Dishonored

Sledujem, ako sa nákladná loď pomaly sunie po hladine rieky. Jej trup je zahalený lišajníkmi a riasami. Posiaty hrdzou, ktorá vo mne prebúdza spomienky na rany osudu, ktoré toto kedysi vznešené plavidlo utrpelo. Na jej palube je pevne uchytené čierne telo zatiaľ ešte žijúcej veľryby, pretože stále dokáže produkovať prírodný olej, najdôležitejšie palivo tohto sveta. Surovinu, ktorá vie rozzúriť človeka, kvôli ktorej sa vedú vojny, a kvôli ktorej sa oplatí zabíjať. Súmrak na obzore ponára svet okolo mňa do pochmúrnych farieb a dodáva môjmu okoliu temný nádych. Oči ma štípu od chemických výparov, ktorými je presýtené ovzdušie a pri bližšom pohľade si uvedomujem, že rieka je jedna veľká mastná mláka, o ktorej sa dá už len veľmi ťažko povedať, že tečie.

Rovnaké pocity naplnia pravdepodobne aj vás, pokiaľ sa rozhodnete vstúpiť do sveta Dishonored. V malom otlčenom člne, ktorý si snaží nájsť cestu medzi majestátnymi rybárskymi loďami, vás dôstojník Curnow pomaly, ale isto, uvedie do mesta Dunwall ako aj do problémov, ktoré ho sužujú. Toto kedysi prosperujúce sídlo cisárovnej chátra pod tiahou epidémie moru, proti ktorej sa jej obyvateľstvo nevie brániť. Celá úvodná scéna je ponurá vo svojej majestátnosti a krásna vo svojej bezútešnosti. Osobne som veľmi rád, že v podobnom duchu sa ťahá pomyselná niť atmosféry celým Dishonored.

Ako som už spomenul, na Dunwall padol čierny závoj morovej epidémie. Choroba sa šíri mestom ako lesný požiar. Z počiatku spoznáte jej obete podľa krvavých sĺz, zatiaľ čo neskôr sú premenení na nemysliace, večne nariekajúce trosky, ktoré sa tácajú po uličkách mesta útočiac na kohokoľvek, koho zbadajú. Všade je vidieť húfy potkanov, ktorí tento mor veľmi efektívne prenášajú, a kvôli ktorým sa Dunwall zmenil na čakáreň pred bránami samotného pekla.

Vy ako hráč v koži Corva Attano, hlavného ochrancu cisárovnej a jej dcéry Emily, máte pred sebou prvú neľahkú úlohu. Odovzdať svojej vládkyni ponuré zvesti. Okolité mestá vám totiž nepomôžu, skôr naopak. Rozhodli sa okolie Dunwallu uzavrieť a na jeho obyvateľoch skúmať účinky samotnej nákazy. Sotva si však cisárovná prečíta vami prinesený list, je zavraždená neznámym vrahom, jej dcéra unesená a vy zatknutý za zločin, ktorému ste aj napriek vašej snahe nedokázali zabrániť.

A zatiaľ čo prvých desať minút samotnej hry slúži ako tutoriál zoznamujúci vás so stealth a bojovou časťou hry, samotný príbeh naozaj začína až po šiestich mesiacoch. Počas opakujúcich sa mučení, ktorých jediným cieľom je Corvovo priznanie, a ktoré Corvo tvrdošijne odmieta vysloviť, je jeho jediným svetlým bodom túžba po úniku a pomste. Splnenie oboch jeho túžieb sú mu ponúknuté v podobe skupiny lojalistov – rebelov, ktorí mu chcú pomôcť zosadiť nového uchádzača o cisársky trón, nájsť unesenú Emily a dosadiť ju na samotný trón. Nečakaná podpora prichádza aj od neznámeho menom Outsider, ktorý sleduje vlastné ciele, a ktorý obdarí Corva nadprirodzenými schopnosťami.

Tu by bolo spravodlivé spomenúť, že Arkane Studios išli čo sa týka samotného príbehu, tak povediac na istotu. Príbeh o pomste a vykúpení je prekvapivo jednoduchý a neobsahuje priveľa zvratov. Tých pár nájdete až pri samotnom konci. Dishonored je vo svojom jadre akčná hra (aj keď dá sa prejsť bez jediného zabitia), a preto aj samotné vyrozprávanie príbehu je tak povediac akčné, prehľadné, jasne uchopiteľné a svojím spôsobom je to tak aj dobre, keďže vás príliš neruší od skvelej hrateľnosti.

Než sa k nej však dostaneme, dovoľte mi ešte pár slov venovať grafickému spracovaniu, aj keď to nerobím často. Už od samotného ohlásenia hry bolo prezentované, že samotné vizuálne spracovanie sveta Dishonored bude aj umeleckým zážitkom. Musím povedať, že autori mali na to dobrý dôvod. Z technického pohľadu grafika hry určite nepatrí medzi špičku, ale v tomto prípade ide jednoznačne o zámernú voľbu. Dunwall je totiž jedna veľká olejomaľba, niečo čo by Edward Hopper nakreslil ráno po výdatnom absintovom záťahu. Jednotlivé postavy majú zámerne posunuté proporcie jednotlivých častí tela, sú celkovo dosť mohutné (charakteristický to znak Unreal enginu), a doplnené rôznymi fyzikálnymi odchýlkami ako napríklad zväčšené ruky alebo rysy tváre.

