Sacred II

Začal by som tak trošku odveci a to tým ako som sa k tejto hre po takej dlhej dobe od jej vydania dopracoval. Nedávno som mal možnosť okúsiť „kvality“ blahoslaveného a do neba ospevovaného Diabla III aj keď našťastie len formou zapožičaného accountu. Po mnohých rôznorodých a rozpačitých názoroch z rôznych zdrojov som sa akosi neodhodlal utratiť stále celkom vysokú sumu za tú hru. Nuž a po mojich zážitkoch s tretím diabolským dobrodružstvom som sa len utvrdil, že by to boli pre mňa vyhodené peniaze. Môj osobný názor je už nejakú dobu dosť antiblizzardovský a táto hra ma sklamala v mnohých ohľadoch tak ako posledné datadisky do WoWka a celkový money-mining prístup tejto spoločnosti. A tak ozajstné pokračovanie jednej z najlepších h`n`s RPG je pre mňa Torchlight II. Dúfam, že ma teraz mnohí z vás za môj subjektívny názor nezlynčujete v diskusii, ale považoval som za potrebné vyjadriť dôvod ako som sa dopracoval k Sacred II. Vzhľadom na to, že v dobe svojho vydania sa predpokladalo, že bude solídnym konkurentom práve spomínanému diabolskému paškvilu (aj keď pre ich adekvátne porovnávanie Blizzard naťahoval vývoj D3 až príliš dlho), som sa rozhodol vyskúšať toto menej tradičné RPG z rúk nemeckého Ascaronu aby som utíšil hlad po už spomínanej kvalitnej hre tohto druhu.

Sacred II v podstate dodržiava všetky princípy správneho klikacieho RPG len poníma túto náplň svojskou a pomerne nápaditou formou. Už len pri prvom spustení hry má hráč možnosti vybrať si zo slušného počtu 6 hrdinov, resp. 7 ak máte aj datadisk Ice & Blood. Je teda naozaj z čoho vyberať, či už preferujete viac magické zameranie, alebo skôr bojové. Každá postava sa však vie poriadne oháňať viacerými zbraňami, avšak čisto magický char je tak trochu nepraktický z dôvodu, ktorý vysvetlím neskôr. Ja osobne som si vybral ikonickú Serafínku pre jej bojový štýl, ktorý dopĺňa podpornými a pár bojovými spellmi (taká obdoba paladina) a samozrejme vyzerá najviac sexi v jej bikinách, eh myslel som tým jej brneniach. Ďalej si treba vybrať z nastavenia viacerých obtiažností, výber jedného zo 6 preferovaných bohov, čo zabezpečí raz za nejaký čas celkom silné podporné kúzlo, preferencia jedného, či viacerých bojových aspektov a hlavne to, či chcete byť záporák, alebo klaďas počas kampane. Toto rozhodnutie spôsobí zopár rozdielov v niektorých questoch a hlavne odlišný koniec, čo je istou motiváciou na opätovné prejdenie.

Po spustení nasleduje príjemné intro, kde sú predstavený naši hrdinovia v boji a v pozadí hrá nadupaná hudba od nemeckej Power-fantasy metal kapely Blind Guardian, ktorí sa podieľali z časti na tvorbe soundtracku ba dokonca aj jedného questu. V jednoduchom vysvetlení príbehu sa dozvedáme, že existuje istá magická hmota s názvom T-energia pretekajúca potrubiami po svete, akýsi predchodca magickej esencie, ktorá sa ale v poslednej dobe vymyká z pod kontroly a spôsobuje svetu Ancaria vážne problémy. Okrem toho, že mutuje všetko čo sa jej dotkne, je tu aj viacero frakcií čo by ňou chcelo disponovať samostatne a pre vlastné účely. Presne tu nastupujete vy, aby ste sa s tým pri naozaj dlhej ceste týmto svetom vysporiadali. Aj keď každý hrdina začína na trochu inom mieste a k hlavnému questu ich dovedú svojské okolnosti, tak 99% hry je pre všetkých rovnaké. Niekomu sa tento svet môže zdať trošku viac sci-fi ako klasické fantasy a to hlavne v závere hry, či pri hraní za postavu Temple Guardian, ktorý páli z ruky plazmové šupy po drakoch, goblinoch atď. no mne osobne to prišlo ako celkom príjemná zmena od bežnej ponuky a tak trochu mi to pripomenulo legendárny Might and Magic VI. Celkovo sa však nedá povedať, že by príbeh pôsobil obzvlášť pútavo a viackrát sa mi stalo, že som vlastne nevedel čo robím a prečo to robím.

