Thief: Deadly Shadows

Séria Thief bezpochyby patrí medzi herné legendy. Pomohla definovať stealth žáner, vyznačujúci sa kradmým pohybom hráča v tmavých kútoch a snahou zostať nikým nepovšimnutý. Hoci od vydania tretieho dielu z roku 2004 už ubehlo naozaj veľa času, svoje nezameniteľné kúzlo titul rozhodne nestratil ani po rokoch. Ani v súčasnosti by nebolo chybou po ňom siahnuť, ak ste ho náhodou ešte nehrali, pričom všetky dôvody prečo to spraviť, skúsim objasniť na nasledujúcich riadkoch. 

Dobrou správou hneď na začiatok môže byť skutočnosť, že hra s podtitulom Deadly Shadows síce je už tretím dielom série, avšak znalosť predchodcov pre jej pochopenie vôbec nie je nutná. Ako hráč sa skrátka chopíte zlodeja Garetta, s ktorým budete kradnúť v bezmennom Meste, kým spočiatku bežné krádeže neprerastú do príbehu omnoho väčších rozmerov. Postupne odhaľujete sprisahanie, ohrozujúce nielen samotné Mesto a jeho obyvateľov a aj keď už viac prezrádzať nebudem, rozhodne to celé stojí za to. Scenár ponúka naozaj silnú tajomnú a temnú atmosféru, graficky veľmi pekné, akoby maľované prestrihové scény, pričom tiež navrch do diania zapája aj rôzne povery, kolujúce v uliciach herného sveta. Ako celok tak rozprávačská stránka Thiefa funguje vynikajúco, prakticky všetko na čo narazíte, v nej má určité miesto, či už z hľadiska hlavnej príbehovej línie, alebo dotvárania prepracovane pôsobiaceho pozadia.

Samotné Mesto v hre slúži predovšetkým ako medzilokácia, prostredníctvom ktorej prechádzate k jednotlivým misiám a tiež miesto, kde môžete predať lup, či nakupovať vybavenie u prekupníkov. Rozlohou je pomerne malé, často trochu stiesnené, no zato aj dosť členité, občas neprehľadné, či ťažšie na orientáciu, obzvlášť po dlhšej pauze od hrania. K atmosfére takáto zástavba pasuje ako uliata, no jej prechádzanie neskôr prejde do značnej rutiny a začne aj kus otravovať. Keď totiž raz preleziete tých niekoľko prístupných budov, jediným významnejším dôvodom, prečo v ňom ešte tráviť nejaký čas, zostanú už len spomínaní prekupníci. Realistický prvok, kedy sa každý obchodník špecializuje na výkup odlišného typu nakradnutého tovaru, či ponúka iné vybavenie, síce môže sprvu potešiť, avšak opäť začne byť za nejaký čas otravný, pretože ak napríklad musíte len kvôli doplneniu zásob jediného druhu šípov prechádzať cez pár štvrtí, pričom celú cestu navyše zdržujú pochôdzky nepriateľsky naladených stráží, rozhodne to nikomu na nálade nepridá. Tieto veci však vo výsledku nijak zvlášť závažné nie sú, nakoniec hrateľnosť Thiefa spočíva predovšetkým na samotných misiách, ale stále dokážu zamrzieť.

Pokiaľ však ide o misie, Thief naplno odhaľuje svoje kvality. Pred každou z nich možno zvoliť príslušnú obtiažnosť, ktorej možnosti sa vzájomne líšia veľkosťou lupu, ktorú musíte pre úspešné prejdenie nazhromaždiť, ale tiež aj vnímavosťou či odolnosťou nepriateľov v lokácii, takže na svoje si príde viacero typov hráčov. Čo je však ešte dôležitejšie, hra ponúka rôzne zaujímavé prostredia, pričom každé z nich je do veľkej miery jedinečné a disponuje nezameniteľnou atmosférou. Počas plnenia misií môžete objaviť množstvo zápiskov, denníkov, či dopisov, z ktorých sa dozviete informácie o minulosti aj prítomnosti danej lokácie, čo umožňuje spájať si čriepky príbehu, ktorý stojí na jej pozadí. Občas dokonca zápisky odhaľujú súvislosti, idúce nad rámec samotnej misie, čo dotvára skvelý dojem a prepracováva herný svet. Taktiež majú niektoré objavené písomnosti aj praktické využitie pre hrateľnosť, pretože obsahujú informácie o špeciálnych cennostiach, nachádzajúcich sa na danom mieste. Nabádajú tak k dôkladnému snoreniu po lokácii, ale predovšetkým opäť zlepšujú už tak úžasnú atmosféru. Spolu s odpočúvaním rozhovorov navyše pôsobia ako zdroje získavania informácií na mieste lúpeže veľmi prirodzene. Skrátka a jednoducho, písomnosti pre mňa tvoria neoddeliteľnú súčasť hry, bez ktorej by vymizla značná časť jej kúzla. Sú neuveriteľne vťahujúce a pohlcujúce, pričom hráčovi dovoľujú postupne prenikať pod kožu morálne značne prehnitého Mesta.

