Medal of Honor Warfighter

MEDAL OF HONOR WARFIGHTER

Môžeme vyčítať hre, že je presne tým, čím sa tvári byť?

Medal of Honor: Warfighter je lineárna strieľačka z pohľadu prvej osoby, zasadená do prostredia elitných vojenských jednotiek SEAL. Pokiaľ sa vám už po tejto vete zvrásčilo čelo, nemá zmysel predlžovať utrpenie a bezbolestne prejdite k inej recenzii. Ďakujem za pozornosť a teším sa nabudúce.

Pokiaľ ste zostali a spomínaný žáner vám svojou štruktúrou vyhovuje podobne ako mne / a nehanbím sa za to... :-) /, pokúsim sa vám dať odpoveď, či recenzovaná hra stojí za váš čas a peniaze.

Séria Medal of Honor ide na trhu do boja predovšetkým proti sérií Call of Duty, s ktorou má veľa spoločného. Až toľko, že na prvý pohľad sú hry veľmi ľahko zameniteľné. No predsa len sa v jednom zásadnom bode líšia. Call of Duty vsádza na priam ,,hollywoodsku“   epiku a všetko ostatné jej podriaďuje. Autori si jasne uvedomili, kde je ich najväčšia devíza a servírujú vám prvotriedny ,,popcorn“, pri ktorom sa v prvom rade rieši to, aby vám padla sánka čo najviac a čo najčastejšie.

Na druhej strane, Medal of Honor sa pri svojom nedávnom reštarte v roku 2010 vybral trošku inou cestou. Nevybočil z fungujúceho konceptu, ale ponúkol príbeh, ktorý bol uveriteľný, postavy, ktoré pôsobili autenticky a prostredie Afghánistanu, ktoré nebolo dvakrát turisticky atraktívne, ale absolútne pohlcujúce. 

Široká verejnosť dala prednosť ,,blockbusteru“ Call of Duty, ale ani Medal of Honor neodchádzal so sklonenou hlavou a našiel si o niečo menšiu skupinu fanúšikov, ktorí ho ale možno milovali o to viac (priznám sa bez mučenia, že vrátane mňa). A pretože ich bolo aj tak dosť na to, aby sa hra prehupla do zisku, zákonite prišlo pokračovanie, ktorému s dnes pozrieme na zúbok.

Warfighter vám už prvou misiou jasne naznačí, že tentokrát sa žiaden komorný príbeh z Afghánistanu konať nebude. Už v prvej misii si zostrelíte z tesnej blízkosti vrtuľník pancierovou päsťou, čo je jasným signálom toho, že toto bude o niečom inom.

Aj keď je väčšina misií z úcty k pôvodnej filozofií série inšpirovaná skutočnými misiami, je potreba dodať, že veľmi, ale veľmi voľne.  Povedzme, že v záujme väčšinového hráča.

Z posunu som nebol dvakrát nadšený, ale stále bolo v hre dosť faktorov, ktoré ma držali.

V prvom rade to pre mňa boli živé postavy z minulého dielu, ktoré pôsobili ešte živšie a to nielen vďaka fantastickému grafickému enginu Frostbite, ale aj vďaka príbehu, ktorý sa podujal pozrieť do ich súkromia a vzťahov s okolím. Ide o príbeh pomerne zvláštny. Rozhodne by som ho necharakterizoval ako demonštráciu vrcholnej scenáristickej ekvilibristiky, ale perfektne sa mu darí jedna vec – vyvolať predstavu, že tam niekde za oknami, v skutočnom svete sú rovnakí ľudia z mäsa a kostí, ktorí podobné udalosti prežívajú na vlastnej koži. V určitých momentoch ma vďaka príbehu hra emočne pohltila a prestal som vnímať, že sedím v nezdravej pozícií pred počítačom a v rukách namiesto samopalu držím myš. No a tu sa trochu pozastavím, pretože si myslím, že je to dosť dobrý výkon a niečo, čo sa pri nepodarených hrách nedeje. ( Zažil som ešte hry na 8-bitoch, takže milé deti, viem o čom hovorím J )

Príbeh je teda pomerne kvalitným mäsom, ale pozrime sa na samotnú kostru, ktorou je hra ako taká.

Ak hráte strieľačky kvôli tomu, že radi aplikujete zásady správneho pohybu prostredím, krytia sa a milujete presné triafanie sa do nepriateľov, myslím, že vás nemá čo sklamať. Toto jedlo síce nejete prvýkrát, ale pravdepodobne vám stále chutí.

Ak čakáte inovácie žánru a vyžívate sa v neobvyklých situáciách a misiách, asi vás nepoteším. Tentokrát rozhodne nebudete strieľať gumipuškou z chrbta žraloka, v stave beztiaže na diamantové kone.

