Silent Hill 4 je doslova prepchaný novinkami, o čom sa presvedčíte akonáhle sa ujmete ovládania nad hlavnou postavou. Pohľad z vlastných očí, ktorým sledujete svoj byt, je trošku ťažkopádny a spomalený, ale jeho hlavnou úlohou je navodiť atmosféru izolácie a stiesnenosti, čo sa mu darí na jednotku. Ešte nikdy som nemal také klaustrofobické pocity ako pri prechádzaní bytu Henryho Townshenda (hustú atmosféru ešte viac umocňuje všadeprítomné ticho) a práve kombo FPS + byt č.302 mení zabehnutý štýl, ktorého sa séria Silent Hill tak urputne drží. Apartmán slúži primárne ako centrála, z ktorej sa vydávate na dobrodružstvá do iných svetov, ale je to taktiež jediné miesto, kde si môžete hru uložiť a do prvej polovice hry sa aj bezplatne liečiť. Okrem toho tvorí byt č.302 aj neoddeliteľnú súčasť príbehu, ktorý si môžete okoreniť občasným sledovaním susedky cez dieru v stene alebo skúmaním okolia cez kukátko na dverách (všimnite si postupne pribúdajúcich odtlačkov rúk na protejšej stene, ako postupujete hrou). Skrátka, bezpečné útočisko keď budete v najhoršom. Avšak po absolvovaní všetkých svetov a otvorení nového portálu vo vašej špajze, začnú do vášho obydlia pomaly prenikať temné sily, proti ktorým pomôžu len svätené sviečky a medailóny. Až v druhej polovici hry začína SH4 dosahovať povestnej temnosti a desivosti, hlavne vďaka zmenám, ktoré postupne zmenia váš byt na útočisko toho najhoršieho zla. Či už to budú trasúce sa okenice alebo popraskané steny, každú neskoršiu návštevu domova budete silne prežívať a chcieť ju mať, čo najskôr za sebou.

Byt je však jedna vec, svety, ktoré navštívite, vec druhá. Diera, ktorá sa z ničoho nič objaví vo vašej kúpelke (neskôr aj v kotolni), vás pošle do sprvu nesúvisiacich miest, ktoré spojí až neskoršie dejové rozuzlenie. Tu sa trošku pozastavím u príbehu. Silent Hill 4 vracia príbehovú stránku opäť na výslnie (po menšom sklamaní zo SH3) a smelo sa tak môže porovnávať s dychberúcou dejovou línou hviezdnej Silent Hill 2 (podľa mňa najlepší diel celej série). Meno Walter, ktoré sa vyníma pod strohým odkazom „Nechoď von!“ na vašich zareťazovaných dverách, znamená v skutočnosti viac, než si zo začiatku budete myslieť a s každým novým svetom bude pribúdať na váhe. Otázky typu „Kto je ten Walter Sullivan, kto je ten malý chlapec, ktorý sa neustále mihne každým svetom a je prítomný pri každej z vrážd, kto bol reportér, čo býval v byte č. 302 pred vami a čo bolo príčinou jeho smrti a nakoniec, čo to do pekla ma spoločné so mnou?“ vás budú neustále mátať a verte mi, vyvrcholenie deja naozaj stojí za to. Samozrejme nechýba prepojenosť s ostatnými dielmi SH, takže sa tu napríklad stretnete s odkazmi na Alessu alebo Dahliu, hlavné protagonistky Silent Hill 3. Viac vám už, ale nebudem prezrádzať, iba poznamenám, že zvrátenosť úhlavného nepriateľa nemá medze a jeho ohavné činy kvôli jednému polorozpadnutému bytu sú dostatočne šialené nato, aby vás na konci hry posadili do kresiel a donútili vás pouvažovať nad myšlienkovými pochodmi inak geniálneho tímu Konami.

Ok, späť k svetom. Prvé preplazenie sa útlym tunelom vás už, ale hodí späť do 3^rd person pohľadu, takže obavy z prechodu do FPS štýlu zmiznú, ako po mávnutí olovenej trubky. Ďalšiu zmenu postrehnete hneď, ako preskúmate niekoľko lokácií. Preč je všadeprítomná tma, teraz je každý interiér a exteriér dostatočne osvetlený nato, aby zmizla potreba nosiť so sebou baterku. Neviem, čo viedlo autorov k tomuto kroku, ale isté je, že hra tým stratila obrovskú dávku napätia a strachu, ktorý sa obzvlášť prejavuje pri preskúmavaní temných zákutí. Práve strach z neznámeho bol doteraz hlavným faktorom tvoriacim temnú hororovú atmosféru, z ktorej sme sa tak všetci radi ehm... Nič to, možno sa baterka spolu so šumiacim rádiom vrátia v nasledujúcom pokračovaní. Metro Svet, ktorý vás privíta ako prvý, je len malou ukážkou zvrátenosti, ktorou tak hrozne trpí Silent Hill. Bláznivé dekadentné výjavy, porozhadzované torzá figurín, či krvavé nánosy beztvarej hmoty, ktorá kedysi hrdo nosila meno človek, sú len sprievodnými kulisami, nad ktorými sa v neskorších častiach hry ani len nepozastavíte. Vaša tŕnistá púť vás zavedie do lesíka poblíž Toluckého jazera, ktorý sa stal domovom akejsi okultnej sekty, ale nevyhnete sa ani nechcenému pobytu vo valcovitom väzení uprostred šíreho mora a nakoniec sa pozriete aj do nemocnice, tentokrát obývanej zmutovanými pacientmi a diablom posadnutými invalidnými vozíkmi.

