F.E.A.R.

F.E.A.R. Hororovo-akčná FPS sa konečne dostala na môj hardisk. Po výmene grafickej karty s podporou pixel shaderov som sa konečne mohol aj ja pustiť do tejto skvelej hry. Ja viem, asi už viete o hre všetko, už ste ju aj možno niekoľkokrát prešli, no dostal som hroznú chuť opísať moje pocity z hrania, tak hor sa do toho...

Skratka F.E.A.R. je určite všetkým známa, vo voľnom preklade znamená niečo ako F.antastická, E.xtra A.drenalínová R.ezba :). Ide tu o to, že Paxton Fettel ovláda armádu klonovaných vojakov. Tí okamžite vystrieľajú ochranku ATC a zabezpečia čerstvé mäso pre šéfa (hm, ako mu to len môže chutiť?). Podstatnú rolu v príbehu tvorí aj malá Alma, ktorá Paxtona vyslobodí a hneď mu vnukne myšlienku: Zabi ich všetkých. Veľmi rafinované rozuzľovanie príbehu prepletané nočnými morami a všelijakými vidinami sa nakoniec ani nerozuzlí (teda nie až tak ako by sme čakali), spásu neprinesie ani outro, ktoré sa končí práve v tom najlepšom. Záver na vzor HL2 ma však určite viac navnadil na pokračovanie. Za zmienku stojí aj to, že hra sa nekončí tradičným boss-fightom, s Paxtonom sa vysporiadate v absolútne šokujúcej situácií. Asi ešte nijaká hra ma nedokázala takto prekvapiť (pche, a to v niektorých recenziách kritizujú predvídavý príbeh, lamky).

Vy vstupujete do príbehu ako člen jednotky F.E.A.R. Nemáte meno, nemáte jazyk (zase ten HL2) ale máte najlepšie výsledky v testoch a tak ste okamžite nasadení do akcie. Za každú cenu treba zneškodniť Paxtona Fettela a zachrániť pár ľudkov, ktorý sú na jeho death-liste. To bude hlavnou prioritou prakticky počas celých 11 misií, ktoré som prešiel za 5 dní pri 2-3 hodinovom hraní denne na strednej obtiažnosti. Obtiažnosti sú inak štyri, od „low“ pre zelenáčov až po „extreme“ pre masochistov, takže vyberie si každý. Hra sa odohráva v komplexe niekoľkých budov, začínate v priemyselnej zóne, potom sa presuniete do mrakodrapu a všetko sa končí vo veľkej továrni. Recenzenti vytýkali hre aj lineárnosť v spojení so stereotypným prostredím. Ok, hra je lineárna, no obsahuje veľké množstvo odbočiek, skratiek alebo otvorených priestranstiev. Prostredie mi nudné nepripadalo, dizajn levelov je akurát a ani si neviem predstaviť čo by na tom mohli ešte viac prepracovať. Skripty mi vôbec neprekážali, veď sa vyskytujú takmer v každej FPS.

Napätie v hre udržujú okrem príbehu dva ďalšie faktory. Tým prvým sú halucinácie a nočné mory, ktoré sa objavia hocikedy, znenazdania. Napríklad idete po chodbe, zrazu preblikne silné biele svetlo a ocitnete sa v neznáme. Počujete detský smiech, vyrúti sa na Vás duch a vy už len z reflexu vystrelíte a zrazu Vás to „prepne“ do reality a vy sa nájdete ako strieľate do steny, kde nič nie je. Najtypickejšia situácia je, že len tak idete a zrazu spoza rohu sa proti Vám rozbehne dievčatko, ktoré sa rozplynie až pri Vašich nohách. Alebo pred sebou vidíte kráčajúcu osobu, ktorá sa rozpadne na prah. Takéto niečo v kombinácií a podivnými zvukmi a rôznymi „ľakačkami“ Vás čaká vo F.E.A.R.e. Čerešničkou je absolútny záver hry, keď už Vaším hlavným nepriateľom nebude Fettel a klonované jednotky, ale...