V prvých chvíľach hrania sa pomerne ľahko dá zoznámiť s hlavnými princípmi ovládania a fungovania. Hra sa dá ovládať čisto len myšou, ale osobne som preferoval kombináciu spolu s klávesnicou, ktorou sa dalo prakticky otáčať trošku neposednou kamerou, či hýbať postavou dopredu a dozadu, samozrejmosťou bolo užívanie fľašiek rôznych účelov, prepínanie medzi setmi zbraní a skillmi. Avšak menší problém vzniká pri pochopení princípu fungovania skillov s ktorou bude mať problém nejeden skúsený RPG fanúšik. Vec sa má tak, že vaša postava za zabíjanie a questy síce získava klasicky „expy“ a levely, skrz ktoré si vylepšuje základné atribúty a určuje niekoľko z viacerých vylepšiteľných vlastností, ale skilly sa dajú získať jedine z lootu padlých nepriateľov vo forme rún. Čo je celkom netradičné a nie zrovna najlepšie riešenie, nakoľko všetky skilly som mal naučené až po nejakom 25 lvl keďže mi také dva za ten svet nevedeli nikde padnúť. Existuje síce v každom meste Runemaster, ktorý vám vymení runy pre iné postavy za tie podľa vášho výberu, no spočiatku je to celkom nákladné. Ďalšia vec je, že v tejto hre neexistuje mana a všetky spelly vlastne po použití naskočia na cooldown, ktorý priamo úmerne rastie s úrovňou spellu a kým ten neskončí nedajú sa použiť. Navyše spelly z toho istého aspektu (niečo ako spell tree) spúšťajú CD medzi sebou, ktorý je ešte k tomu ovplyvnený typom vybavenia, ktoré máte na sebe a mnohými ďalšími atribútmi, čo v konečnom dôsledku môže spôsobovať dosť chaos a problém pri správnom vylepšovaní vašej postavy a rovnako problematické hranie za čisto magické povolanie. Ak však vynechám trošku ťažkopádne používanie spellov, ktoré môžete v rýchlej voľbe mať naraz max. 5, sa zvyšok hrania nesie v duchu príjemnej a zábavnej H`n`S klasiky. Beháte po krajinke, dungeonoch, mestečkách v rôznych lokáciách ako je džungľa, púšť, lesy, hory, bažiny atď. Behať môžete po vlastných, alebo využiť na to koníka, ktorý vám to urýchli. Dokonca každá postava má pre seba špecifické zvieratko, ktoré zastáva funkciu špeciálneho mounta a neobmedzuje nijak v boji zo sedla.

Ako v každom RPG, aj tu plníte questy, či už hlavné, reťazové, vedľajšie, charakterové a niekedy aj šibalsky tajne ukryté. A plníte ich naozaj VEĽA. Questov je v tejto hre fakt neúrekom, čo som doteraz nevidel ešte v žiadnej hre podobného typu a úprimne obdivujem tú skupinu vývojárov, čo mala ich tvorbu nastarosť. Počítať som ich osobne nepočítal, ale papierovo sa kade tade písalo, že hlavných questov je čosi do 100 a tých vedľajších vyše 600. Sakra, veď to je viac než takých 10 radových RPGčiek dokopy. Rovnako zarážajúca je tu aj OBROVSKÁ rozloha sveta na preskúmanie. Sacred II svojou rozlohou kľudne strčí do vrecka všetkých troch Diablov a ešte mu aj ostane miesto na pár pokračovaní. Ak by si niekto chcel dať námahu a odkryť aspoň 80% mapy (kvôli achievmentu) tak by mu to istotne zabralo desiatky hodín hrania. Niektorí to možno ocenia a využijú na dlhé hodiny hrania, no v mojom prípade, bohužiaľ kvantita nevíťazí nad kvalitou a všetka tá námaha autorov zabezpečiť dlhú hernú dobu mala skôr opačný efekt. Mnoho questov je na jedno kopyto a týka sa len klasického dones, zabi, prines a okrem niekoľkých naozaj originálnych (ako napr. pomoc pri koncerte Blind Guardian, ktorý si potom môžete pozrieť v renderovanom videjku), plus charakterových a niekoľko hlavných sa vám v pamäti ťažko nejaký uchová na dlhšie. To isté sa týka aj zbytočne veľkých lokácií, kde vás bádanie a sliedenie rýchlo unaví pre neustále sa spawnujúcich nepriateľov a preto nestačí ani taká útecha keď sa vám podarí objaviť skrýšu nejakého vedľajšieho bossa, či easter eggu. Počas hrania som mal viackrát dvojaké pocity. Niekde som len zíval nudou a snažil sa čímskôr prebehnúť cez hlavné questy a otravných nepriateľov a čo najmenej sa zdržovať, inokedy ma bavilo zastaviť sa v nejakej bočnej dedinke a splniť tam pár questov či vymlátiť stovky rôznych kreatúr. Popravde to neviem presne vysvetliť, no určite by bolo lepšie orezať viaceré nudné pasáže ako blúdenie morskými jaskyňami medzi drakmi a popracovať viac na tých pútavejších, ktoré táto hra určite má.