Opäť musím spomenúť jednu novinku a tou je neskoršia recyklácia svetov, kde po ukončení prvej etapy hry budete tieto miesta prechádzať ešte raz, pričom sa tieto svety dočkajú len minimálnych zmien (čo je dosť škoda). Konami sa tentoraz opäť rozhodli staviť na akciu a tak sa logické hádanky a rébusy dostávajú kompletne do úzadia (aj keď pár kúskov sa tu dá nájsť), pričom väčšinu herného času strávite v nervydrásajúcich súbojoch s viac, či menej šialenými monštrami. Ak ste si náhodou mysleli, že už ohavnejších stvorení, ako boli tie v SH 3, sa nedočkáte, autori vás v tomto najnovšom prírastu presvedčia o opaku. Zhnité psy s vyplazenými jedovatými jazykmi, kývajúce sa mumifikované miechy, ktoré si rastú zo zeme ako huby po daždi, prerastení hybridní pacienti, ktorým sa asi nedostávalo potrebnej pozornosti zo strany doktorov (takže to musí byť zákonite slovenská nemocnica), či mongoloidy-prasoidy, ktoré by sa najlepšie dali prirovnať k pštrosom, iba s tým rozdielom, že namiesto nôh majú ruky a namiesto hláv majú hneď dve hlavy (patrične zaostalých detí), to všetko sú obyvatelia sveta Silent Hill 4 a verte mi, že pri pohľade na tieto ohavnosti sa vaše žalúdočne partie poriadne zatrasú. Okrem týchto „obyčajných“ nepriateľov sa však budete často stretávať aj s duchmi, ktorí sú bohužiaľ nesmrteľní a jedinou zbraňou proti nim je zbesilý útek (obzvlášť špičkový je duch ženy s dlhými vlasmi, nápadne pripomínajúci dievčatko Samara z filmu The Ring). Aby to, ale vaši protivníci nemali také ľahké, vašimi rukami prejde taktiež široká škála účinných hračiek, prevažne určených na boj zblízka a keďže Henry nie je žiaden slaboch, behom okamžiku dokáže vykúzliť nejeden krvavý kúpeľ. Tu prichádza na radu ďalší zlepšovák v podobe real-time inventára, takže žiadne zbabelé nabíjanie či liečenie počas boja sa nekoná. Má to však jednu nevýhodu. Inventár je po novom aj priestorovo obmedzený, takže budete tuho rozmýšľať, čo brať a čo radšej uložiť do boxu, ktorý sa povaľuje vo vašom byte.

Na to, že hra vyšla približne v tú istú dobu, ako na konzoly, tak aj na PC, jej technické spracovanie dosahuje kvalít najvyšších a v oblasti hororovych hier na PC jej právom patrí prvá priečka. Špičkovo vymodelované postavy ľudí a netvorov pôsobia tak reálne, že by sa smelo mohli porovnávať s tými, používanými vo filmovej tvorbe. Hra už trošku škrípe pri zobrazovaní animácií, ale nie je to až tak hrozné, ako jednotlivé monštrá (tým som myslel ich desivý zovňajšok), takže horor sa nekoná (tým som pre zmenu myslel problémy s animáciami). Slovami chvály nešetrím ani na jednotlivé prostredia, ktoré prekypujú detailnosťou a rozmanitosťou, takže jednotvárnosť a nuda tu majú červenú. Obdobne s kvalitou je na tom zvuková resp.hudobná stopa. Pekelný chechot a škrekot, zmixovaný s rôznymi pazvukmi, budí tú správnu strašidelnú atmosféru a pocity hrôzy opäť umocňuje geniálna hudba od producenta Akira Yamaoky (osobne považujem skladbu „Room of Angel" za najlepší hudobný motív celej SH série). Technická skoro-dokonalosť si však žiada svoju daň v podobe vyšších hardwarových nárokov, takže pre plynulosť hry na stredné detaily odporúčam monštrum o takte minimálne 2GHz s dostatkom pamäti (512MB je rozumné minimum) a VGA podporujúcou pixel shadery (karty rady MX a staršie Radeony si neškrtnú).