The Witcher 2: Assassins of Kings

Zaklínač je založený - lepšie povedane je priamym pokračovaním pomerne dobre známej knižnej temnej fantasy série Zaklínača od Andrzeja Sapkovského, ktorá pojednáva o napínavých a na intrigy bohatých dobrodružstvách zaklínača Geralta z Rivie a nech ma šľak trafí keď presne to nie je najväčším problémom samotnej hry. Tam kde iné svetoznáme RPG budujú svet jak nimi hráč prechádza a dávajú si na čas. Tam sa snažia autori hernej ságy Zaklínača naskočiť na už rozbehnutý vlak pričom to ani nie je tak vlak ako skôr v maximálnej rýchlosti letiaca F16 stíhačka.

Kým hra v úvode je ešte pomerne epická - jediná zaujímavá postava hre kráľ Foltest svojou sebavedomou prednáškou o aktuálnej vojne výborne buduje svet a grafika je aj na dnešnú dobu tak prekrásna že vyráža dych. Zdá sa že tento raz všetko vyjde. Lenže Foltest ešte v úvode zomrie a najneskôr po prvom príde istota že CD Project RED znovu zapadli do jamy ktorú si vykopali už pri prvom diely. Rozhovory sa zdajú byť neúplné, dôležité postavy v hre nie sú takmer nikdy riadne predstavené a keďže sú aj vzhľadom veľmi podobné je ťažké udržať pri toľkých postavách prehľad, že kto je vlastne kto. Obzvlášť zlé je to s čarodejnicami ktorých osobnosť je prakticky identická. Zaujímavé a zábavné postavy z kníh sú v hre úplne ploché a slúžia len na to aby tam boli a fanúškovia tlieskali a pískali zakaždým keď prídu do miestnosti jak v situačných komédiách z deväťdesiatich rokov alebo aby proste ako buldozér posunuli hráča na hlavnej dejovej linke. Pokiaľ nie ste absolútne zažraný fanúšik do kníh Zaklínača a neprečítate si každú noc pred spaním jeden diel tak asi nebudete híkať s údivom pri menách ako Síle De Tanzarvil alebo Sabrina Glessivig. No hra čaká že ste plne v obraze, neustále sa odkazuje na knihy miestami, udalosťami, postavami a snaží sa vypožičať si epickosť z kníh lebo nemá vlastnú.

Dokonca aj človek ako ja čo čítal knihy ale bolo to už pred dákou dobou ľahko stratí prehľad keď hra ani nové udalosti nevie dobre podať. Dôležitým veciam ako je lesbická partnerka Philippy Eilheart sa venuje len tak okrajovo a nepodstatným veciam ako je mokrý sen roľníka je venované aj CG video. Ďalej sa hra silne zameriava z pochopiteľných dôvodov na postavy elfa Iorveth a človeka Vernon Roach, keďže sa musíte rozhodnúť či sa nakloníte jednému alebo druhému. Toto rozhodnutie veľmi silno ovplyvní váš príbeh takže v podstate asi polovica ľudí môže mať od prvého aktu úplne iný zážitok z hry jak vy. V každom prípade Vernon Roach alebo ako ho ja nazývam kapitán Nuda na mňa žiaden dojem neurobil a tak som sa rozhodol pre Iorvetha a jeho boj za práva neľudí. Iorveth je ale vypočítavý ľudí nenávidiaci psychopat aspoň tak sa nám predstavil ako jedna z mála postáv čo má riadne intro a nie len krúti nahým zadkom aby si získal pozornosť. No jeho rozhodnutia neskôr v hre dávajú fakt dôvod myslieť si že je aj schizofrenik, pretože čo robí je úplne na hlavu. Nie len že nechá žiť svojho nepriateľa nejakých úplne pošahaných dôvodov, čo je úplne v rozpore s jeho postavou a postavou hocijakej veveričky ale o pár scén ďalej robí veľmi nevtipné vtipy. V jednej scéne dokonca hádže všetku vážnosť situácie do ohňa keď si robí srandu z hobitov v Pánovi prsteňov. Autor chcel evidentne z Iorvetha spraviť na toľko miláčika fanúškov záporných psychopatických postáv až sa mu Irovethova osobnosť doslova rozpadla pod rukami.