Druhý faktor sú súboje. Aby sa hra prestrelkami nepodobala klasickým strieľačkám, pridali autori možnosť použiť bullet-time. Tým pádom ponúkajú súboje nový zážitok, aký ste nemohli zažiť ešte pri nijakej FPS (i keď bullet-time sa vyskytol napr. v datadisku na D3). Pri zapnutí pokročilejších grafických nastavení ako napríklad particle efekty, vypadá hra skvele. Bullet-time rozmaže okraje obrazovky, strely rozrážajú omietku, cez víriaci prach nič nevidíte a do toho všetkého lietajú iskry, ktoré vznikli kontaktom vystreleného olova s kovovými predmetmi. Jedným slovom, neopísateľné:). Výkriky nepriateľov sú geniálne, i keď širší slovník by nezaškodil. Takto len počujete neustále „f*ck“ alebo „sh*t“. A potom keď veliteľ (každá jednotka je zložená z veliteľa a niekoľkých vojakov) prikáže ostatným aby išli na prieskum, pri odpovedi vojaka „shut up“ som sa nemohol zdržať smiechu. To je teda disciplína :).

Inteligencia nepriateľov je však jednou z najcharakteristickejších vlastností hry. Asi to najlepšie čo kedy vzniklo. Enemies sú neskutočne pohyblivý a ak nie sú vyložene naskriptovaný, dlho na jednom mieste nevydržia. Ak môžu, obehnú Vás a zozadu pokropia olovom. Často preskakujú prekážky alebo zoskakujú z plošín, len aby si mohli nájsť lepšie pozíciu. O používanie granátov taktiež nie je núdza, vždy keď začujete „frag him out“, vezmite radšej nohy na plecia. Kiksom sa však umelá inteligencia nevyhla. Niekedy si Vás nepriateľ vôbec nevšimne, inokedy zareaguje až po pár sekundách, čo Vám bohato stačí na to aby ste ho zneškodnili. Takisto hod granátom neovládajú najlepšie, voľakedy sa im podarí odpáliť samého seba. Druhov enemies nie je veľa, stretnete niekoľko typov klonovaných vojakov, ďalej špeciálnych neviditeľných vojakov, dva typy obrnencov a aj ATC, t.j. ochranka vyššie spomínaného komplexu. Čo sa mi vôbec nepáčilo, boli lietajúce stroje s laserom, ktoré sa našťastie vyskytli len pár krát. Som inak myslel, že všetci vojaci majú jednakú inteligenciu, no ATC zaostáva s počtom šedivých buniek za jednotkami klonov, i keď stále treba mať na pamäti, že AI je to najlepšie čo sa dá vidieť a tá kritika patrila len výnimočným situáciám. Ale pri súbojoch mi chýbala jedna podstatná vec. Moment prekvapenia. Bo takmer vždy pred súbojom počujete vo vysielačke nepriateľské hlasy a potom už viete, že sa treba pripraviť. Uvítal by som u nepriateľov napr. stealth štýl ako tomu bolo vo Far Cry, keď na Vás nepriatelia za každú cenu nestrieľali, ale snažili sa ísť čo najbližšie a predsa len, dávka z blízka bolí omnoho viac.

Inventár zbraní je ideálny. Každá z 9 zbraní má iný účinok, vhodný pre rozdielne situácie. Pištole využijete len zo začiatku a na konci hry, ďalej máte samopal, prieraznú útočnú pušku, klincomet (pribíjajúci nepriateľov na stenu), brokovnicu (tú som využil len párkrát), sniperku, laserovú pušku, granátomet, raketomet a tri typy výbušnín (frag, míny a frag s manuálnym odpálením). Pri boji nablízko môžete okrem úderu pažbou zbrane použiť aj tri typy útoku: kop z behu, kop z otočky a sklz. Krásny to pocit keď niekomu v bullet-time kopnete do hlavy :). Brokovnica a granáty inak slúžia na porcovanie častí tiel, tak sa nedivte keď nájdete odtrhnutú ruku alebo hlavu. V hre je aj taký menší RPG prvok. Pri nájdení modrej alebo zelenej injekcie si natrvalo zvýšite hodnotou zdravia o 5 a takisto si pridáte pár stotín sekundy k bullet-timu (ktorý sa inak veľmi rýchlo míňa). Na začiatku máte 100 zdravia a ja som hru ukončil so 195, zrejme som jednu injekciu prepásol. do inventára si však môžete brať aj max. 10 lekárničiek, ktorými sa nadopujete keď bude treba, čo si tiež neviem vynachváliť. Nábojov je však všeobecne dosť málo, a naraz unesiete iba tri zbrane, takže treba taktizovať.