Samotné prechádzanie misií vyzerá presne tak, ako sa na stealth a hlavne zlodejinu patrí. Kradnete všemožné cennosti, pričom ako úkryt využívate okolité tiene. Významnú rolu zohrávajú tiež zvuky, kedy spôsob pohybu, ale aj povrch po ktorom sa pohybujete, vplývajú na celkovú Garettovu hlučnosť. Z príslušného zlodejského vybavenia stoja za zmienku predovšetkým rôzne druhy šípov, ako napríklad vodné, machové, či hlukové, pričom veľmi peknou vychytávkou sú ich možné vzájomné interakcie. Ak povedzme na nejaké miesto po machovom šípe vystrelíte vodný, plocha s odhlučňujúcim zeleným porastom je zaraz väčšia a podobne. Spôsob prechádzania misiou či hrateľnostné možnosti sú tak vďaka vybaveniu pomerne pestré. Za zmienku taktiež stoja mapky lokácií, ktoré síce máte k dispozícii, ale celkom realisticky na nich nevidíte svoju polohu, no hlavne sú len schematické, približné, či inak nie úplne presné. Napriek prítomnosti mapky tak orientácia nie je najľahšia, čo úspešne pomáha udržiavať napätie, neodstraňuje to možnosť prípadného blúdenia, ani nenarúša prirodzený pocit z lúpeže ( pretože získať presné plány asi nebude jednoduché ). V súvislosti s misiami tak najskôr zamrzí asi len relatívne malá veľkosť niektorých lokácií, ktorým by väčšia rozsiahlosť určite neuškodila ( hlavne potopenej Citadele ), avšak tiež rozkúskovanie prostredí na menšie celky pomocou načítacích obrazoviek, nepôsobí príliš dobre. Takéto vytrhávanie z diania je v dnešnej dobe už predsa len dosť otravný nezvyk.

Ako určité jemné spestrenie v hre fungujú tiež dve znepriatelené frakcie, hammameriti a pohania, ktorých priazeň môžete získavať. Rozhodne sa nejedná o nič zvlášť prepracovaného či významného, avšak ako doplnok je to fajn, len rozhodne neočakávajte nič hlboké. Priazeň frakcií má praktický význam hlavne v tom, že ich územiami potom môžete prechádzať absolútne bez obáv a ak sa v blízkosti ich členov dostanete do šlamastiky, ihneď pribehnú na pomoc.

Na technickej stránke titulu badať, že už nie je najnovší, avšak osobne si myslím, že nie až tak veľmi, ako v prípade iných titulov z tej doby. Hra svetla a tieňov pôsobí aj dnes veľmi dobre, pričom zvuky, dabing a hudba sú podľa mňa stále na špičkovej úrovni. Slabšie animácie možno odpustiť a horšie textúry beztak väčšinou zahaľuje tma, takže pozerať na Thiefa nie je ani v dnešnej dobe utrpenie. Ak by to však napriek tomu niekomu prekážalo, k dispozícii sú fanúšikovské módy, ktoré grafickú stránku vylepšujú, podobne tiež beh titulu na nových systémoch, kde mala hra tendenciu zamŕzať počas nahrávacích obrazoviek ( predpokladám však, že pri verzii z GOGu sa tento problém nevyskytuje a má ho vyriešený už v základe ). Jedinou mrzutou vecou už ostávajú len bugy, ako napríklad zaseknutie Garetta o nejaký objekt, či jeho levitovanie namiesto lezenia pomocou rukavíc, našťastie tie sú skutočne len veľmi ojedinelé. 

Tretí Thief tak aj po rokoch zostáva skvelou stealth hrou, ktorú charakterizuje hlavne úchvatná atmosféra, temná a občas až strašidelná, ale absolútne pohlcujúca. Má sympatického hlavného hrdinu ( aj keď to nie je žiadny typický klaďas ), skvele zvolený spôsob rozprávania a zaujímavý svet bezmenného Mesta plného tajomstiev, povier, pomerne decentných steampunkových prvkov ( aj keď je to o vkuse a rozhodne nemusia sadnúť každému ) a množstva cenností, ktoré čakajú len na to, kým ich ukradnete. Ak ste doteraz s Deadly Shadows nemali tú česť, napriek pokročilému veku titul vrelo odporúčam.