Bloodborne

Mám 33 rokov a hry hrávam prakticky od nepamäti. Radím sa skôr medzi Casual - easy hráčov. Dnes je dôvodom už nedostatok voľného času, v mladosti to bola nedostatočná trpezlivosť s ťažkými titulmi. Asi preto sa mi nepodarilo žiadnu ťažšiu hru dokončiť. Vzdal som to skôr, ako to začalo byť nepríjemné, alebo nebezpečné pre počítač, konzolu, či joystick. Napriek tomu ma hry vždy fascinovali a opakovane som s nimi začínal, zháňal stále novšie a novšie a pravidelne usadal pred obrazovku. Vyberal som si však také, kde nešli na pretras moje reflexy, alebo šikovnosť. Ťahové RPG, alebo stratégie boli mojou obľúbenou disciplínou. Dával som ruky preč od bojoviek, kompetetívnych športov a im podobných. 

V tej dobe som bol majiteľom PS3, keď v rámci programu PS PLUS FREE GAMES vypustili Dark Souls 1 – okamžite som stiahol a vyskúšal – toľko pozitívnych ohlasov nemôže byť predsa náhoda. Po pol hodine som však pochopil, že hra nebude pre mňa a už onedlho išla z disku preč. Nezvládol som ten nemilosrdný princíp a neustále opakovanie ma ubíjalo. Nepodarilo sa mi prebojovať ani k prvému Bossovi.

Čas bežal a vyšiel Dark Souls 2 – prijatý tiež veľmi pozitívne, naviac s mechanikou, ktorá mohla hráčom ako ja pomôcť – protivníci sa už nerespawnovali donekonečna – mal som silné volanie vrátiť sa k Souls sérii, no nakoniec som tak nespravil. PS3 som posunul bratovi a kúpil som si PS4. Bavil som sa s FAR CRY, THIEF, ASSASINS CREED, SHADOW OF MORDOR... a From Software vydali BLOODBORNE – hru na prvý pohľad temnú a hororovú, ktorá ma nezaujala ani omylom a s infomáciami o drsnom Souls koncepte Bossov a respawnov, by som hru nebral ani zadarmo, nie to ešte kupovať. Nezaujímala ma. Niečo v pozadí ma však stále nahlodávalo. Čítam všetky recenzie, na ktoré narazím, snažím sa mať čo možno najlepší prehľad o hernej scéne a preto mám vždy všetky čerstvé informácie. Bol som majiteľom PS4 a BLOODBORNE bol predsa exkluzivitou roka pre túto platformu, navyše aj RPG roka a ja som začal pozerať videa z hrania. Atmosféra ma okamžite uchvátila. Nič podobné som nevidel a všetko ma viedlo k tomu, že túto hru sa v rámci určitého prístupu k nej musí dať zvládnuť. Akosi som sám seba vyhecoval a hru impulzívne jeden deň kúpil. Mal som tušenie, že toto bude úplný koniec mojich ovládačov a možno aj televízora – napriek tomu som šiel do rizika.

Ešte predtým ako som hru spustil, som prečítal a pozrel všetky návody pre začiatočníkov – v žiadnom prípade som nechcel opakovať scenár s DARK SOULS 1. Keď som sa cítil dostatočne pripravený, vrhol som sa do hry. Každý krok postavy a každý zabitý nepriateľ mi prinášal záplavu adrenalínu. Postupoval som obozretne a pomaly. Keď sa dalo, vždy som si navýšil level postavy, či zvolenej zbrane. Veľmi rozumne som začal so sekerou, ktorá sa da predĺžiť a držať si tak od nepriateľov bezpečný odstup. Keď som sa však osmelil a získal určitý skill, nevyhýbal som sa aj menším rizikám. Po krátkej dobe, som prvú lokalitu poznal ako vlastnú dlaň a s nasporenými fľaštičkami s liečivou krvou som sa vrhol na Cleric Beast – prvého nepovinného Bossa. Začiatky boli ťažké a chaotické. No na moje prekvapenie som ho asi na desiaty, až pätnásty pokus pokoril s určitou pomocou Molotov Coctails. Nastalo ticho, búšenie srdca som si uvedomil až po boji – začalo to byť ako droga. Okamžite som si predsavzal, že z tejto hry neodídem, kým neporazím každého Bossa, ktorý sa v hre ponúka. Po večeroch som bojoval v Bloodborne a cez deň študoval internet, pozeral videa, ako sa dostať k tomu ktorému Bossovi, ako nájsť tajné lokality, ako nepremeškať príležitosti. Na hru som myslel prakticky stále a akoby som stal jej súčasťou. Namotávka do ktorej som sa dostal, ma neustále držala v očakávaní čo ma ešte čaká. Akú zbraň a postup použijem na ktorého Bossa – držalo ma to neustále v pozornosti.