Celkovo je hra plná drobných vizuálnych detailov, ktoré pridávajú ďalšie a ďalšie vrstvy k už aj tak bohatej atmosfére. Záblesky slnečných lúčov sa odrážajú od jemne sa vlniacej vody, obloha je plná jedovatého dymu, ktorý jej dodáva výraz špinavých odtlačkov prstov. Autori tvrdia, že použili Londýn okolo roku 1666 ako východiskový bod pri svojich návrhoch, a to ešte predtým, než bolo rozhodnuté o veľrybom oleji ako hlavnej surovine a použití technológie ala Nikolai Tesla. A je to vidieť na každom kroku, aj keď miestami cítiť aj atmosféru New Yorku, keď mu vládli gangy prisťahovalcov. Dishonored nie je technicky dokonalý, ale ide o vizuálne nádhernú hru, ktorá umelecky spracováva alternatívnu podobu nášho skutočného sveta.

Vráťme sa však k tomu najpodstatnejšiemu, a teda k doposiaľ odkladanej hrateľnosti. Tá pozostáva zo série misií posúvajúcich samotný príbeh. Corvo je vrah, a je postupne vyslaný zabiť kľúčové osoby s cieľom podkopať mocenskú silu vládnuceho lorda Regenta a umožniť tak Emily návrat na trón. Po každej dobre vykonanej vražde sa vraciate do skrýše lojalistov, kde si môžete vylepšovať svoje vybavenie, dokúpiť náboje, alebo len tak odpočinúť a porozprávať sa s ostatnými členmi odboja. Jednotlivé udalosti sú pomerne priamočiare a dokonca aj vedľajšie úlohy pôsobia na prvý pohľad ako súčasť hlavnej misie, často krát slúžiac ako akási predohra.

Takmer okamžite po prvom oťukaní sa so samotnou hrou je vám jasné, že Dishonored pripomína zmes iných vysoko kvalitných hier. Počas úvodnej polhodinky bude mať v hlave Bioshock, neskôr počas rabovania všade roztrúsených mincí a jedla (krysy na grilovacej ihlici, plechovka hnijúcich rybičiek, atd.) si nejeden spomenie na Fallout 3. Samotný systém súbojov je tiež zmes rôznych nápadov a vypožičaných prvkov. V pravej ruke drží Corvo svoju vražedne ostrú dýku, v ľavej všetko ostatné. To môžu byť či už jednotlivé magické schopnosti (napr. teleportačné kúzlo na krátku vzdialenosť), rôzne doplnkové vybavenie (ostnaté pasce), alebo strelné zbrane (kuša, pištoľ). Možnosti sú pôsobivé a je len na vás, čo si cez kruhové menu vyberiete na ľavý trigger.

Aj keď vám hra svojím arzenálom dovolí rozpútať nefalšovaný elektricko-krvavý kokteil, vždy máte možnosť všetko vyriešiť v tichosti a bez zbytočného rozruchu. K tomu vám dopomáhajú aj rôzne magické schopnosti, ktoré síce môže podporovať aj vaše bojové schopnosti, avšak určite sú zaujímavejšie a lákavejšie práve tie, ktorá vám uľahčia byť nevidený a nepočutý. Hra navyše vyhodnocuje váš postup a počet mŕtvych, ktorí ostávajú po vás a podľa toho vás odmení jedným z dvoch možných koncov. Umelá inteligencia nepriateľov je celkom obstojná, aj keď si zriedkavo vyberie chvíľu na odpočinok. Raz sú totiž stráže ostré ako lovecké psy, inokedy zasa behajú ako splašené kurence. Ale ako píšem, nestáva sa to často a pokiaľ sa rozhodnete hrať bez zabíjania, Dishonored predstavuje príjemnú, v žiadnom prípade však frustrujúcu,  výzvu. Nech sa však rozhodnete hrať akokoľvek, budete isto spokojný s tým, koľko rôznych možností sebarealizácie samotný dizajn hry dovoľuje.

Na záver by som snáď dodal, že aj keď minulý rok nepovažujem za mimoriadne vydarený z pohľadu vydaných hier, Dishonored jednoznačne patrí k tomu najlepšiemu, čo vyšlo. Dishonored je šokujúci, neskutočne štýlovo spracovaný, prehľadný. Nastavuje temné zrkadlo našej vlastnej minulosti, kde si priemysel bezohľadne razí cestu vpred. Hra vám vo svojich deviatich misiách prináša poctivú voľnosť vo výbere spôsobu hrateľnosti, a ponúka dostatočnú mieru znovuhrateľnosti. Sem tam sa zdá, že kvalita umelej inteligencie môže zatieniť celkový výnimočný zážitok, avšak v konečnom zúčtovaní bledne vedľa ohromného množstva pozitív. Túto hru treba zahrať, zamilovať si, zahrať znova a spomenúť si, prečo ju milujete.

dickie_worriedmuschroom

Plusy: atmosféra, výtvarný štýl, herný dizajn, prehľadnosť, znovuhrateľnosť

Mínusy: slabší príbeh, občasne absentujúca AI