Zvuky sú úplne bezchybné, popri tom všetkom ruchu, ktorý vzniká pri prestrelke, si užijete aj vcelku kvalitný dabing, napr. zo záznamníkov telefónov, ktoré podobne ako v D3 dotvárajú príbeh alebo od pár NPC, ktorých stretnete. Hudba je dielom majstra, zimomriavky budú behať po chrbte počas celého hrania, kde sa pomalé songy striedajú s rytmickejšími a rýchlejšími.

To najlepšie som si nechal nakoniec. Vizuálna stránka a fyzika. Hra ponúka veľmi široké možnosti nastavania, pekne si môžete nastaviť efekty, ktoré stvára PC a ktoré grafická karta. Rozhodne nehrajte hru na low, to si potom môžete zážitok z hry vydeliť dvomi, hra je totiž bez špeciálnych efektov polovičná. Rozhodne však nie je až tak veľký zabiják na hardvér. Minimum sa udáva 1,7Ghz, 512RAM a grafická karta s podporou pixel shaderov. Ja som hru prešiel na P4 1,7Ghz, 256RAM a Ati9600pro a nemal som problém. Sekanie som pocítil iba v niekoľkých špecifických momentoch a mierne sa hra spomalila pri načítavaní väčších lokácií. Treba si však poriadne ponastavovať efekty a pod. Ja som hral prevažne na medium detailoch a hra bežala ako hodinky i pri prestrelkách v rozlíšení 800x600. Podstatná vec je aj zapnutie DX8 módu, ktorý sa síce veľmi nelíši od DX9, no hra Vám pôjde lepšie. Mäkké tiene sú už len pre majiteľov karát s podporou pixel shaderov 3.0, inak to znamená okamžitú smrť pre výkon vašej zostavy. Tak ako sa nešetrí efektami, nešetrí sa ani červenou farbou, ktorú nájdete takmer na každom rohu a ktorá strieka z nepriateľov plnými prúdmi. Na grafiku mám väčšinou len slová chvály, hra vypadá brutálne dobre. Drobné chybičky sa vyskytnú len pri občasnej kolízií modelu zbrane s podlahou :). Fyzika v hre je taktiež plne nastaviteľná, z troch stupňov však úplne postačí medium, kedy sa všetko správa tak ako má. Rag-doll efekty pri smrti nepriateľov niekedy vytvoria bizardnú pózu, no mne sa to rozhodne páči viac ako umieranie neustále sa opakujúcimi animáciami (napr. CoD2). Taká jedna vec čo sa mi ešte na hre páči je, že keď sa pozriete dole, vidíte nohy svojej postavy (ako napr. v Riddickovi). Takisto vidíte svoj tieň, ktorý dosť nelogicky chýbal v toľko „tieňmi-ospevovanom“ Doom 3.

V skratke by som F.E.A.R. opísal ako vynikajúcu akciu obohatenú hororovými prvkami so šokujúcim dejom. Hudba dotvárajúca atmosféru skvele sekunduje nádhernej grafike a inteligencia protivníkov tvorí výzvu pre všetkých FPS pozitívnych. (znelo to ako reklama vydavateľa na krabici hry, no F.E.A.R. taký naozaj je:))). Len tak pre komplexnosť, hra obsahuje aj multiplayer, no ten ja nikdy nehrám.

To by bolo asi tak všetko. Po dlhom čase ma táto skvelá hra donútila napísať recenziu, tak dúfam, že ste sa pri nej nenudili. Na záver iba jedna rada – keď prejdete hru, titulky dopozerajte dokonca, dozviete sa zaujímavú vec...