Počas cesty naprieč celou kampaňou vám padnú k nohám tony rôznorodého vybavenia rôznorodej kvality a vždy sa môžete rozhodnúť ako ho využijete. Ja som napr. prepínal medzi defenzívnou možnosťou meča a štítu, rýchleho útoku dual-wieldu, alebo som pekne ostreľoval nepriateľov z diaľky lukom, či magickou palicou. Ďalej skolíte tisícky rôznych príšer a aj pomerne dosť originálnych a celkom náročných bossov. Prejdete lokality s rôznym dominujúcim obyvateľstvom ako ľudia, elfovia, orkovia, jaštery, amazonky, serafínky...Všetky majú svojho špecifického ducha a všelijaké detaily. A práve na týchto detailoch si ma hra celkom získala. V hlavnom meste elfov som žasol nad detailne vyšperkovanou architektúrou jednotlivých domov či už z vonka, či z vnútra, nad rôznymi nápismi na tabuliach pred obchodmi, inde zasa nad veľkým zámockým sídlom na vrchu brala a luxusným nábytkom. V mestečkách vedú obyvatelia vtipné dialógy medzi sebou, prípadne rozoberajú politiku. Sem-tam v pozadí počujete hlas Hansiho Kunscha ako si spieva verše z titulnej piesne Sacred Worlds. Bohužiaľ opäť pre obrovskú rozlohu sa pri tom dlho nepozastavíte a nemáte dôvod ani veľmi preskúmať a tak náležite oceniť prácu dizajnérov, lebo načo ? Skôr by som povedal, že si mohli dať viacej záležať na variáciách nepovinných dungeonov s patričným lootom na konci, ako sa babrať s detailným rozmiestneným nábytku v 30tich domoch v jednom meste, do ktorých vlastne ani nemáte prečo chodiť. Dĺžka hry je veľmi variabilná a značne záleží od obtiažnosti a vášho štýlu hrania. A samozrejme či sa rozhodnete plniť všetky vedľajšie questy a čo najviac skúmať, alebo prebehnúť hlavný quest čo najskôr. Preto myslím neprestrelím, keď poviem, že to máte tak medzi 15-80 hodín na jednu kampaň, ktorá má mimochodom 5 obtiažností, pričom sa odomykajú postupne a váš charakter vie dosiahnuť bez problémov aj lvl 150.