Celkovo je príbeh jeden veľký bordel neúplných dejových liniek, nedostatočne alebo zle vykreslených postáv a udalostí. Dokonca priamo pred koncom sú do hry doslova vpáčené ďalšie dva dôležité mená kráľov lebo ešte evidentne nebolo dosť a epický príbeh vyžaduje veľa kráľov a podobne vplyvných postáv nech to stojí čo to stojí. Aspoň dialógy sú lepšie napísané ako v jednotke a  cutscény sú oveľa dynamickejšie. Lenže snažiť sa spraviť plnohodnotný príbeh Zaklínača prostredníctvom hry je ako okopírovať desatinu dielov auta a snažiť poskladať ešte jedno plne funkčné auto. Proste sa to nedá a to je problém lebo evidentne je hra Zaklínač prvom rade o príbehu a postavách.

To druhé najdôležitejšie v Zaklínačovi je Grafika a tá je prekrásna. Ešte aj dnes sa nemá za čo hanbiť a to už vyšiel dosť dávno. Radšej sa nepozriem do kalendára že kedy lebo si budem pripadať starý ale či už sa prechádzate po bažinách v obrovskom papradí a slnečné lúče prenikajú cez konáre stromov alebo si obzeráte polorozpadnuté mesto Loc muine je vždy na čo pozerať. Keď ste to hrali v dobe vydania na plných detailoch tak vám asi spadla sánka cez podlahu.

Ak prejdeme na ďalšiu položku zoznamu vecí ktoré akože v recenzii musia byť tak spomeniem hudbu. Hudba v Zaklínačovi je už od prvého dielu netradičná a napínavá, kľudne vám tam hrajú v akčných scénach gajdy nikomu to nevadí, práveže príjemne gradujú atmosféru spolu s výbornou grafikou je už o aký taký zážitok postarané aj keby všetko ostatné bolo zle.

Keď sme už znovu pri veciach ktoré sú zlé tak sa porozprávajme trochu o bojovom systéme Zaklínača ktorý je fakt nejaký bugnutý. Súboje prebiehajú v reálnom čase a tentoraz našťastie bez QTE aj keď občas sa objavia aj tie. Hráte za geroja zvaného Geralt, ktorý má k dispozícii pomerne bohatú sadu útokov mečom. Vy máte na tieto útoky dva gombíky a to rýchly švih mečom a ťažký švih mečom, lenže aj tých rýchlych aj tých ťažkých útokov je viac a niektoré sú na blízko a niektoré sú na diaľku. Že ktorý z tých útokov Geralt vyberie je v rukách bohov. Ak sa vám treba rozbehnúť a máchnuť ďaleko ale Geralt sekne len priamo pred seba tak máte smolu a zrejme schytáte pár rán a naopak niekedy sa Geralt rozbehne že sekne nejakého imaginárneho nepriateľa na druhom konci miestnosti napriek tomu že nepriateľ je priamo pred jeho nosom. V takých momentoch sa Geralt s nilfgárdskym gardistom už prakticky bozkávajú a zle sa na to pozerá. Ďalej aj vybrať správneho nepriateľa a zamerať ho v skupine nepriateľov je v Zaklínačovi 2 tiež umenie ktoré sa nedá nikdy celkom ovládnuť a občas vaše útoky proste nerobia nič lebo medveď alebo naopak, vy schytáte ranu aj keď máte len PSČ rovnaké ako miesto dopadu útoku Golema. Našťastie máte aj nejaké tie kúzla, keďže taký Zaklínač má nejeden trik schovaný v opasku a myslím že kúzla fungujú dobre len som ich v mojom builde až tak nepoužíval.

