Burnout Paradise

Ahojte všetci. Moje meno nie je dôležité, chcem sa s vami ale podeliť o skúsenosti z mojej kariéry závodníka. Odjakživa som sníval o tom že budem pretekať s tými najšialenejšími jazdcami a doslova bojovať o prežitie v závodoch bez pravidiel. Môj sen sa mi splnil. Povolali ma do Paradise City – mesta naplneného adrenalínom až za únosnú hranicu. Dali mi káru a povedali: Pretekaj, zhadzuj najvyššie autá, vyhrávaj – peniaze nie sú dôležité – ide o adrenalín a hlavne zostaň nažive a za každú cenu nič súperov. Keď ma o to požiadali tak som im vyhovel. Bola to predsa ponuka ktorá sa neodmieta – ako bažant v Paradise City! To sa snáď inému mladíkovi okrem mňa neprihodilo.

Tak som teda pricestoval do Paradise City so svojím autom. Bolo trocha zdemolované no hneď som ho opravil v blízkom servise a v čerpacej stanici mu doplnil šťavu v podobe dusíka. Potom som hneď išiel na svoje prvé preteky. Mali sme ísť z jedného bodu do druhého. Osem protivníkov. Osem rýchlych áut. Trasa nebola daná – mali sme skrátka dôjsť do cieľa. Začali sa preteky. Už po prvej zákrute som mal srdce niekde v krku a bál sa či mi nevyskočí z tela. Keď som videl tú neuveriteľnú šialenosť – výbuchy, ohnuté plechy, súčiastky poletujúce vzduchom myslel som že som v siedmom nebi – pokúsil som sa štuchnúť do môjho súpera predo mnou. Chudáka to stočilo do autobusu ktorý sa akosi po náraze scvrkol a ohol. Báť sa o zdravie cestujúcich ale nebola prvoradá priorita a skôr som sa obával že sa i nepodarí dôjsť do cieľa nažive a bez ujmy. Auto by mi ani tak nevadilo, veď vo vrakovisku sa mi slušne zbierajú ale ja by som asi neskončil len so zlomeninami.

Napriek všetkým nástrahám som ale úspešne ukončil preteky – síce som si odbil spätné zrkadlo a skrivil kapotu ale zvládol som to. Ako nováčik! Potom som dostal od Paradise City auto. Bolo krásne. Po tomto aute prišlo ďalšie a ďalšie. A tak som postupne získaval počas svojej kariéry nové autá a zisťoval že každé z nich sa chová pomerne inak. Zatiaľ čo niektoré boli zamerané predovšetkým na rýchlosť (hodili sa mi do klasických pretekov), ostatné boli zamerané na silu – vďaka týmto typom som dokázal prežiť veľa zásahov čo bolo dobré. Ďalšie auto bolo zasa zamerané na využitie dusíka tak potrebného na výhru v závode. No a posledným typom aké som od Paradise City dostal boli autá zamerané na kaskadérske kúsky – perfektne som ich využil pri rozbíjaní bilboardov ktoré boli vo veľkej výške. V Paradise som totiž počas voľného času mohol rozbíjať bilboardy – bolo ich stodvadsať. Okre toho bolo možné v Paradise nájsť až štyristo zátarás ktoré sa dajú rozbiť. No a nitro som dobre využil pri prechádzaní Super Jumpov. Tie sú v meste vyznačené modrými svetlami. Je ich dokopy päťdesiat. Dosť som sa pri týchto nepovinných úlohách zabavil aj keď nie som nejaký zberateľ.

Hlavné ale boli predovšetkým preteky. Môj manažér mi postupne vylepšoval licenciu môjho auta a vodičák podľa počtu vyhraných pretekov. A tých bolo na výber dosť. Okrem známej cesty z jedného bodu do druhého som mal možnosť vyhrať aj cestu z jedného bodu do druhého sám – ale s terčom na zadku. Nesmel ma nikto zničiť. Mafiánske autá sa za mnou hnali dvestovkou a ja som im nestíhal zdrhať a preto som sa radšej uchýlil k ich rozdrveniu čo bolo oveľa lepšie rozhodnutie keďže mi vždy zničili káru ak som pred nimi utekal.

Tiež som mohol vyskúšať jazdu v ktorej som musel zarobiť daný počet bodov pomocou kaskadérskych kúskov. Tiež mi manažér ponúkol Road Rage kde som musel zničiť istý počet súperov za limitovaný čas. A samozrejme, ak zničili oni mňa tak to nebolo dobré.

Takže som sa začínal realizovať v týchto druhoch pretekov a ak sem-tam do mesta zavítalo auto ktoré bolo silnejšie alebo rýchlejšie ako ja tak som sa ho hneď vybral hľadať a zničiť aby som si ho privlastnil. Stával sa zo mňa postrach ulíc Paradise. Aj civilné autá sa mi vyhýbali veľkým oblúkom. Zistil som ale že už po prvom týždni môjho pretekania sa moje dni podobajú ako vajce vajcu.

Od manažéra som mal stále tie isté úlohy: vyhraj taký počet pretekov a získaš upgrade licencie a nové auto. No ani nové autá ma nedokázali držať v Paradise dlhšie ako jeden týždeň. Výlet to bol veru dobrý, adrenalínový – no bolo to iba chvíľkové nadšenie a po týždni som teda dal výpoveď. Stačilo mi to raz vyskúšať. Paradise je rozľahlý, krásny, plný možností no nedokázal ma udržať v jeho okolí dlho.

Dokonca ani motorky ma nebavili. Boli to v podstate autá obraté o všetky druhy pretekov. Jediné čo som s motorkami mohol robiť boli jazdy z jedného bodu do druhého na čas. Čo je zúfalo nudné. Premeny dňa a noci boli síce úchvatné ako aj všetko vymodelovanie mesta ale jednoducho ma to rýchlo omrzelo. Hneď som vystúpil a posledný krát sa obzrel na nádherný vizuálny štýl mesta a počúval krásnu hudbu a odišiel z neho. Výlet to bol teda dobrý. Pre moju kariéru to bol obrovský skok vpred a od tohto výletu viem, kam mám ísť závodiť. Radšej do niečoho čo nie je také nudné ale čo sa stále mení – myslím že Paradise sa podarilo skvelý pocit z rýchlosti a adrenalín vyčerpať hneď v prvých hodinách a potom z hry zostane už len nudná rutina bez zrnka inovácie.

Po týchto slovách bývalý pretekár vstal od stola a reportérka ktorá s ním robila rozhovor sa ešte opýtala či sa oplatí ísť nejakým závodníkom do Paradise.

Oplatí, ale iba ak sa chcú na chvíľu odreagovať, ak idú do Paradise s profesionálnym záujmom tak nájdu len kopu repetitívnosti a chvíľkového vzrušenia.