Ak môžem ohodnotiť technické spracovanie, tak Sacred II v dobe svojho vydania by bol takí ľahší nadpriemer. Dnes už je tomu samozrejme inak, ale aj napriek tomu do očí udrie menší počet polygónov a slabšie textúry na objektoch, čo sa však od hry takej rozlohy aj celkom dá očakávať. Bez tak má ta hra jednu z najväčších inštalačiek čo som doteraz videl. Opäť to absurdné megalomanstvo čo viac škodí ako zlepšuje. Odhliadnuc od toho však ponúka peknú paletu rôznych efektov kúziel a bojových pohybov, ktoré sa aj po 550 použití neokukajú. Hra využíva dokonca aj Nvidia Physx, čo si človek všimne pri poletujúcich lístočkoch po krajinke a efektoch niektorých spellov. Žiadna prelomová sláva, ale celkom poteší. Zvuková stránka je na dostatočnej úrovni aj čo sa hudby a zvukov týka. Dialógov veľa nie je, vlastne iný hlas ako vášho hrdinu budete počuť jedine pri zadávateľoch hlavného questu, zvyšné si musíte len prečítať. Kľudnú a príjemnú hudbičku v meste strieda akčná a pompézna bojová hudba v boji, do toho hrdina volá bojové hlášky a pokriky, prípadne komentuje stav danej dediny, do ktorej práve prišiel. Len opäť pre tú škodnú rozsiahlosť sa začne asi v polke hry zdať hudba aj tie pokriky opočúvané a miestami začnú až liezť na nervy. Preto som neraz vypol hudbu v hre a radšej si zapol niečo iné, trebárs aj ten Blind Guardian, keď ma už tak tá hra namotivovala. Bohužiaľ pri takej rozsiahlej hre je takmer isté, že sa vyskytne viacero bugov, čo veľmi na hodnote nepridá. Bolo tomu tak už u jeho predchodcu a rovnako dopadlo aj pokračovanie. Aj napriek tomu, že som použil najnovšiu, datadiskovú a opatchovanú verziu, stále sa našli bugy, ako padanie hry do Win, strata niektorých predmetov, chybné ukončenie questov, chybné, či miznúce questové predmety, zasekávanie sa postavy o neviditeľné steny a rôzne iné prúsery z tohto súdka. Nebolo to zasa nič tragické a hra sa dala normálne dohrať, no určite by som preferoval, keby si autori ukrojili omnoho menší krajec a ten natreli maslom poriadne a hráč nemusel tak žuť miestami len suchú kôrku.

V závere by som zhodnotil, že Sacred II aj napriek svojím mnohým kvalitám akosi veľkú dieru do sveta nespravil, čo bolo nakoniec osudným aj jeho autorom a tí po vydaní datadisku rozpustili Ascaron. S Diablo III nakoniec nesúperil a nespomínam si na žiadnu veľkú konkurenciu, ktorá by mu v čase jeho vydania mohla „poškodiť“. Bohužiaľ dopadol ako dopadol, čo je škoda, nakoľko mňa celkom bavil, aj keď sa našli hluché miesta, hrateľnosť mi prišla akoby návyková. Vždy som si to rád na pár hodín zapol a vymlátil pár stoviek príšer a bolo to pre mňa omnoho zaujímavejšie putovanie oproti D3 aj bez dychberúcich CGI videí a precíznemu scenáru. Viacerých asi odradí istý stereotyp, ktorý nastupuje pomerne rýchlo, ale podľa mňa sa tam dá nájsť niekoľko spôsobov, ako ho eliminovať aspoň z časti. Určite však táto hra nie je pre každého, minimálne nie pre tých čo nemajú veľa času a svojím spôsobom aj trpezlivosť. A tých čo túto hru prejdú/prešli na všetkých 5 obtiažností za jednu postavu, či nebodaj viacero je snáď ani šafranu. Aj ja sám som uvažoval nad tým, či si to nedám ešte raz, nakoľko pár dôvodov prečo si to zahrať znovu by sa našlo, no možno niekedy inokedy. Škoda len, že autori spackali inak dobrý potenciál hry až absurdnou prehnanosťou. Keď už som spomenul ten veľký krajec chleba...dá sa dobre najesť aj z neho a nechutí zle, len ho treba jesť pomalšie a nie zhurta.

+ veľa možností, čo stoja za vyskúšanie                     - viacero bugov

+ rôznorodý svet, ktorý vždy niečo ponúkne               - nevýrazný príbeh

+ pomerne originálne prostredie a pozadie                 - časom môže nastúpiť stereotyp

+ niektoré zaujímavé questy                                        - mnoho nudných questov

                                             +/- megalomanská rozloha sveta a počet questov

PS: Nakoľko nemám momentálne doma internet už nejaký ten piatok, nemal som možnosť vyskúšať multiplayer tejto hry, preto berte túto recenziu len čisto ako môj singleplayer zážitok