela hrajúceho na gitaru rozmyslela a napokon ju predsalen nechala odísť. WTF? Aký zmysel celý ten epilóg potom mal a prečo sa vlastne hra nemohla ukončiť o dve hodiny skôr hneď potom, ako sa Abby nad Ellie (opakujem znova vyslovene nepochopiteľne) zľutovala? Priznávam, že neviem. Pôsobí to celé tak nejak nijako, nedomyslene, ba až odfláknuto. Ako keby kŕčovito chceli spraviť z (po scenárovej stránke vyslovene zanedbanej) Ellie darebáka a z Abby klaďasa, ale napokon si to všetko v hodine dvanástej rozmysleli. Celých 30 hodín potom vyšumí niekde do prázdna, pretože Neil Druckmann & spol. sa nevedia rozhodnúť, čo vlastne chcú hráčovi ponúknuť. Príbeh TLOU2 sa tak nedá nazvať inak ako nenaplnený potenciál...

A tým sa dostávam kooooonečne ku koncu. Počkať, počkať. Zabudol som na gameplay. Ktorý je úplne rovnaký ako v prvej časti. Keď niečo funguje načo to meniť? Ani po viac ako 6 rokoch? Asi nie, či?! Inu, TLOU 2 sa hrá stále dobre, ale oproti jednotke, ktorá mala o triedu lepší príbeh a bola kratšia tomu miestami chýba šťava a niekde v 1/3 nenápadne začne vystrkovať rožky stereotyp. Looting a craftovanie na striedačku s bojovými pasážami stále aj po rokoch ako základná náplň hry fungujú, ale myslím, že po odčítaní niekoľkých hodín cutscén je neustále opakovanie týchto činností po zvyšných 20 hodín priveľa. V tomto prípade platí, že dlhší neznamená vždy lepší (žiadne dvojzmysly;).

Osobne by som ocenil radšej kratšiu kampaň a prítomnosť multiplayeru. Čo je vskutku zvláštna výčitka od človeka, ktorý odjakživa preferoval singleplayerovo založené tituly. Multiplayer v jednotke bol však pomerne chytľavý a matne sa pamätám, že som nejakú tú hodinu pri ňom strávil. Prečo tu absentuje? Opäť netuším. Graficky nie je čo vytknúť a ťažko čakať od súčasnej generácie PS niečo viac. Designovo sú levely na najvyššej úrovni, umné striedanie otvorenejších lokalít zameraných na (nepovinné) oddychovejše preskúmavanie a craftovanie s lineárnejšími, akciou hnanými pasážami hráča sprevádza prakticky celú hru.

Prostredia ako metro, mrakodrap či nemocnica sa vďaka vygradovanej ťaživej atmosfére vryjú do pamäti. Chválim najmä plynulý prechod medzi cut scénami, ktoré sú vizuálne prakticky na rovnakej úrovni ako samotná hra. A taktiež zmysel pre detail. Nepriatelia disponujú na herné pomery slušným inteligenčným kvocientom, vzájomne sa oslovujú menami, pri nájdení mŕtveho parťáka prechádzajú do ostražitejšieho módu, v prestrelkách sú aj na nižších úrovniach nepríjemne presní a nejeden raz dokážu hráčovi (najmä vo väčších počtoch a so psíkmi) zatopiť. Potešia aj netradične prepracované collectibles, kartičky boli zaujímavé a je vidno, že sa aj s takouto banalitou Naughty Dog pekne vyhrali.

A teraz už vážne koniec. Zazvonil zvonec (či notifikácia signalizujúce vybitú batériu) a tým pádom je esejorecenzie koniec. Hodnotenie na začiatku som cielene neuviedol, aby som potencionálnych zvedavcov aspoň trochu prinútil čítať a nezamerať sa cielene len na známkou. Ktorá by mimochodom za mňa, v prípade, že by som chcel byť veľkorysý bola niekde na úrovni 7/10. TLOU2 je hrou, ktorá (oprávnene) rozdeľuje hernú komunitu. Jední ju budú bezbreho milovať, druhí zhadzovať a hejtovať. Ja som niekde uprostred. Väčšiu časť ma dokázala baviť, príbeh ponúkol niekoľko emocionálnych momentov, celkovo však kvôli (pod)priemernému scenáru mi z tejto hry po dohratí na jazyku ostáva akási neurčitá pachuť... Dobre sa na to pozerá, dobre sa to hrá, občas vystraší, občas dojme, občas prinúti hráča zamyslieť sa nad dianím na obrazovke, ale postráda drive jednotky a žiaľ aj dobre napísané hrateľné postavy, z ktorých jednu (Ellie) autori totálne zanedbali.  

Svoj názor som týmto vyjadril, vítané sú reakcie v diskusii, či už súhlasného, ale samozrejme aj nesúhlasného charakteru (ktoré možno mojej mozgovni tento nepochopený master piece adekvátne ozrejmia ;). Peace.