Hru som nakoniec naozaj prešiel – všetci Bossovia boli porazený a to aj tí z DCL – presne tak, keď som sa blížil ku koncu hry, stiahol som DLC, aby som si predĺžil čas hrania. Z výtvoru From Software som bol taký nadšený, že som si okamžite stiahol Dark Souls 2 remaster pre PS4 a dal sa do boja – na moje veľké sklamanie, však bola hrateľnosť celkom iná ako Bloodborne a asi v polovici hry ma to už natoľko nebavilo, že som hru odinštaloval a opätovne spustil Bloodborne – aby som ho pokoril znova – tentokrát som sa blížil k druhému koncu hry a začal som sa motať aj v Dungeonoch, ktorým som z počiatku nerozumel. Prešiel som hru aj druhý krát a nakoniec aj tretí – aby som videl všetky možné konce hry a smeroval som k PLATINOVEJ TROFEJI.

Ja, ktorý som nikdy nič náročné nedokončil a žiadnu Platinovú trofej za celú éru PS3 a PS4 nevlastnil, som mal jasný cieľ. Dostať všetky zbrane nebol problém, poraziť Bossov základnej hry bolo už dávno splnené – no poraziť skrytého Bossa v poslednom Dungeone – Kráľovnú Yharnam, bola celkom výzva. Samozrejme nakoniec padla na prvý pokus, ale prebojovať sa až k nej mi zabralo celkom solídny čas. Všetko čo som si predsavzal sa podarilo. Po dokončení aj poslednej výzvy ma však čakala, len krátka radosť a nakoniec smútok, že som s touto jedinečnou hrou, ktorá zmenila môj pohľad hry ako také skončil. Hru by som z disku nikdy nevymazal a prezentujem ju každému, kto má len trocha záujem. Sám som ju rozohral aj ďalší krát, celkom odznova s inou zbraňou a Cleric Beast som tento krát porazil bez akéhokoľvek levelovania hneď pri prvej návšteve, čo ma presvedčilo o tom, že na tom Skille, ktorý človek získa počas hrania, niečo naozaj bude.

Naposledy som vyhral Dark Souls 3, ktorý bol našťastie aspoň enginovo podobný a z dark souls hier najrýchlejší. No po prvom dohraní mám tak akurát dosť a do DLC sa určite nehrniem. Tento text píšem pre všetkých, ktorí sú BLOODBORNE nedotknutí, alebo podobne ako ja znechutení konceptom Souls hier, aby som ich povzbudil aspoň k vyskúšaniu tohto herného klenotu, ktorý je najlepšou hrou s akou som sa počas môjho viac ako 20 ročného hráčskeho života stretol. Nikdy som počas hrania Bloodborne nerozbil ovládač, ako som čítal na fórach a frustrácia sa objavovala len veľmi zriedka – o to väčšia radosť, keď sa to nakoniec podarilo.

Ja  tu teraz sedím a čakám na dvojku, ktorá bude pre mňa jasná day one kúpa. Všetkým, ktorých jednotka ešte len čaká môžem iba závidieť – je to nezabudnuteľné dobrodružstvo.

Lovu zdar !