Asi by som mal niečo povedať aj o RPG vlastnostiach hry ako že svet nie je open world ale séria veľmi pekne vyzerajúcich tunelov v ktorých je aj čo objavovať. Po ceste stretávate všelijaké postavy ktoré vám dávajú rôzne vedľajšie úlohy ako vyčistiť prekliaty blázninec ale nejedná sa o dáky hlúpy jednoduchý choď tam a dones - quest alebo zabi 5 tamtoho - quest aj keď aj také tu sú ale napríklad ten spomínaný quest v blázninci bol napínavý a strašidelný. Fakt, na rozdiel od jednotky si dali záležať.

Vo vedľajších aj hlavných questoch musíte občas robiť rozhodnutia, ktoré sú tak trochu zvláštne riešené. Napr. v hrách od Bioware, či už KOTOR, Dragon Age alebo ME máte nejaký cieľ daný ako získať moc, zachrániť zem a jak ten dosiahnete a čo s ním spravíte keď ho dosiahnete je na vás. V Zaklínačovi máte ciele dosť nejasné a niekedy proste Geralt prevezme kontrolu a zachraňuje elfské ženy lebo zrazu sa tak rozhodol prípadne prevezme iniciatívu v konverzácii a rozhoduje sám za seba. Holt Geralt je Geralt a pre niekoho kto ho nepozná a napríklad nevie kto je Yennefer môžu byť udalosti dosť metúce ale to som už v podstate vravel. Inokedy robíte rozhodnutia tak že o tom ani neviete. Ak nespravíte nejaký podstatný voliteľný quest a pôjdete rovno hlavný môže sa ľahko stať že si zatarasíte cestu k niektorým riešeniam a ani o tom neviete.

Niekto by povedal že takýto spôsob rozhodovania pridáva hre na hĺbke a znovuhrateľnosti ale že prečo by niekto chcel znovu hrať hru s takým slabým dejom ešte raz to je mi záhadou. Občas sa zasa musíte vteliť do inej postavy a viesť boje za ne čo mi pripadá už ako úplný nezmysel lebo keď som si už raz vylepšil postavu akú mám tak za ňu chcem aj hrať. Je mi jasné že takéto scény sú tam na to aby rozvinuli príbeh ale čo iné dodať ako že misia neúspešná.

Ešte čo sa oplatí spomenúť je, že si môžete miešať nápoje čo ovplyvnia vaše staty než pôjdete do boja. Ich trvanie zvyčajne býva len okolo desiatich minút takže by bolo pekné keby ste si v reálnom živote nechali narásť šiesty zmysel a pomocou neho presne určili kedy sa blíži súboj a treba vypiť ten správny nápoj lebo počas boja už vypiť hra nič nedovolí. Ináč je inventár celkom prehľadný a postava ma skilltree s ktorým sa dá celkom dobre pohrať takže všetko stratené ani z ďaleka nie aj keď sa nejedná o niečo z čoho človek spadne na zadok. Pridáte si život tu a damage hentam. Občas spôsobíte nepriateľovi nejaké  to krvácanie tu a občas nejaké omráčenie tam. Klasika.

Skoro som zabudol na erotické scénky, ak ešte nemáte osemnásť rovno preskočte tento odstavec ;). Občas keď spravíte tú správnu vec a nejaká tá dievčina vám padne do oka tak v dialógu si môžete vybrať možnosť ktorá vedie k ďalšiemu, ehm „zbližovaniu sa“ a zrazu vám Triss Merigold robí striptíz. Erotické scénky sa podarili a nie sú dajak subtílne ani príliš trápne. Sú pekné a odvážne, také aké majú byť. Tisíckrát lepšie jak dáke trápne kartičky v jednotke.

Celkovo si myslím  že sa zo Zaklínača 2 dá vytrieskať nejaká tá zábava. Jednoduchý bojový systém nie je nijak svetoborný alebo príliš funkčný ale dá sa do neho vžiť a súboje samotné vyzerajú viac než len pekne. Zabiť troch vojakov jedným štýlovým pekne načasovaným útokom je celkom uspokojujúce. V každej stránke je dvojka lepšia ako jednotka. Atmosféra je viac než dobrá, Dialógy si udržia pozornosť, objavovanie sveta funguje jak má a keď ste čítali knihy nedávno a máte všetko živo v pamäti isto si Zaklínača 2 užijete oveľa viac ako ja.