Osobne za to hre, ktorá sa jasne prezentuje ako strieľačka z vojenského prostredia s nádychom reality strhávať body nemienim.

Tie sa ale dajú strhnúť za úplne iné veci. Prostredie a stavba misií sú podľa mňa úplne v poriadku. Masakrujete v nádherných kulisách a nepriateľov je dosť na to, aby ste sa pri tom nenudili. Osobne som mal ale veľký problém s idiotskou ,,minihrou“, ktorou je vykopávanie dverí. Asi tak raz za misiu prídete k zavretým dverám, zoradíte sa, vyberiete si spôsob akým ich otvoríte /líšia sa len graficky, efekt je vždy rovnaký/ a vtrhnete dnu. Následne sa nemôžete pohybovať po priestore, len v spomalenom čase mieriť na dezorientovaných nepriateľov a v určitom časovom limite ich všetkých postrieľať. Ak to nestihnete, nekompromisne končíte a šup k poslednému uloženému bodu.

Až na poslednú misiu sú tieto minihry pomerne triviálne, ale napriek tomu ma mimoriadne otravovali a doteraz nechápem, ako mohla takáto blbosť preplávať betatestovaním až do finálneho produktu.

Ďalej na mňa pôsobili dosť rušivo opancierovaní pešiaci s ťažkými guľometmi, do ktorých treba nejakú tu chvíľku strieľať, aby sa stali kôpkou mŕtvych pixelov. Niečo mi hovorí, že toto v radoch Al-Kaidy pravdepodobne žiaden triezvy vojak nevidel.

Trošku ma mrzí, že na to, aby sa vám odomkli vyššie obtiažnosti najprv musíte hru prejsť na tej štandartnej, ktorá pre skúseného hráča nebude predstavovať veľkú výzvu. Aj na obtiažnosti Tier 1 sa dajú misie pri správnom postupe prejsť bez toho, aby ste čo i len raz zomreli, ale hra je asi tak 10x zábavnejšia.

Toľko z mojej strany k významným výčitkám ku hre. Viac ma ich nenapadá. Technické problémy sa mi vyhýbali, pravdepodobne vďaka tomu, že od doby, kedy hra vyšla už absorbovala niekoľko updateov.

Poďme teda ešte chváliť. Jedna z najpodarenejších zložiek hry je jednoznačne hudba. Slová ako mimoriadna a fantastická sú absolútne na mieste. Miesia sa v nej krásne sláčikové pasáže, blízkovýchodné motívy a moderné prvky. Všetko je v absolútnej harmónií a nič nepôsobí rušivo. Jej autorom je čoraz viac žiariaca hviezda Ramin Djawadi, ktorý sa asi najviac preslávil hudobným doprovodom k seriálu Hra o tróny.

Tak sme si teda zhrnuli hru jedného hráča a poďme sa pozrieť na zúbok multiplayeru, ktorý by tiež nemal byť len do počtu.

Predchádzajúci diel Medal of Honor narazil na pomerne veľký problém v USA, kde niektorým ľuďom vadilo, že je možné hrať za Taliban (neskor pokrytecky premenovaný). Hra kvôli tomu dostala zákaz predaja na amerických vojenských základniach.  (Čo osobne považujem za neskutočný paradox, lebo nepoznám hru, ktorá by vzbudzovala väčší obdiv k americkým vojakom.)

Autori sa evidentne chceli podobnému problému vyhnúť a preto proti sebe v multiplayeri stoja len špeciálne jednotky, ktoré sú de facto všetky na tej ,,správnej“ strane. (Ľahko kontroverzný môže byť s prižmúrením oboch očí len Spetznaz.)

Hra tým napriek tomu, že je mimoriadne prepracovaná /súboj národov, podrobné rebríčky a štatistiky.../ stráca významnú časť svojho náboja. Ale úprimne, poraziť vo farbách vlastnej krajiny tzv. spojencov má tiež svoje čaro.

Pred kúpou Medal of Honor: Warfighter si treba položiť otázku, aký máte vzťah k žánru, ktorý zastupuje a nakoľko sú pre vás dôležite inovácie. Ak sa pre ňu rozhodnete, ponúkne vám solídnu hru, zabalenú v zaujímavom príbehu s uveriteľnými postavami, ku ktorým si nebude ťažké vytvoriť vzťah. Po audiovizuálnej stránke vás môže dokonca nadchnúť a s multiplayerom sa dá tiež stráviť niekoľko zábavných hodín. Je to na vašom zvážení. Ja som to riskol a musím povedať, že neľutujem.